NÁZOV VYSOKEJ ŠKOLY



| slovenská poľnohospodárska univerzita v nitre |

|FAKULTA BIOTECHNOLÓGIE A POTRAVINÁRSTVA |

|2118330 |

|Názov fakultyNázov vysokej školy |

|hliva ustricovitá-súčasť racionálnej výživy |

| |

| |

|2010 |Bc.Soňa Kotrecová |

|Názov vysokej školyslovenská poľnohospodárska univerzita v nitre |

|NÁZOV FAKULTY FAKULTA BIOTECHNOLÓGIE A POTRAVINÁRSTVA |

|HLIVA USTRICOVITÁ-SÚčASť RACIONÁLNEJ VÝžIVY NÁZOV PRÁCE |

| |

|DIPLOMOVÁ PRÁCA |

|BAKALÁRSKA PRÁCA, DIPLOMOVÁ PRÁCA, DIZERTAčNÁ PRÁCA, HABILITAčNÁ PRÁCA |

|ŠTUDIJNÝ PROGRAM: |APLIKOVANÁ BIOLÓGIA |

|ŠTUDIJNÝ ODBOR: |4.2.1 BIOLÓGIA |

|ŠKOLIACE PRACOVISKO: |NÁZOV KATEDRYKATEDRA BIOCHÉMIE A BIOTECHNOLÓGIE |

|ŠKOLITEľ: |TITUL MENO PRIEZVISKO, HODNOSťING. EVA SZABOVÁ, PHD. |

| | |

|MESTO20102009 |TITULMENOBC. SOňA KOTRECOVÁ |

ČESTNÉ VYHLÁSENIE

Podpísaná Soňa Kotrecová vyhlasujem, že som diplomovú prácu na tému „ Hliva ustricovitá – súčasť racionálnej výživy“ vypracovala samostatne s použitím uvedenej literatúry. Diplomová práca nadväzuje na moju bakalársku prácu s názvom „ Hliva ustricovitá, vyššia drevokazná huba, zodpovedajúca požiadavkám zdravej výživy“. Som si vedomá zákonných dôsledkov v prípade, ak hore uvedené údaje nie sú pravdivé.

Poďakovanie

Touto cestou sa chcem poďakovať pani Ing. Eve Szabovej za jej pomoc, odborné vedenie, cenné rady a pripomienky pri vypracovaní mojej diplomovej práce.

|Abstrakt |

|V práci sme sa zamerali na kultiváciu, vyššej drevokaznej huby, hlivy ustricovitej (Pleurotus ostreatus) a na jej biochemickú |

|charakteristiku. Hliva je významnou súčasťou zdravej výživy, najmä vďaka vysokému obsahu polysacharidov, beta-glukánov, vlákniny,|

|minerálov a taktiež vďaka obsahu AMK. β-glukán je látka prírodného charakteru, aktivuje bunky imunitného systému, čím zvyšuje |

|obranyschopnosť organizmu. Beta-glukány sa používajú na liečenie vírusových, bakteriálnych, plesňových, alergických a pri |

|parazitologických ochoreniach. Testuje sa klinicky aj aplikácia hlivy pri liečbe onkologických ochoreniach a pri pacientoch |

|pozitívnych na HIV vírus. V práci sme zisťovali obsah beta-1,3-D-glukánu vo vzorkách. Výsledky našej práce sme porovnali |

|z poznatkami a výsledkami iných publikovaných prác. |

|Kľúčové slová: hliva ustricovitá, drevokázné huby, beta-glukán, kultivácia, substrát |

|Abstract |

|In this work we focused on the cultivation, higher decaying mushrooms, oyster mushroom (Pleurotus ostreatus) and its biochemical |

|characteristics. Oyster fungi is an important part of a healthy diet, especially due to high content of polysaccharides, |

|beta-glucans, fiber, minerals, and also because the content of AMK. β-glucan is a natural substance, it activates immune cells, |

|thereby increasing the body's defenses. Beta-glucans are used to treat viral, bacterial, fungal, allergic and parasitological |

|diseases. Clinical testing and application of mushrooms in cancer therapy and in patients positive for HIV virus. In this work we|

|determined the content of beta-1 ,3-D-glucan in the samples. The results of our work, we compared the findings and results of |

|other published works. |

|Key words: Oyster mushroom, decaying mushrooms, beta glucan, cultivation, substrate |

Obsah

Zoznam skratiek a značiek 7

Úvod................................................................................................................................8

1 Prehľad o súčasnom stave riešenej problematiky 10

1.1 Drevokazné huby 11

1.2 Druhy rodu Pleurotus 13

1.3 Hliva ustricovitá (Pleurotus ostreatus) 16

1.4 Hliva v biotechnológiách 18

1.5 Významné látky v hlive ustricovitej 19

1.6 História pestovania hlivy 20

1.7 Pestovanie hlivy ustricovitej 22

1.7.1 Fyziologické požiadavky hlivy ustricovitej (Pleurotus ostreatus) 22

1.7.1.1 Vplyv teploty 23

1.7.1.2 Vplyv pH na rast mycélia 23

1.7.1.3 Vplyv svetla 23

1.7.1.4 Vplyv oxidu uhličitého 24

1.7.2 Podmienky kolonizácie substrátu 24

1.7.3 Intenzívne pestovanie 24

1.7.3.1 Pestovanie na slame v igelitových vreciach 25

1.7.3.2 Pestovanie na slame v balíkoch 26

1.7.4 Extenzívne pestovanie 26

1.7.4.1 Pestovanie na klátikoch 26

1.7.4.2 Pestovanie na dreve 27

1.8 Liečivé účinky hlivy ustricovitej 28

1.9 Glukány 30

1.9.1 Mechanizmus účinku glukánov 32

1.9.2 Použitie β-1,3-D-glukánov 33

2. Cieľ práce 36

3. Materiál a metodika 37

3.1 Získanie produkčného kmeňa hlivy 37

3.2 Príprava sadiva 37

3.3 Príprava substrátu 39

3.4 Preparácia substrátu 39

3.5 Kultivácia hlivy v plastových vreciach 39

3.6 Lyofilizácia plodníc hlivy ustricovitej 40

3.7 Enzymatické stanovenie β-glukánov 41

3.7.1 Meranie celkového glukánu (α-glukánu + β-glukánu) 41

3.7.2 Meranie alfa-glukánu 43

3.8 Výpočty 43

Záver.............. 54

Použitá literatúra 56

Zoznam skratiek a značiek

AMK - aminokyseliny

PCB – polychlórované bifenyly

PAU – polycyklické aromatické uhľovodíky

ZGA – zemiakovo – glukózový agar

CO2 - oxid uhličitý

HCl – kyselina chlorovodíková

KOH – hydroxid draselný

µg - mikrogram

nm - nanometer

NK bunky – „naturals killers“ bunky (prirodzené zabíjače)

U.S. FDA – U.S. Food and Drug Administration

Úvod

Huby (Fungi) sú heterotrofné organizmy, ktorých výtrusy sa objavili v sedimentoch starého prekambria, teda z čias pred 2,7 mld. rokov. Ich fylogenetický pôvod až doteraz nebol presne objasnený. V minulosti sa huby považovali za nezelenú vetvu rastlín, pri porovnávaní viacerých kritérií sa napokon zaradili do samostatnej ríše Huby – Fungi ().

Na základe doterajších poznatkov sa predpokladá, že huby sú po hmyze druhou druhovo najpočetnejšou skupinou živých organizmov. Celkový počet druhov sa odhaduje na 1 500 000. Doteraz bola z nich právoplatne popísaná len malá časť (približne 70 000 druhov), čo predstavuje necelých 5 % z uvedeného predpokladaného počtu ().

Patria k nim organizmy od jednoduchých mikroskopických až po veľké klobúkaté, či bruškaté. Na rozdiel od zelených rastlín, ktoré tvoria väčšinu hmoty biosféry a podmieňujú udržiavanie života na Zemi, huby neobsahujú chlorofyl a vo svojej existencii sú málo samostatné. Ďalším rozdielom je, že bunka huby nikdy neobsahuje plastidy, vyživuje sa teda výlučne ako saprofyt alebo parazit. Keďže si nemôžu syntetizovať organické látky z oxidu uhličitého a vody, za pomoci slnečnej energie, musia dostávať organické látky v hotovej forme, a to nielen tie, ktoré potrebujú na stavbu vlastných tiel, ale aj tie, ktoré rozkladajú za účelom získania energie a udržania vlastnej existencie (Borchers, 1999).

Rozdiel medzi zelenými rastlinami a hubami nie je len v obsahu chlorofylu a teda schopnosti fotosyntetizovať, ale aj vo vlastnostiach, ktorými sa huby viac podobajú ríši živočíšnej. Medzi tieto vlastnosti patrí napr. obsah lecitínu, ktorý sa v rastlinách nevyskytuje, celkové zastúpenie AMK v bielkovinách, ktoré je bohatšie ako v rastlinách, obsah glykogénu, ktorý tvorí zásobnú látku húb podobne ako v živočíchoch, a napokon bunková stena, ktorá v hubách nepozostáva z celulózových vlákien ako v rastlinách, ale pripomína stavebné látky hmyzu. Práve pre tieto odlišnosti od rastlinnej, ale aj živočíšnej ríše sa vytvorila samostatná ríša, huby (Ginterová, 1990).

Telo huby tvoria hýfy, ktoré sa vytvárajú najčastejšie mimo možnosti nášho pozorovania, v zemi, v dreve a pod. Hýfy sa rozkonárujú a vzniká tak spleť označovaná ako podhubie – mycélium. Za určitých podmienok, ako napr. pri vzniku plodníc, sa hýfy prepletajú a druhotne zrastajú, čím vznikne nepravé pletivo plektenchým alebo parenchým (Škubla, 2007).

Keď sa mycélium rozrastie, vytvorí plodnice, čiže fruktifikuje. Toto štádium sa podľa botanickej terminológie nazýva obdobím kvitnutia a dozrievania. Plodnica je nosičom výtrusov ().

Z mycélia vyrastajú útvary so spórami prípadne konídiami, ktoré sa uvoľňujú do voľného ovzdušia, zachytávajú sa na povrchoch rôznych predmetov a spôsobujú povrchový rast vláknitých húb. Z veľkého množstva existujúcich druhov tvoria väčšinu mikroskopické huby. Huby nachádzame takmer vo všetkých biotopoch – vo vode, v pôde a vo vzduchu. Ich existencia záleží od výživy, vlhkosti a  teploty (Laessoe, 2004).

Systém húb:

➢ Ríša: Fungi

➢ Oddelenie: Microsporidiomycota

➢ Oddelenie: Chytridiomycota

➢ Oddelenie: Zygomycota

➢ Triedy: Zygomycetes, Trichomycetes

➢ Oddelenie: Glomeromycota

➢ Oddelenie: Ascomycota

()

• Pododdelenie: Taphrinomycotina

Triedy: Pneumocystidomycetes,Schizosaccharomycetes,

Taphrinomycetes, Neolectomycetes

• Pododdelenie: Saccharomycotina

• Pododdelenie: Pezizomycotina

➢ Triedy: Laboulbeniomycetes,Eurotiomycetes,Pezizomycetes,

Leotiomycetes, Lecanoromycetes, Sordariomycetes,

Dothideomycetes,Orbiliomycetes, Spathulosporomycetes

➢ Oddelenie: Basidiomycota

➢ Triedy: Urediniomycetes, Ustilaginomycetes, Agaricomycetes

(Kalina, Váňa, 2005).

1 Prehľad o súčasnom stave riešenej problematiky

Hliva je huba skupiny drevokazných, čiže v prírode na dreve žijúcich húb. Rod hliva zahrňuje viac druhov a skoro všetky sú jedlé. Najznámejším zástupcom rodu hlív je u nás hliva ustricovitá. Výskumy ukázali, že je to druh veľmi premenlivý, pretože k nemu patria i takmer biele plodnice rastúce v subtropických a tropických oblastiach, i veľké tmavé chladnomilné plodnice, rastúce na stromoch v severne položených oblastiach. Vo svete dnes existuje množstvo hybridov s pozoruhodnými morfologickými i chuťovými vlastnosťami (Yamanaka, 1997).

Hlivy sa vyznačujú širokou adaptabilitou tak ku klimatickým podmienkam v prírode, ako aj k rozmanitým spôsobom umelého pestovania. V prírode v miernom pásme rastú na jeseň. Plodnice zvyčajne tvoria bohaté trsy usporiadané strechovito nad sebou, na kmeňoch stromov. Rod hliva patrí medzi kozmopolitné druhy. Druhy rodu Pleurotus nájdeme vo všetkých zemepisných šírkach a vegetačných pásoch na oboch pologuliach. Ich podhubie osídľuje väčšinou drevo listnatých stromov, výnimočne aj drevo ihličnaté. Bolo dokázané, že hliva naočkovaná na živých stromoch sa ďalej nešíri. Mycélium spôsobuje práchnivenie dreva. Infekcia preniká do živého stromu hlavne rôznymi ranami, ktoré na strome zostávajú po zlomených vetvách a konároch. Kalamitný výskyt hlivy bol pozorovaný na stromoch, silne poškodených požiarom. Hlivy zaraďujeme medzi gymnokarpné druhy klobúkatých húb, čo znamená, že v priebehu vývoja plodnice nie sú lamely kryté obalmi. Výnimkou je hliva závojová (Pleurotus calyptratus), kde sú lupene čiastočne kryté obalmi (Jablonský, 1997).

Rod Pleurotus tvorí skupina jedlých húb s liečivými vlastnosťami a významnou biotechnologickou a environmentálnou aplikáciou. Pestovanie rodu Pleurotus je ekonomicky dôležité pre potravinársky priemysel. Pleurotus ostreatus je tretia najdôležitejšia pestovaná huba pre potravinárske účely. Z hľadiska výživy má jedinečnú chuť a aromatické vlastnosti a je bohatá na bielkoviny, vlákninu, sacharidy, vitamíny a minerály. Druhy rodu Pleurotus sú sľubné ako liečivé huby s hematologickými, antivírusovými, protinádorovými, antibiotickými, antibakteriálnymi a imunomodulačnými aktivitami. Jeden z najdôležitejších aspektov rodu Pleurotus sa týka využitia ich lignolytického systému na rôzne aplikácie, ako je biokonverzia poľnohospodárskeho odpadu na hodnotné krmivo pre zvieratá a ostatné potravinárske výrobky. Ďalším aspektom je využitie lignolytických enzýmov pri biodegradácii organických polutantov, xenobiotík a pri degradácii priemyselných nečistôt (Cohen, Persky, Hadar, 2002).

1.1 Drevokazné huby

Od dôb dávno minulých až po súčasnosť patrili huby a stále patria medzi významné zberové plodiny. Možno ich jesť čerstvé tepelne upravené, zavárať, sušiť a mraziť. Svojou nutričnou hodnotou, obsahom niektorých vitamínov a minerálnych látok sa zaraďujú medzi dôležité potraviny. Drevokazné huby patria z pohľadu človeka medzi nebezpečných a miestami veľmi rozšírených škodcov lesných drevín, ale v prirodzenom ekosystéme plnia dôležitú úlohu pri udržiavaní rovnováhy a samoregulácie lesných biotopov. Rastú na odumretých, chorých i zdravých stromoch, či už na koreňoch, pňoch alebo kmeňoch v ľubovoľnej výške ().

Drevokazné huby patria medzi Eumycota (pravé huby). Tieto huby rozkladajú buď polysacharidy (huby celulózovorné), alebo polysacharidy a lignín (huby lignovorné). Huby celulózovorné vyvolávajú deštrukčný rozklad dreva. Tento rozklad sa nazýva hnedá, príp. červená hniloba. Celulózovorné drevokazné huby rozkladajú iba polysacharidovú (celulóznu) zložku dreva. Celulóza tvorí hlavnú zložku bunkových stien drevín a je bezfarebná. Obsah lignínu v dreve nie je prítomnosťou takejto drevokaznej huby nijako ovplyvnený. Farba dreva napadnutého celulózovornou drevokaznou hubou sa vplyvom uvoľneného lignínu postupne mení na hrdzavo červenú až hnedú alebo červenohnedú, huba spôsobuje vo vnútri napadnutého dreva červenohnedú hnilobu. Drevená hmota sa výrazne zmenšuje. Zmenšuje sa objem aj hmotnosť dreva. Drevo je vplyvom chýbajúcej celulózy krehké a lámavé, a prebieha v ňom deštrukčný rozklad ().

Lignovorné huby vyvolávajú korozívny rozklad dreva, nazývaný biela hniloba. Lignovorné drevokazné huby rozkladajú okrem celulóznej a hemicelulóznej zložky dreva aj lignín. Lignín tvorí hydrofóbnu zložku drevnej hmoty a je tmavší ako celulóza. Jedná sa o heterogénnu zmes látok, ktorých zloženie sa vzájomne líši u listnáčov a u ihličnanov. Farba dreva napadnutého lignovornou drevokaznou hubou sa vplyvom uvoľnenej celulózy mení na hnedú až žltobielu, huba spôsobuje bielu hnilobu napadnutého dreva. Drevo je mäkké a drobivé. Niekedy vznikajú vo vnútri dreva tzv. komôrky naplnené nestrávenou celulózou ().

Drevo je tvrdá a pevná hmota tesne priliehajúcich buniek, ktorých zhrubnutú bunkovú stenu tvoria ťažko stráviteľné látky. Najvyššie zastúpenie celulózy je v najsilnejšej časti steny vodivých pletív – v sekundárnej stene. Tá je kvôli svojmu zloženiu prednostne narušovaná hubami, ktoré spôsobujú hnedú hnilobu (napr. Gloeophyllum trabeum, Ischnoderma benzoinum, Antrodia serialis). Tieto huby svojími enzýmami dokážu rozložiť len celulózu. V začiatočných fázach rozkladu tieto huby narúšajú odolnosť dreva v ťahu a drevo sa ľahko láme. Keďže nedokážu rozkladať lignín, ponechávajú ho v rozloženom dreve. Drevo sa po ich pôsobení rozpadá (Jablonský, 1997).

Medzi drevokazné huby spôsobujúce bielu hnilobu patria napr. Trametes hirsuta, Oxyporus populinus, Piptoporus betulinus, Polyporus squamosus. Ich enzýmy rozkladajú okrem celulózy aj lignín. Na rozklad lignínu využívajú zložitý enzymatický systém fenoloxidáz, medzi ktoré patria lakázy, tyrozinázy, peroxidázy. Enzýmy prenikajú do štruktúry lignínu do určitej vzdialenosti od hubového vlákna. V priestore, do ktorého sa dostali, narušujú amorfnú molekulu lignínu, a tak obnažujú skryté vlákna celulózy (Jordan, Wheeler, 2001).

Hlivy patria k druhom, ktoré v začiatočných fázach rozkladu dreva rozkladajú lignín vo väčšej miere ako celulózu a hemicelulózu. Z vlákien podhubia, ktoré ľahko prerastajú dutinami buniek vodivých pletív v dreve, sa uvoľňujú enzýmy fenoloxidázového systému, ktoré prenikajú do steny bunky a tam rozrušujú lignín. Tým obnažujú vlákna celulózy a sprístupňujú ich pôsobeniu celuláz. Celulóza sa pri bielej hnilobe rozkladá pomalšie ako pri hnedej hnilobe, takže zmeny v pevnosti dreva sú menej výrazné (Teplíková, 2003).

1.2 Druhy rodu Pleurotus

Druhy hlivy delíme na :

1) Zimné – na rodenie potrebujú impulz vo forme zníženia teploty na 16 – 18 °C. Pri teplote nad 20 °C sa plodnice netvoria. Medzi zimné kmene patria selektované izoláty hlivy ustricovitej.

2) Letné – plodnice sa tvoria pri teplote 20 – 25 °C. Sú to selektované izoláty domácich kmeňov hlivy miskovitej, bukovej, kotúčovej a zahraničných kmeňov hlivy, floridskej formy.

3) Celoročné – fruktifikujú medzi 15 – 25 °C. Nie sú to kmene prírodné, ale kmene získané krížením letných, teplomilných a zimných kmeňov. Je to kríženie floridskej formy hlivy (letný kmeň) a domácich izolátov hlivy ustricovitej (Ginterová, 1992).

Existuje viac druhov hlív, ktoré sa príliš nelíšia v požiadavkách na výživu, ale líšia sa v požiadavkách na teplotu v priebehu kolonizácie substrátu, pri nasadzovaní plodníc a v dobe tvorby plodníc (Lepšová, 2001).

Hliva buková (obr.1) (Pleurotus pulmonarius) - klobúk má v priemere 60-250 mm, najprv býva takmer polguľovitý, neskôr klenutý až plocho rozprestretý, v pôdoryse polkruhovitý, obličkovitý alebo lopatkovitý, sivý, sivohnedý až hnedý, hladký, holý, za mladi na okraji podvinutý. Lupene sú veľmi husté, úzke, pružné, hlboko zbiehajúce na hlúbik. Lupene sú belavé, belavokrémové, pri zasychaní žltnúce (Hagara, 2006).

Hlúbik býva mimostredový alebo bočný. Je 10-30 mm dlhý a 10-40 mm hrubý, bielej alebo sivastej farby. Hlúbik je takmer celý pokrytý zbiehajúcimi sa lupeňmi, na báze býva chĺpkatý. Dužina je biela, pružná, šťavnatá, vôňu a chuť má príjemnú. Výtrusný prach je biely s fialkastým nádychom. Rastie na kmeňoch a pňoch listnatých stromov, najmä na vŕbach a topoľoch. Najčastejšie rastie na začiatku leta. Vo svete sa považuje za kozmopolitný druh, ktorý rastie v Európe, Ázii a v Severnej Amerike, od subtropických oblastí až po polárny kruh. Plodnice rastú jednotlivo, v trsoch, strechovito nad sebou (Šašek, Jablonský, Baier, 2001).

Obr.1 Hliva buková (Pleurotus pulmonarius)

().

Hliva lievikovitá (obr.2) (Pleurotus cornucopiae) – nie je príliš rozšírený druh, u nás bola objavená v 60. rokoch. Pôvodne sa považovala za varietu alebo formu hlivy ustricovitej. V roku 1982 Hilber testami intersterility dokázal, že hliva lievikovitá je samostatný druh. Je to teplomilný druh hlivy. Plodnice hlivy lievikovitej rastú jednotlivo alebo v trsoch. Klobúk má priemer 40-100 niekedy až 160 mm, za mladi je klenutý s podvinutým okrajom, v dospelosti býva plochý, v strede vtlačený až lievikovitý. Klobúk je belavý, plavožltý alebo hnedý, hladký a holý. Lupene sú 3-10 mm široké, stredne husté, najprv biele, neskôr krémovožltkasté, na hlúbik hlboko zbiehavé. V dolnej časti sieťovito pospájané. Hlúbik je 30-100 mm dlhý a 10-18 mm hrubý, centrálny alebo excentrický a biely. Dužina je biela, vôňa príjemná, chuť mierna. Výtrusný prach je biely s fialovým odtieňom. Hliva lievikovitá rastie zvyčajne v trsoch od jari do jesene, na kmeňoch listnatých stromov, najčastejšie na brestoch, duboch alebo bukoch. Je rozšírená v celom miernom pásme severnej pologule (Ginterová, 1990).

[pic]

Obr.2 Hliva lievikovitá (Pleurotus cornucopiae)

().

Hliva dubová (obr.3) (Pleurotus dryinus) – je to rozšírený druh v stredných nadmorských výškach. Plodnice sa objavujú v druhej polovici roka, najviac v septembri a v októbri. Rastie na listnatých stromoch, veľmi často na jabloniach, duboch a na buku, vzácnejšie aj na smreku. Aj u  nás sa najčastejšie objavuje v stredných nadmorských výškach. Klobúk má v priemere 40 - 120 mm, najprv býva klenutý, neskôr plocho rozprestretý. Za mladi na okraji podvinutý, v pôdoryse polkruhovitý alebo obličkovitý, hladký, holý. Farba klobúka je modrá alebo sivo zelenomodrá. Plodnice rastú jednotlivo. Lupene sú 4-8 mm široké, husté, biele alebo sivobelavé, zbiehavé na hlúbik. Hlúbik je 20-30 mm dlhý a 6-25 mm hrubý, mimostredový alebo bočný, biely až sivobelavý, takmer celý pokrytý zbiehajúcimi sa lupeňmi. Na báze je bielo chĺpkatý. Dužina je biela, pružná, nemenlivá. Vôňu a chuť má príjemnú. Výtrusný prach je biely s fialovkastým odtieňom

Hliva-má

za mladi je klenutý

.................................6. ().

Obr.3 Hliva dubová (Pleurotus dryinus)

().

1.3 Hliva ustricovitá (Pleurotus ostreatus)

Hliva ustricovitá (obr.4) je veľmi rozšírený druh. Rastie v septembri až máji, plodnice sa objavujú najčastejšie v októbri a v novembri. Nájdeme ju na živých aj odumretých kmeňoch listnatých stromov, v druhotných zmiešaných lesoch, parkoch, stromoradiach a na nevápenatých pôdach, v ochudobnených kyslých nížinných bučinách a vzácne aj na ihličnatých stromoch. Rastie hlavne v trsoch, alebo strechovito nad sebou. Uprednostňuje vŕby, buky, osiky a niekedy aj topole. Pestuje sa i umelo na slame, kukuričných vretenách či na dreve (Laessoe, 2004).

[pic]

Obr.4 Hliva ustricovitá (Pleurotus ostreatus)

().

Zaradenie hlivy do systému podľa (Kalina, Váňa, 2005):

➢ Ríša: Fungi

➢ Oddelenie: Basidiomycota

➢ Trieda: Basidiomycetes

➢ Podtrieda: Agaricomycetidae

➢ Rad: Agaricales

➢ Čeľaď: Pleurotaceae

➢ Rod: Pleurotus

Klobúk je mäsitý, 5 až 15 cm, vzácne až 25 cm široký. Povrch je hladký, holý,

v mladosti klenutý s podvinutými okrajmi, neskôr v podobe jazyka až vejára s ostrým okrajom. Je farebne premenlivý, od žltohnedej farby cez šedú, modrošedú, niekedy

s fialovým alebo zeleným nádychom, až po hnedočiernu farbu. Lupene sú 3 – 10 mm široké, sú stredne husté, pomerne hrubé, zbiehajúce sa na hlúbik. Sú bledé, belavé až okrové, niekedy s nádychom farby klobúku. Na lupeňoch sa vytvára obrovské množstvo výtrusu, ktorý sa môže usádzať na klobúku v podobe bieleho prášku ().

Výtrusný prach je biely s fialkastým odtieňom, v herbári po vyschnutí býva bledokrémový. Výtrusy sú elipsoidno-valcovité, hladké, bezfarebné. Výtrusy sú 8 až 11 × 3 až 4 µm veľké. Hlúbik je veľmi krátky, valcovitý, väčšinou postranný, tuhý, v mieste prirastania k drevu je plstnato chlpatý a zdurený, belasý. Niekedy dokonca môže aj chýbať. Dužnina je biela, neskoršie bledošedá, vláknitá, dosť tuhá, chuť mierna až sladkastá, vôňa hubová ().

1.4 Hliva v biotechnológiách

Schopnosť hlivy ustricovitej rozkladať prednostne lignín a v prvých fázach rozkladu uvoľňovať vlákna celulózy z lignínového obalu, sa uplatňuje v niektorých biotechnológiách (Unbehaun a kol., 2000).

Unbehaun a kol. (2008) skúmali rozklad lignínu v lignocelulózových materiáloch, enzýmami húb, ako možnosť využitia v papierňach, aby sa uľahčil proces štiepenia vlákien celulózy pre ďalšie spracovanie.

Pri chemických postupoch v papierňach musí byť beztvará hmota lignínu a hemicelulóz odbúravaná chemicky pri zvýšených teplotách. To je samozrejme energeticky veľmi náročné a použitie chemikálií vedie k zaťažovaniu životného prostredia alebo k ekonomicky náročným opatreniam pri odstraňovaní odpadov (Arisoy, Kocaoba, 2007).

K najvýznamnejšiemu využitiu hlivy v biotechnológiách patrí jej pôsobenie pri rozklade rizikových organických látok, ktoré sa do životného prostredia dostávajú činnosťou človeka. Sú to hlavne PCB, PAU, kerozín a oleje. Tieto toxické zlúčeniny majú molekulovú stavbu podobnú štruktúre lignínu. Obsahujú väčšinou kondenzované fenolové jadrá, na ktorých sú naviazané atómy chlóru (Kubátová a kol., 2001).

Moeder a kol. (2005) publikovali, že hliva ustricovitá v pôde rozložila 40 % polychlórovaného bifenylu DELORU 103 po dvoch mesiacoch jej pôsobenia. Z toho vyplýva, že rozklad PCB hubami bielej hniloby prebieha ľahšie ako rozklad hubami červenohnedej hniloby.

Pestovanie hlivy na slame je ďalšia možnosť využitia hlivy. Slamový substrát totiž po vyplodení hlivy obsahuje trikrát až päťkrát viac prijateľných cukrov a dvakrát až trikrát viac voľných AMK ako substrát nerozložený. Okrem toho v ňom klesá podiel polysacharidových zložiek bunkových stien (celulózy, hemicelulózy, lignínu) a zvyšuje sa podiel popolovín. Obsahuje významné množstvo enzýmov ako sú celulázy, hemicelulázy, fenoloxidázy a proteázy, ktoré sa podieľajú na rozklade substrátu. Takýto substrát je lepšie stráviteľný a vhodný ako krmivo pre bylinožravce. Táto možnosť obohacovania krmív je zaujímavá v oblastiach, kde je pre výkrm dobytka málo pasienkov (Chantaraj, 2000).

1.5 Významné látky v hlive ustricovitej

Hliva ustricovitá (Pleurotus ostreatus) obsahuje veľké množstvo imunostimulačných a pozitívne pôsobiacich polysacharidov, hlavne beta-1,3-D-glukán, ktorý zvyšuje odolnosť organizmu, posilňuje imunitný systém a zachytáva voľné radikály. Nezanedbateľný je tiež obsah hubovej vlákniny, ktorá pomáha odstraňovať z tela mnohé jedovaté látky (Ibekwe a kol., 2008).

Významné je aj množstvo minerálnych látok. Veľmi vysoké je zastúpenie draslíka, zatiaľ čo koncentrácia sodíka je v hlive minimálna. Hliva obsahuje veľké množstvo fosforu a rôzne mikroelementy (zinok, selén, chróm, meď, bór, jód). Obsahuje vitamíny skupiny B: B1 (tiamín), B2 (riboflavín), B3 (niacín), B5 (kys. pantoténová), B7 (biotín). Obsahuje aj vitamíny C, D a K. V hlive ustricovitej sa vyskytuje aj nepatrné množstvo kyseliny škoricovej, vanilínovej a kumarovej, ktoré vplývajú na odbúravanie cholesterolu (Regula, Siwalski, 2007).

Z konzumného hľadiska je zaujímavá nutričná hodnota hlivy ustricovitej. Plodnice hlivy obsahujú 90% vody. Sušina obsahuje 30% bielkovín, ktoré sa však v hlive nachádzajú vo forme nie jednoducho stráviteľnej. Hliva obsahuje 2,2% tukov, 49% sacharidov, 8,7% vlákniny a 9,8% popolovín. Zo sacharidov je zastúpený manitol, trehalóza, glukóza a glykogén (Janitor, 2005).

Vláknina hlivy odstraňuje z tela usadené škodlivé reziduálne látky. Hliva, podobne ako ostatné huby, obsahuje málo sírnych aminokyselín. Obsah voľných semiesenciálnych a esenciálnych aminokyselín v 100 g hlivy je nasledujúci: arginín 92 mg, histidín 44 mg, lyzín 116 mg, tryptofán 25 mg, fenylalanín 73 mg, metionín 4 mg, treonín 91 mg, leucín 134 mg, izoleucín 75 mg, valín 98 mg. Význam má obsah biologicky aktívnych látok, vitamínov, enzýmov, rastlinných hormónov a iných účinných látok. Obsahom bielkovín a zložením aminokyselín sa hliva ustricovitá podobá hodnotnej zelenine ().

Gonzales a kol. (1993) stanovili aminokyselinové zloženie mycélia hlivy (tab.č.1).

Tab.č.1 Aminokyselinové zloženie mycélia hlivy (Gonzales a kol., 1993).

|AMK |% na sušinu |AMK |% na sušinu |

|asparágová |2,4 |leucín |3,6 |

|glutámova |2,6 |fenylalanín |0,7 |

|serín |2,8 |metionín |0,6 |

|glycín |2,2 |lyzín |1,8 |

|treonín |2,9 |tyrozín |1,6 |

|alanín |2,1 |histidín |1,4 |

|valín |1,8 |arginín |1,8 |

|prolín |2,6 |tryptofán |0,2 |

Plodnice hlivy obsahujú enzýmy, ktoré je možné po úprave využiť v potravinárskom, prípadne aj vo farmaceutickom priemysle. Sú to hlavne enzýmy: alfa – amyláza, peptidáza a lipáza, ktorých pH optimum je v rozmedzí od 6 – 7 (Kuniak, Augustín, 1990).

1.6 História pestovania hlivy

Už pred storočiami si ľudia prinášali hlivu, a aj iné druhy húb, osídľujúcich drevo, domov aj so substrátom. Drevo umiestnili na vlhkom mieste a potom zbierali huby niekoľko rokov. Pestovanie jedlých húb, rastúcich na dreve, má najdlhšiu tradíciu v Japonsku a Číne. Prvé úvahy o možnom pestovaní hlivy ustricovitej uverejnil na začiatku 20 stor. nemecký bádateľ Falc, ktorý svoje výsledky publikoval v roku 1917, ale po prvej svetovej vojne pokusy o pestovanie drevokazných húb ustali. Postupy pestovania hlivy sa rozpracovali na začiatku 60. rokov minulého storočia, v zemi tradičného pestovania, v Japonsku. O prvé produkčné pestovanie hlivy v Európe sa pokúsili maďarskí mykológovia v polovici 60. rokov. V tej dobe zakladali v podunajskej nížine veľké plantáže klátikov, predovšetkým topoľového dreva, naočkované podhubím hlivy ustricovitej. Len jedna úroda do roka, nevýznamné hospodárske výsledky, kolísavá hmotnosť plodníc poškodených živočíšnymi škodcami a v neposlednom rade aj nedostatok topoľového dreva boli dôvodom, prečo sa od tohto spôsobu pestovania upustilo (Jablonský, Šašek, 2006).

Začiatkom 70. rokov začali hlivu pestovať v Taliansku, na pšeničnej slame a kukuričných vretenách. Na prípravu substrátu využili zaparovacie tunely a pestovanie hlivy sa rozšírilo v sezónnych stavbách ako sú hydinárne, fóliovníky a iné prístrešky. V 80. rokoch sa rozširuje pestovanie tropických druhov hlív na rôznych rastlinných odpadoch v Indii, Malajzii a v ďalších krajinách juhovýchodnej Ázie (Šašek, Jablonský, Baier, 2001).

Prvé pokusy s pestovaním hlivy na umelých substrátoch sú datované od roku 1958, kedy americký bádateľ Block na Floride využil k pestovaniu piliny z rôznych drevín. Používal teplomilný kultivar hlivy ustricovitej „Florida“. Block obohatil piliny minerálnymi látkami a sójovou alebo ovsenou múkou a sterilizoval ich, aby zabránil osídleniu pripraveného substrátu inými mikroorganizmami. Týmito pokusmi poskytol základ pre rozvíjanie intenzívneho spôsobu pestovania hlivy. Intenzívny pestovateľský postup poskytuje úrodu viackrát do roka, nie je závislý na priebehu počasia a poskytuje možnosť ochrany proti škodcom (Lepšová, 2001).

1.7 Pestovanie hlivy ustricovitej

Pleurotus ostreatus je druhá najčastejšie pestovaná jedlá huba na celom svete. Má výhodné ekonomické a ekologické hodnoty a liečivé vlastnosti. Pleurotus ostreatus vyžaduje kratší čas na rast v porovnaní s ostatnými jedlými hubami. Substrát pre ich pestovanie nevyžaduje sterilizáciu, ale len pasterizáciu, ktorá je menej nákladná. Hliva je málo náročná na podmienky prostredia a jej plodnice nie sú často napádané chorobami ani škodcam. Toto všetko robí z hlivy vynikajúcu plodinu pre pestovanie (Sánchez, 2010).

Na extenzívne pestovanie využívame jej prírodný životný princíp, a to drevný parazitizmus. Výťažnosť je asi 15 % voči hmote použitého dreva, ale plodnosť pri menšej intenzite je 2- 3- aj viacročná. Výhodou tohto spôsobu pestovania je, že vhodné podmienky nájdeme takmer v každej záhrade (Lepšová, 2001).

Pri intenzívnom pestovaní hlivy ustricovej využívame iné lignocelulózové materiály, najmä odpady, ako sú piliny, stružliny, kukuričné kôrovie, pšeničná slama. Technológia je trochu zložitejšia, vyžaduje si tepelné preparovanie substrátu a svetlú vetranú miestnosť s teplotou okolo 15 °C. Rodivosť je však veľmi skorá, intenzívnejšia, aj keď krátkodobá. Výťažnosť je však až 25 % zo sušiny substrátu. Viacnásobným opakovaním produkčného cyklu v tej istej miestnosti však dokážeme vytvoriť aj na malej ploche už veľmi slušnú produkciu (Jablonský,1997).

1.7.1 Fyziologické požiadavky hlivy ustricovitej (Pleurotus ostreatus)

V prírode rastie hliva na klátikoch, na čerstvo odumretom dreve. Hlive sa darí aj na rôznych organických odpadoch ako je slama, hobliny, piliny, kukuričné vretená alebo papier. Tieto materiály musia byť tepelne ošetrené, pasterizované. Suroviny, na ktorých hliva rastie, môžeme charakterizovať ako lignocelulózové odpady, teda látky obsahujúce lignín, celulózu a hemicelulózu (Lepšová, 2001).

1.7.1.1 Vplyv teploty

Pre klíčenie spór je optimálna teplota 28 °C. Pri tejto teplote dosahuje mycélium všetkých druhov hlív maximálny rast. Pri teplote 20 °C je rast mycélia spomalený. Mycélium odumiera pri teplote od 32 do 35 °C, v závislosti od vlhkosti substrátu. V letnom období výška substrátu nemá byť vyššia ako 0,25 m a do polyetylénových vriec sa nedáva viac ako 25 – 30 kg substrátu. Optimálna teplota pre tvorbu plodníc hlivy ustricovitej je 8 – 12 °C. Dokáže však tvoriť plodnice aj pri teplote nad 15 °C, ak ju predtým vystavíme tzv. chladnému šoku, kedy substrát prerastený podhubím umiestnime v teplote 5 °C po dobu niekoľkých dní. Niekedy k tvorbe plodníc stačí pôsobenie zníženej nočnej teploty na 12 až 13 °C pri trvalej dennej teplote 20 °C (Teplíková, 2003).

1.7.1.2 Vplyv pH na rast mycélia

Optimálna hodnota pH v priebehu rastu podhubia hlivy ustricovitej je v rozmedzí 5,5 až 6,5. Rast mycélia pri pH pod 5,5 a nad 6,5 je spravidla pomalší. V priebehu rastu mycélia sa hodnota pH mení. Podstatne vyššie hodnoty pH sú vo vrchnej vrstve substrátu, vo vnútorných vrstvách klesá hodnota pH na hodnotu 4 – 4,5 (Lepšová, 2001).

1.7.1.3 Vplyv svetla

Behom kolonizácie substrátu hliva osvetlenie nevyžaduje, ale v priebehu vývoja plodníc je potrebná určitá intenzita osvetlenia. Pre vývoj normálne vyvinutých plodníc je dostačujúca intenzita osvetlenia 80 – 200 luxov po dobu 12 hodín. Pri vyšších teplotách má hliva väčšie nároky na osvetlenie ako pri nižších teplotách. Na nedostatok osvetlenia reaguje hliva tvorbou pretiahnutého a zakrpateného klobúka ( Lepšová, 2001).

1.7.1.4 Vplyv oxidu uhličitého

Počas vývoja má hliva rôzne nároky na koncentráciu oxidu uhličitého v prostredí. Počas kolonizácie substrátu dosahuje mycélium najvyššiu rýchlosť rastu, ak je v substráte koncentrácia 20 – 30% objemu oxidu uhličitého. Takáto vysoká koncentrácia CO2 rast konkurenčných mikroskopických húb potláča alebo úplne ničí. V priebehu tvorby plodníc patria hlivy medzi huby, ktoré sú veľmi citlivé na zvýšenie koncentrácie CO2 v ovzduší (Teplíková, 2003).

1.7.2 Podmienky kolonizácie substrátu

Prirodzeným prostredím hlivy je drevná hmota, ktorú mycélium huby rýchle prerastá. V dreve, za obmedzeného prístupu kyslíka, rastie rýchlejšie, ako niektoré iné konkurenčné huby. Pri pestovaní intenzívnym spôsobom sú v substráte často prítomné zárodky ďalších druhov húb, ktoré sú schopné rásť na substráte rovnako rýchlo ako hliva. Preto sú potrebné opatrenia, ktoré umožňujú rýchly rast podhubia hlivy a obmedzia vývoj konkurenčných húb. Substrát je treba namočiť tak, aby nebol ani príliš mokrý, pretože taký substrát osídľujú baktérie. Substrát nemôže byť ani príliš suchý, pretože to vyhovuje rastu zelených vláknitých húb. Tepelným ošetrením je treba substrát zbaviť všetkých zárodkov iných mikroorganizmov, a tak uľahčiť prerastanie podhubia hlivy. Je vhodné ak, sa po pasterizácii v substráte namnožia niektoré baktérie rodu Pseudomonas, Bacillus a streptomycéty. Produkty týchto mikroorganizmov potláčajú rast zelených húb a sú využívané podhubím hlivy. Optimálna teplota pri kolonizácii substrátu je 24 – 28 °C (Lepšová, 2001).

1.7.3 Intenzívne pestovanie

Pri intenzívnom spôsobe pestovania sa ako substrát najčastejšie využíva slama a drvené kukuričné vretená. Touto hmotou podhubie rýchlo prerastá a celý pestovateľský cyklus je preto podstatne kratší ako pri pestovaní na dreve. Intenzívne pestovanie však vyžaduje špeciálne kultivačné priestory (Šašek, Jablonský, Baier, 2001).

1.7.3.1 Pestovanie na slame v igelitových vreciach

Spôsob pestovania na slame je veľmi jednoduchý a je vhodný na produkciu plodníc pre vlastnú potrebu po celý rok. Používa sa slama rôznych obilnín napr. pšeničná, ryžová, jačmenná. Musí sa skladovať v suchu, nesmie byť napadnutá zelenými vláknitými hubami. Slama sa nareže na dĺžku 3 až 5 cm a potom sa niekoľko dní máča vo vode, pričom sa dosiahne vlhkosť 70 – 75 %. Nasleduje pasterizácia pri teplote 60 – 80 °C po dobu niekoľkých hodín až 3 dní. Pasterizovaný substrát sa nechá vychladnúť na teplotu asi 25 °C, premieša sa asi s 2 až 5 % sadiva a vloží sa do polyetylénových vriec. Podhubie prerastá substrátom približne 14 dní pri teplote 25 – 27 °C a bez vetrania. V tomto období rastu podhubia, hliva znáša zvýšenú koncentráciu CO2, až 30%, čo ju zvýhodňuje, pretože len málo mikroorganizmov znáša takúto vysokú koncentráciu CO2. V ďalšej fáze kultúra dozrieva pri zníženej teplote, 20 – 22 °C a pri vetraní miestnosti po dobu troch týždňov (Ginterová, 1992).

V poslednom štádiu, kedy sa tvoria plodnice, je potrebné:

• fóliu prerezať, aby plodnice mohli vyrastať

• zaistiť intenzívne vetranie, aby sa znížila koncentrácia CO2, pre fruktifikáciu musí byť koncentrácia CO2 nižšia ako 0,06%

• zvlhčiť vzduch, aby relatívna vzdušná vlhkosť bola asi 85%

• zaistiť správnu teplotu pre fruktifikáciu hlivy ustricovitej (8 – 14 °C)

• zaistiť dostatočné osvetlenie, aspoň 100 luxov

Takýmto spôsobom sa hliva pestuje v hlivárňach, existuje však aj jednoduchší spôsob. Čistá, suchá, rozdrvená slama sa dá do veľkého, pevného igelitového vreca a dobre sa postláča. Vrece so slamou sa potom naplní vriacou vodou, uviaže sa, čím sa aj horná vrstva slamy dostane pod vodu. Naplnené vrece necháme stáť aspoň 2 hodiny. Potom odstrihneme oba spodné rohy vreca, necháme odtiecť vodu a vrece necháme vychladnúť. Po vychladnutí slamu očkujeme tak, že sadivo nasypeme po obvode slamy Časť sadiva nasypeme na povrch slamy. Vrecia uložíme na temné miesto s teplotou okolo 20 °C na 4 – 5 týždňov. Keď sú vrecia celé biele, urobíme do nich niekoľko zárezov a vrecia uložíme na svetlé a chladné miesto. Po 2 – 4 týždňoch začnú zo zárezov vyrastať plodnice. Vrece plodí tak dlho, až kým obsah vreca nezmäkne a nezačne sa rozkladať (Ginterová,1990).

1.7.3.2 Pestovanie na slame v balíkoch

Vyžaduje sa kvalitná, čistá slama. Najvhodnejšie je, ak sa slama využije hneď po žatve. Balíky slamy by mali mať rozmery 50 x 40 x 30 cm. Balík slamy treba premáčať vriacou vodou niekoľko hodín tak, aby bol celý balík pod vodou. Je potrebné ho aj tepelne ošetriť, aby sa zničili baktérie a spóry iných vláknitých húb. Odkvapkaný a tepelne ošetrený balík slamy očkujeme sadivom hlivy. Zaočkovaný balík prikryjeme jemne perforovanou fóliou a necháme prerastať mesiac až 6 týždňov. Iný spôsob tepelného ošetrenia balíka je, že balík sa postupne polieva horúcou vodou viackrát sa sebou. Pestovanie na balíkoch slamy nie je veľmi výhodné, pretože riziko kontaminácie je veľmi veľké a výnosy sú spravidla nízke, plodnice vyrastajú na povrch často s prirastenými čiastočkami slamy ().

1.7.4 Extenzívne pestovanie

Hlivy sa dajú pestovať na drevených kmeňoch, klátikoch, alebo pňoch listnatých stromov ako je dub, buk, vŕba, topoľ. Môžeme použiť tiež drevo niektorých ovocných drevín, hlavne drevo jablone a orecha. Drevo by malo pochádzať zo stromu alebo vetvy, ktoré nie sú zrezané už dlhšiu dobu, má svoju prirodzenú vlhkosť a nie je napadnuté inými hubami (Šašek, Jablonský, Baier, 2001).

1.7.4.1 Pestovanie na klátikoch

Pri klátikovom spôsobe pestovania sa zo stromových kmeňov, dlhších ako 154 cm, narežú asi 20-30 cm dlhé klátiky. Veľmi vhodné je drevo topoľové alebo bukové, ale môže byť aj z vŕb, osík, briez a dubov. Najvhodnejšie je drevo čerstvé, prípadne zo stromov maximálne 5 mesiacov zoťatých, a to najlepšie koncom zimy. Optimálnym termínom zakladania kultúry je začiatok leta. Čerstvá násada podhubia pri teplotách 2 až 10 °C vydrží 4 aj viac týždňov, pri teplote 20 °C však iba 14 dní. Klátiky sa podhubím očkujú tak, že na ich hornú reznú plochu sa položí asi 1 cm hrubý kotúč narezaného podhubia a naň sa priloží ďalší klátik. Takto sa postupuje až do výšky 3-4 klátikov, pričom spodný a horný koniec klátikového stĺpca sa naočkuje podobne, prekryjú sa asi 5 cm hrubým dreveným kotúčom a konce sa priklincujú. Klátikový stĺpec sa spevňuje bočným sklincovaním na rezných plochách. Naočkované klátiky sa vložia do vhodného priestoru na prerastanie podhubia. Môže ním byť v najjednoduchšom prípade uzavreté vrece z polyetylénu, umiestnené na tienistom a vlhkom mieste, napríklad v pivnici. Pri väčšom množstve klátikov, ich umiestňujeme do jám hlbokých asi 2 m, širokých 1 m a dlhých podľa potreby. Dno jamy pokryjeme PE fóliou a pod každý klátik dáme vrstvu sadiva. Klátiky na sadbu postavíme a na ich hornú plochu dáme ďalšiu vrstvu sadiva. Takto na seba postavíme 2 až 3 klátiky. Po uložení klátikov jamy prikryjeme doskami, na ktoré rozprestrieme fóliu, ktorú zakryjeme vetvami a zeminou. V zakrytej jame sa udržuje stabilná teplota a dostatočná vlhkosť. Naočkované klátiky občas pokropíme vodou. Pre túto etapu prípravy je najvhodnejšia teplota v rozpätí 20 až 27 °C. Koncom augusta klátiky prerastené podhubím vyberieme z úložných priestorov a vsadíme do pôdy do hĺbky asi 10 – 15 cm, najlepšie na zatienené a záveterné miesto. Zaočkované klátiky najlepšie rodia pri teplote okolo 15 °C a pri vysokej relatívnej vlhkosti vzduchu. Prvé plodnice sa objavujú koncom septembra. Najkvalitnejšie plodnice sú mladé, pevné, nie príliš rozvinuté. Zberajú sa ich vykrútením alebo odrezaním z pníka. V priebehu dvoch jesenných mesiacov zbierame plodnice hlivy asi z troch plodných vĺn. Priemerne za rok sa dá zozbierať z 1 m3 dreva asi 200 kg plodníc. Klátiky dávajú najväčšiu úrodu v druhom roku a celkove rodia 3 až 4 roky ().

1.7.4.2 Pestovanie na dreve

Pne vypílených stromov sa prirodzeným spôsobom rozkladajú veľmi dlho. Rozkladajú ich drevokazné huby, z ktorých nie je žiadny veľký úžitok. Mechanické odstraňovanie pňov zo zeme je náročné, čím sa napr. v lesnom hospodárstve otvára cesta erózii (Ginterová, 1990).

Rozklad pňa hlivou je 3 – 8 krát rýchlejší ako prirodzený rozklad, vlastne tento rozklad je tiež prirodzený, ale trochu usmernený tým, že sami rozhodujeme o rozkladateľovi. Najvhodnejšie je očkovať peň po čerstvo zoťatom strome, kým ešte rezný povrch nezaschol. Sadivo hlivy sa vtiera čistou rukou do čistej reznej plochy pňa. Potom sa očkované miesto prikryje čistou fóliou. Na povrch fólie sa nasypú piliny alebo jemná zemina, aby sa zaočkované miesto neprehrialo (Jablonský, 1997).

Pri väčších rozmeroch pňa do neho vŕtame otvory s priemerom asi 1 cm do hĺbky 5 – 10 cm. Do vyvŕtaných otvorov sa natlačí sadivo očisteným drievkom a povrch otvoru sa utesní napr. parafínom alebo voskom. Zamedzíme tým prípadnému vysychaniu mycélia a tiež možnej kontaminácii. Dôležité je, aby sadivo prišlo do tesného kontaktu so živým, zdravým drevom (Ginterová, 1990).

Očkovať hlivou ustricovitou sa môžu aj dlhšie kmene stromov. Zaočkované kmene sa umiestnia na zatienené miesta s dostatočnou vlhkosťou v záhradách, parkoch a pod. Optimálnym obdobím pre vysadenie kmeňov sú jarné a letné mesiace. Rýchlosť kolonizácie závisí od počasia. Pri neskoršom vysadení môže prísť k nedostatočnému vytvoreniu podhubia a vplyvom poklesu teplôt dôjde k spomaleniu rastu podhubia. Rast podhubia je znovu obnovený v nasledujúcom roku, keď teploty opäť stúpnu. Po dostatočnom prerastení kmeňa, čo sa prejaví viditeľným zblednutím v reze, dochádza k nasadeniu zárodkov a následnému rastu plodníc hlivy. Dĺžka prerastania je závislá od použitého dreva. U mäkkých drevín dochádza k prerastaniu po 3 až 4 mesiacoch. Cyklus plodnosti je 3 roky. Pri tvrdých drevinách trvá kolonizácia substrátu 4 – 5 mesiacov, ale plodnosť môže byť aj 5 rokov (Lepšová, 2001).

1.8 Liečivé účinky hlivy ustricovitej

➢ povzbudzuje imunitný systém a telo si tak vytvorí dostatok protilátok proti mnohým chorobám, čím sa zvyšuje obranyschopnosť organizmu

➢ znižuje hladinu cholesterolu

➢ upravuje krvný tlak, pomáha pri ochoreniach srdca a cievnej sústavy

➢ znižuje poruchy metabolizmu cukru

➢ má antialergénne účinky - pri jej konzumácii v surovom alebo sušenom stave pri nízkych teplotách do 40 °C

➢ pri ochoreniach kĺbov má zmierňujúci a ukľudňujúci účinok

➢ pomáha odstraňovať bradavice vírusového pôvodu

➢ má protinádorový účinok na niektoré druhy nádorov (Borchers, 1999)

➢ vláknina obsiahnutá v hlive pomáha odstraňovať z tela jedovaté látky, čím zabraňuje vstrebávaniu nežiadúcich látok do krvného obehu

➢ upravuje vylučovanie

➢ pôsobí proti zápalovým, vírusovým, bakteriálnym a plesňovým infekciám

➢ pôsobí priaznivo pri liečbe hemoroidov, kŕčových žíl, vredov, popálenín, ekzémov a kožných alergií

➢ pôsobí proti účinkom rádioaktívneho a UV žiarenia

➢ používa sa na prípravu liečivých tinktúr, mastičiek a suchých prípravkov

➢ má antioxidačné účinky, odstraňuje následky pôsobenia voľných radikálov

(Bobek, Galbavý, 1999)

➢ posilňuje nervový systém

➢ zabezpečuje v tele regeneráciu buniek, a tým spomaľuje starnutie

➢ odporúča sa pri ochoreniach pečene a obličiek

➢ zlepšuje metabolizmus, regeneruje vnútorné orgány a tlmí vedľajšie účinky chemoterapie

➢ pôsobí proti strnulosti končatín

➢ aromatické a chuťové látky hlivy ustricovitej veľmi vhodne dopĺňajú jej nutričné zloženie, pretože zvyšujú tvorbu slín a vylučovanie tráviacich štiav

➢ u pacientov HIV pozitívnych, predbežné skúšky dokázali, že užívanie hlivy ustricovitej, a v nej prítomného glukánu, predlžovalo prvú fázu tohto ochorenia (Pekárek, Vokolek, 2001)

➢ pozitívne vplýva na rast probiotických kmeňov baktérií v gastrointestinálnom trakte (Erban, 2007).

1.9 Glukány

Glukán je poly-beta-1,3-D-glukopyranóza s vysokou molekulovou hmotnosťou. Rozvetvený polymér beta-1,3-D-glukánu je polysacharid, ktorý sa nachádza v bunkových stenách kvasiniek, húb a obilnín. V reťazci je beta-glukán viazaný väzbami v pozíciách 1,3 a 1,6. Menšie postranné reťazce sa rozvetvujú z hlavného reťazca polysacharidu (Mazáň, Mazáňová, Farkaš, 2006).

Okrem monomérnych jednotiek a charakteru väzby, do primárnej štruktúry glukánov patrí ešte poloha glykozidickej väzby a veľkosť kruhu cyklickej formy glukózovej jednotky – pyranózová forma (Laroche, Michaud, 2007).

Obr.6 Základný chemický vzorec molekuly beta-D-glukánu  

[pic]

()

Štruktúra glukánu má mimoriadny význam pri aktivácii imunitného systému. Rozhodujúce sú postranné reťazce vychádzajúce z hlavného reťazca. Viacpočetné vetvenie glukánu a  jeho vyššia molekulová hmotnosť zvyšuje aktiváciu imunitného systému. β-D-glukány sú tiež významnou súčasťou vlákniny cereálií, ktorú tvoria nerozvetvené polysacharidy zložené z glukopyranózových jednotiek viazaných (1→4) a (1→3) glykozidovými väzbami (Novák, 2007).

Spomedzi všetkých obilných zŕn najvyššie množstvo glukánov obsahuje jačmeň a ovos. U jačmeňa glukán tvorí 3 – 11 % sušiny a  u  ovsa je to 3 – 7 %. Väčšinou sa β-D-glukány koncentrujú vo vnútorných aleurónových a subaleurónových bunkových stenách endospermu jačmeňa, ovsa a pšenice (Charalampopoulus a kol., 2002).

Glukány sa odlišujú svojimi postrannými reťazcami, ktoré sú špecifické pre jednotlivé druhy húb podľa pôvodu (Tab.č. 2).

Tab.č. 2: Glukány zistené v niektorých hubách (Kubala a kol., 2005).

|DRUH HUBY |NÁZOV GLUKÁNU |

|Húževnatec jedlý (Lentinus edodes) |Lentinan |

|Trsnatec lupenitý (Grifola frondosa) |Grifolan |

|Trúdnikovec pestrý (Trametes versicolor) |Krestin |

|Klanolístka (Schizophillum commune) |Schizophlylan |

|Hliva ustricovitá (Pleurotus ostreatus) |Pleuran |

|Sclerotinium (Sclerotinia sclerotiorum) |Skleroglukan |

β-D-glukán izolovaný z Pleurotus ostreatus, nazývaný pleuran, má rozvetvenú štruktúru pozostávajúcu z hlavného reťazca tvoreného β-D-glukopyranózovými zvyškami viazanými (1→3) glykozidovými väzbami, každý štvrtý zvyšok je substituovaný na O - 6 jednou D-glukopyranózovou skupinou (Chang, 1996).

Obsah β-glukánov v niektorých jedlých hubách a pomer ich rozpustnej a nerozpustnej vlákniny je špecifický (tab.č.3).

Tab.č.3: Obsah β-glukánov v niektorých jedlých hubách (g.100g-1 sušiny) a ich rozdelenie do frakcií rozpustnej a nerozpustnej vlákniny v % (Manzi, Pizzoferrato, 2000).

|Jedlá huba |Obsah β-D-glukánov ± |Rozpustná vláknina % |Nerozpustná vláknina % |

|Pleurotus ostreatus |0,24 ± 0,03 |37,8 |62,2 |

|Pleurotus eryngii |0,22 ± 0,01 |16,8 |83,2 |

|Pleurotus pulmunaris |0,53 ± 0,04 |27,1 |72,9 |

|Lentinus edodes |0,22 ± 0,05 |46,0 |53,9 |

1.9.1 Mechanizmus účinku glukánov

Biologické účinky beta-D-glukánov sa prejavujú na rôznych úrovniach. Ich hlavná úloha spočíva v aktivácii imunitných buniek nazývaných makrofágy. Glukány sú rozpoznávané leukocytmi pomocou špecifických receptorov. V závislosti od toho, ktorý receptor je zapojený, leukocyt reaguje. Ide o receptory, ktoré rozlišujú jednotlivé sacharidové jednotky. Spojením makrofága s beta-1,3-D-glukánom sa makrofág aktivuje (Chovancová, Šturdík, 2005).

Aktivácia predstavuje nasledujúce deje:

➢ zvýšenie fagocytujúcej aktivity makrofágov

➢ uvoľnenie primárnych a sekundárnych cytokinínov

➢ uvoľnenie interferónov

➢ aktivácia buniek špecifického imunitného systému (T a B lymfocyty)

(Buc, 2001).

Aktivované makrofágy sa spolu s ďalšími uvoľnenými cytokínmi podieľajú na nešpecifickej imunite, pričom každý z receptorov navodí inú činnosť fagocytov. Úlohou makrofágov je cudzorodé objekty, baktérie a vírusy, zneškodňovať a tým mobilizovať imunitný systém, rozpoznávať a ničiť poškodené bunky, napr. rakovinové. Veľa receptorov zodpovedá za rozpoznanie a väzbu na cudzorodé štruktúry, akými sú mikróby a vírusy. Buď tieto štruktúry na seba naviaže alebo do nich vpraví rozpoznávacie zlúčeniny tzv. opsoníny (Chovancová, Šturdík, 2005).

Leukocyty a NK-bunky majú povrchové receptory špecificky rozpoznávajúce jednotlivé β-D-glukány v závislosti od ich koncentrácie a štruktúry. Keď sa stretne makromolekula glukánu so skupinou glukánových receptorov, bunka je aktivovaná a vytvára baktériocídne zložky ako lyzozým, reaktívne kyslíkové radikály a oxidy dusíka. Ďalej bunky začnú vytvárať niekoľko cytokínov, ktoré aktivujú fagocyty a leukocyty, ktoré zodpovedajú za tvorbu získanej špecifickej imunity (Sarangi a kol.., 2006).

Glukány indukujú nielen lokálnu aktiváciu buniek, ale aj systematickú reakciu organizmu, pretože cytokíny sú produkované bunkami migrujúcimi z miesta na miesto. Beta – glukány pomáhajú makrofágom a NK bunkám rozpoznať aj malígne transformované bunky (Yoshioka a kol., 1985).

Dostatočná hladina glukánov v organizme urýchľuje prirodzenú regeneráciu buniek, skracuje dobu potrebnú pre pominutie chorôb a ochorení a spomaľuje proces starnutia (Kliková, 2004).

Vďaka vplyvu glukánov na regeneráciu buniek čriev, sú využívané pri liečbe ochorení čriev, pri liečbe cukrovky a ďalších závažných chorôb ().

Vplyvom glukánov dochádza k zvýšeniu čistiacej schopnosti buniek, k zlepšeniu obranyschopnosti organizmu a tým k podpore prirodzeného odstraňovania nežiaducich látok z tela, ako napr. toxínov, alergénov, cholesterolu, zvyškov chemikálií zo stravy a liečiv ().

1.9.2 Použitie β-1,3-D-glukánov

Glukány sú zvlášť účinné pri:

➢ infekciách

➢ celkovej únave organizmu

➢ oslabení imunitného systému

➢ strese, depresiách a záťažových situáciách

➢ nachladnutí

➢ ako doplnková liečba nádorových ochorení a leukémie, chráni zdravé bunky pri chemoterapii a ožarovaní, podporuje tvorbu krvi , zlepšuje stav pacientov

➢ pri onkologických ochoreniach na dosiahnutie podporného efektu pred, počas a pooperačnej, chemo- alebo rádioterapeutickej liečbe

➢ zmierňovaní účinkov elektrónového smogu (mobilné telefóny, počítače, televízor)

➢ rekonvalescencii

➢ pri selektívnom znižovaní cholesterolu a triglyceridov v krvi

➢ pri diabetes mellitus (Gardiner a kol., 2000).

Beta-D-glukány sú vhodné:

➢ pre celkové posilnenie imunity organizmu a zvýšenie jeho odolnosti

➢ pre podporu regenerácie pečeňových buniek

➢ pre ľudí so srdcovo-cievnymi ochoreniami - znižujú hladinu cholesterolu v krvi, upravujú krvný tlak (Frost, Sullivan, 2006)

➢ pre alergikov a astmatikov - čistí organizmus

➢ pre zlepšenie funkcie prostaty a odstraňovanie impotencie

➢ pre diabetikov - priaznivo ovplyvňuje hladinu cukru v krvi, obnovuje činnosť štítnej žľazy

➢ pre zvýšenie účinku antimikrobiálnych liekov ako sú antibiotiká, protiplesňové a protiparazitárne prípravky (Chovancová, Šturdík, 2005)

➢ pri chrípkových epidémiách a alergiách

➢ pre zlepšenie metabolizmu a peristaltiky čriev, zvlášť pri ťažkostiach s pravidelným vyprázdňovaním

➢ pri potlačení tvorby hemoroidov

➢ pre celkové osvieženie a vzpruženie organizmu (Manzi, Pizzoferrato, 2000).

Denná odporúčaná dávka beta-D-glukánu je 3 – 3000 mg, v závislosti od toho, či sa užíva preventívne alebo ako podporná látka pri chorobných stavoch (Kliková, 2004).

Akékoľvek množstvo glukánu stimuluje imunitný systém, ale na to, aby boli efektívne stimulované milióny imunitných buniek, je vhodné pravidelne užívať dostatočné množstvo čistého glukánu. Pre najlepší účinok a zlepšenie vstrebávania sa odporúča užívať beta-D-glukán na lačno, t.j. približne 30 minút pred a po užití glukánu nič nekonzumovať (Hong, Kim, Song, 2005).

V USA bol beta-D-glukán označený ako GRAS (Generally Recognized As Safe – všeobecne považovaný za bezpečný). Označenie udeľuje US FDA, vedľajšie účinky sú zriedkavé, aj keď v niektorých prípadoch sa môže vyskytnúť alergická reakcia. Väčšinou však ide o prípady, kedy podávaný beta-D-glukán nie je dostatočne čistý. Keďže sa glukány v ľudskom tele nevyskytujú prirodzene, preto neexistujú žiadne stavy spôsobené ich nedostatkom ().

2. Cieľ práce

Cieľom diplomovej práce bolo:

- uskutočniť polosuchú kultiváciu vyššej drevokaznej huby, hlivy ustricovitej (Pleurotus ostreatus), na druhotnom substráte, pšeničnej slame, pomocou produkčných kmeňov, z ktorých jeden sme získali z Katedry biochémie a biotechnológie FBP SPU v Nitre a druhý pochádzal zo zakúpeného hotového sadiva

- vo vypestovaných plodniciach hlivy, po ich zlyofilizovaní, enzymatickou metódou stanoviť obsah celkových, (- a β-D-glukánov

3. Materiál a metodika

3.1 Získanie produkčného kmeňa hlivy

Prvý produkčný kmeň hlivy ustricovitej sme získali z Katedry biochémie a biotechnológie FBP SPU v Nitre a druhý kmeň pochádzal zo zakúpeného hotového sadiva z predajne záhradkárskych potrieb. Čistú kultúru sme udržiavali jej preočkovávaním na zemiakovo glukózový agar nachádzajúci sa v Petriho miskách (obr.č.7). Kultivácia prebiehala v biologickom termostate pri teplote 25°C 7 až 10 dní.

[pic]

Obr.č.7 Preočkovávanie kultúry na ZGA (zdroj: autorka práce)

3.2 Príprava sadiva

Pri príprave sadiva sme využili dva typy pšenice a to pšenicu tvrdú (Verdum) a pšenicu potravinársku (Klea). Pšeničné zrná sme premyli pitnou vodou z vodovodu, aby sa zbavili nečistôt a následne sa nechali 6 hod. namočené v destilovanej vode. Po 6 hod. máčaní sa zrná vysterilizovali v parnom sterilizátore pri 121°C. Po vychladnutí sme pšenicu zaočkovali produkčným kmeňom kúpenej a získanej hlivy. Mycélium hlivy ustricovitej kolonizovalo pšenicu tvrdú približne rovnakou rýchlosťou ako pšenicu potravinársku.

Takto pripravené sadivo sme preložili do euro obalu a kultivovali 14 dní v biologickom termostate pri teplote 25°C a uchovávali v chladiarni pri teplote 7°C (obr.č.8, obr.č.9).

[pic][pic]

Obr.č.8 Pšeničné zrná (Vendur a Klea) naočkované produkčným kmeňom hlivy ustricovitej (zdroj: autorka práce).

[pic]

Obr.č.9 Sadivo hlivy po 14 – dňovej kultivácií (zdroj: autorka práce).

3.3 Príprava substrátu

Pšeničnú slamu, ako nutrične menej hodnotný rastlinný substrát, sme použili na polosuchú kultiváciu Pleurotus ostreatus. Pšeničná slama bola získaná z Inštitútu vzdelávania, výskumu a poradenstva v Kolíňanoch.

Použitá slama musí byť veľmi kvalitná, bez prítomnosti mikroskopických húb. Hliva je aeróbny organizmus, ktorý pre svoj optimálny rast potrebuje kyslík. Preto sme slamu museli vhodne upraviť a to posekaním na kúsky s veľkosťou 2 cm. Takýto substrát prijme do seba až 70% vody, čím poskytne hlive vhodné prostredie pre rozmnožovanie.

3.4 Preparácia substrátu

Rozhodujúcim faktorom, ktorý ovplyvňuje výsledok pestovanie je dobré prevlhčenie substrátu. Posekanú slamu, v množstve 0,8 g, sme nasypali do polyetylénového vreca, zatlačili ju a zaliali vriacou vodou po celom povrchu. Ponorená musí byť všetka slama. Substrát sme nechali preparovať 5 – 6 hodín. Preparovaním horúcou vodou sa substrát čiastočne vysterilizoval, čím hliva môže na substráte rýchlo získať prevahu a ľahšie substrát kolonizovať. Po preparácii sme na vreci odstrihli spodné rohy, aby mohla všetka voda z vreca vytiecť.

3.5 Kultivácia hlivy v plastových vreciach

Preparovaný substrát sme zaočkovali sadivom a natlačili ju do plastových vriec s rozmermi 50 x 100 cm. Slamu sme dobre premiešali a vrece zviazali špagátom. Vrece sme umiestnili na tmavé a nevetrané miesto, aby mohlo podhubie hlivy rásť (obr.č.10). Podhubie prerastá substrátom približne 2 až 3 týždne pri teplote 15 – 20 °C. Ďalším dôležitým faktorom je vysoká koncentrácia CO2 až 30 %. Vrecia sa nechajú prerastať, až kým sa obsah vreca nestmelí a nesfarbí do biela. Hlivu sme potom podrobili tzv. tepelnému šoku, ktorý podporuje tvorbu plodníc. Vrecia sme teda uložili do chladiarne na 3 – 4 týždne pri teplote 7 °C. Po uplynutí tejto doby sme vrecia umiestnili do svetlej, vetranej miestnosti s dostatočnou vlhkosťou. Po 5 – 10 dňoch dochádza k fruktifikácii hlivy (obr.č.11).

[pic]

Obr.č.10 Slamový substrát naočkovaný sadivom (zdroj: autorka práce).

[pic]

Obr.č. 11 Plodnice hlivy ustricovitej (zdroj: autorka práce).

3.6 Lyofilizácia plodníc hlivy ustricovitej

Plodnice hlivy ustricovitej sme po zmrazení na -18 °C vysušili lyofilizáciou (LYOVAC GT2, Nemecko) a pomleli sme ich jemný na prášok. V takto pripravených vzorkách sme stanovili obsah beta-glukánov v hlive (obr.č.12).

[pic]

Obr.č.12 Pomleté vzorky plodníc hlivy (zdroj: autorka práce).

3.7 Enzymatické stanovenie β-glukánov

Beta–glukány sme stanovili enzymatickou metódou Mushrooms and Yeast Beta – glucan Assay Procedure K – YBGL 04/2008 (Megazym, Írsko). Princípom stanovenia je, že 1,3:1,6–β–glukán, 1,3–β–D–glukán a α–glukány sú rozpustené v koncentrovanej (37%, 10 mol.dm-3) HCl a potom hydrolyzované s 1,3 mol.dm-3 HCl 2 hodiny pri 100°C. Hydrolýza na D – glukózy je ukončená inkubáciou so zmesou vysoko purifikovaných enzýmov–exo–1,3–β–glukanáza a β–glukozidáza. Kým niektoré β–glukány sú rozpustné v horúcej vode alebo v horúcom KOH, tieto rozpúšťadlá nie sú účinné, čo sa týka rozpustnosti β – glukánov z kvasiniek alebo vláknitých húb. Analýzy týchto glukánov vyžadujú najprv čiastočnú kyslú hydrolýzu za účelom odstránenia gél – tvoriacich vlastností a kovalentných väzieb s inými polysacharidmi alebo bielkovinami.

3.7.1 Meranie celkového glukánu (α-glukánu + β-glukánu)

A) rozpustnosť a čiastočná hydrolýza celkového glukánu (α-glukánu + β-glukánu) a D-glukózy v oligosacharidoch, sacharóze a voľnej D-glukózy

Vzorku hlivy ustricovitej sme pomleli tak, aby prešla cez 0,5 mm sito. Navážili sme 100 mg pomletej vzorky do skúmavky tak, aby sa celá vzorka nachádzala na dne skúmavky. Do každej skúmavky sme pridali 1,5 cm3 koncentrovanej HCl (37 %), skúmavka sme uzavreli a miešali sme na vortexe. Skúmavky sme umiestnili do vodného kúpeľa vytemperovaného na 30 ˚C po dobu 45 minút a každých 15 minút sme vzorky premiešali na vortexe, aby sme dosiahli úplné rozpustenie beta-glukánu. Do každej skúmavky sme pridali 10 cm3 vody, skúmavku sme uzavreli a jej obsah miešali na vortexe. Skúmavky s uvoľnenými uzávermi sme vložili do vriaceho vodného kúpeľa (100˚C). Po 5 minútach sme uzávery utiahli a pokračovali v inkubácii po dobu 2 hodín. Skúmavky sme ochladili na izbovú teplotu, opatrne uvoľnili zátky, pridali sme 10 cm3 (c=2 mol.dm-3) KOH. Obsah každej skúmavky sme kvantitatívne preniesli do 100 cm3 odmernej banky, skúmavku dôkladne vymyli octanovým tlmivým roztokom pH 5,0, ktorým sme doplnili objem v odmernej banke po risku. Dôkladne premiešať. Alikvotnú časť obsahu každej banky sme scentrifugovali (odstredivka T 2.2, SRN) 10 minút pri 3 000 ot.min-1.

B) meranie celkového glukánu, voľnej D-glukózy a D-glukózy v sacharóze

Preniesli sme 0,1 cm3 odstredeného extraktu na dno sklenej skúmavky. Potom sme pridali 0,1 cm3 zmesi enzýmov exo-1,3-beta-glukanázy a beta-glukozidázy v octanovom tlmivom roztoku pH 5,0 na dno každej skúmavky a obsah skúmavky sme premiešali na vortexe a dali inkubovať do vodného kúpeľa pri 40 ˚C po dobu 60 minút. Do každej skúmavky sme pridali 3,0 cm3 zmesi glukózaoxidáza/peroxidáza (GOPOD) a následne inkubovali vo vodnom kúpeli pri 40 ˚C po dobu 20 minút. Po inkubácii sme zmerali absorbanciu všetkých roztokov pri 510 nm oproti blanku na prístroji – 6705 UV/VIS Spectrophotometer JENWAY (obr.č.13).

[pic]

Obr.č.13 Vzorky pripravené na meranie absorbancie pri 510 nm (zdroj: autorka práce).

Reagenčný blank obsahuje 0,2 cm3 octanového tlmivého roztoku pH 5,0 + 3,0 ml reakčnej zmesi GOPOD.

Glukózový štandard obsahuje 0,1 cm3 štandardu D-glukózy (1 mg. cm3) + 0,1 cm3 octanového tlmivého roztoku pH 5,0 + 0,3 cm3 reakčnej zmesi GOPOD.

3.7.2 Meranie alfa-glukánu

A) rozpustnosť, hydrolýza a meranie α-glukánu a D-glukózy v sacharóze a voľnej D-glukózy

Do skúmavky sme navážili 100 mg pomletej vzorky tak, aby sa celá vzorka nachádzala na dne skúmavky. Do každej skúmavky sme pridali magnetickú miešaciu tyčinku a 2 cm3 KOH s koncentráciou 2 mol.dm-3, aby sa rozpustil glykogén. Skúmavky sme nechali miešať približne 20 minút v ľadovom vodnom kúpeli nachádzajúcom sa na magnetickom miešadle. Pridali sme 8 cm3 octanového tlmivého roztoku pH 3,8 do každej skúmavky za stáleho miešania a okamžite sme pridali 0,2 cm3 roztoku zmesi amyloglukozidáza/invertáza, dobre premiešali a skúmavky sme následne premiestnili do vodného kúpeľa vyhriateho na 40 ˚C. Skúmavky sme inkubovali pri 40 ˚C 30 minút za ich občasného premiešania na vortexe. Vzorky, ktoré obsahovali < 10 % α-glukánu sme priamo centrifugovali (odstredivka T,SRN) pri 3 000 ot.min-1 10 minút. Zmerali sme finálny objem týchto scentrifugovaných vzoriek. Do sklenenej skúmavky sme preniesli 0,1 cm3 neriedeného supernatantu a pridali 0,1 cm3 octanového tlmivého roztoku pH 5,0 a 0,3 cm3 GOPOD reagentu. Vzorky sme potom inkubovali pri teplote 40 ˚C 20 minút. Absorbanciu všetkých roztokov sme zmerali pri 510 nm oproti blanku.

3.8 Výpočty 

celkový glukán (% w/w) = [pic]

α- glukán (% w/w) = [pic]

  = ΔE x F/W x 90 ak je finálny objem 100 ml

  = ΔE x F/W x 90 ak je finálny objem 10,3 ml 

β- glukán = celkový glukán [pic] alfa-glukán

ΔE = absorbancia vzorky – absorbancia blanku

F = faktory premeny absorbancie na μg D-glukózy

= [pic]

100/0,1 = faktor korekcie objemu pre celkový glukán

  (bolo analyzovaných 0,1 ml z celkových 100 ml)

103 = faktor korekcie objemu pre alfa-glukán

(bolo analyzovaných 0,1 ml z celkových 10,3 ml)

alebo

1000 = faktor korekcie objemu pre alfa-glukán

  (bolo analyzovaných 0,1 ml z celkových 100 ml)

1/1000 = prepočet z mikrogramov na miligramy

100/W = prepočet na 100 mg vzorky

W = hmotnosť analyzovanej vzorky

162/180 = faktor premeny voľnej D–glukózy na anhydroglukózu, ktorá sa nachádza v beta - glukáne

4. Výsledky a diskusia

Kultiváciu hlivy sme robili za presne definovaných podmienok. Substrát pšeničnej slamy sme naočkovali sadivom a nechali sme prerastať mycéliom. Vrecia sa nechajú prerastať, až kým sa obsah vreca nestmelí a nesfarbí do biela. Hlivu sme potom podrobili tzv. tepelnému šoku, ktorý podporuje tvorbu plodníc. Vrece sme teda umiestnili do tmavej, chladnej miestnosti, bez vetrania po dobu 3 – 4 týždňov. Po uplynutí tejto doby sme vrecia premiestnili do svetlej, vetranej miestnosti s dostatočnou vlhkosťou. Po 5 – 10 dňoch týždňoch dochádza k fruktifikácii hlivy (obr.č.14). Plodnice sme zberali tak, že sme celý vyrastený trs pootočili a vytiahli.

[pic] [pic]

Obr.č.14 Plodnice hlivy ustricovitej na substráte pšeničnej slamy (zdroj: autorka práce).

Pri tomto spôsobe pestovania sa ako substrát najčastejšie používa slama. Týmto substrátom podhubie rýchlo prerastá a pestovateľský cyklus sa skracuje v porovnaní s pestovaním na dreve. Ako ďalšie vhodné materiály sa môže použiť napr. kukuričné kôrovie, hobliny a iné materiály. Hobliny sú najnevhodnejším materiálom, pretože nedochádza k dostatočnej kolonizácii, čo sa prejaví vytvorením malých plodníc a nízkou úrodou (Ginterová, 1992).

Vo svete sa na produkciu jedlých húb Pleurotus ostreatus využíva nespočetné množstvo rozličných substrátov lignocelulózového charakteru, či už odpadov alebo sekundárnych produktov poľnohospodárskej  a lesníckej výroby, odpadov z priemyslu a najnovšie aj umelo vytvorené médiá. Všetky substráty  sú hodnotené z hľadiska  ich vplyvu  na kvalitu, nutričnú hodnotu a úrodu mycélia, plodníc, spór, extrahovateľných účinných látok  a v neposlednom rade aj  vyplodeného substrátu po kultivácii týchto húb ().

Vyhodnotením vhodnosti substrátov pre komerčné pestovanie (Pleurotus ostreatus pleurotus sajor - caju) sa zaoberali Pani a Das (1997), ktorý porovnávali 20 rozličných lignocelulózových substrátov (odpadov z poľnohospodárskej výroby)  vyskytujúcich sa v Indii. Medzi tie najefektívnejšie patrili:  nerozdrvená ryžová slama, ktorá sa v pokusoch prejavila ako ideálny substrát  pre kultiváciu, pretože na nej bola dosiahnutá najvyššia úroda plodníc a taktiež najvyššia biologická efektivita substrátu, a to až 85%. Biologickú účinnosť charakterizujeme ako pomer váhy čerstvých plodníc húb k váhe suchého substrátu (za optimálnych podmienok je jej hodnota 100) a vyjadruje fruktifikačnú schopnosť húb utilizovať substrát. Kultivácia na ďalších substrátoch bola uspokojivá, ale nedosiahla úroveň produktivity substrátu z ryžovej slamy.

Ostatné vhodné substráty:

➢ pšeničná slama 80 % biologická efektivita

➢ sójové stonky 76,6 % biologická efektivita         

➢ stonky ciroku 60 % biologická efektivita                                       

➢ cukrová trstina 54 % biologická efektivita

➢ kukuričné šúpolie 52 % biologická efektivita

➢ vodný hyacint (Eichhornia crassipes)  50 % biologická efektivita

Yildiz a kol. (1998) sledovali vplyv štyroch lokálnych lignocelulózových odpadových substrátov na úrody  hlivy (Pleurotus ostreatus var. Salignus) v Turecku. Najvyššie úrody na 100 g odpadu boli dosiahnuté pri použití substrátu skladajúceho sa z odpadov podzemnice olejnej (Arachis hypogea) nasledované sójovou slamou,  pšeničnou slamou a slamou z ciroku. Úrody dosiahnuté zo 100 g odpadu pri 70 % relatívnej vlhkosti boli nasledovné: slama podzemnice olejnej 28, 8 g; sójová slama 21,9 g; pšeničná slama 17,5 g; slama ciroku 11,4 g. Prvá vlna fruktifikácie prišla 24 dní po inokulácii a zberové obdobie trvalo 58 dní. Preukazovaná úroda plodníc bola dosiahnutá v štyroch vlnách. Z pokusu vyplýva, že najvyššia úroda bola získaná pri použití slamy podzemnice olejnej ako substrátu pre pestovanie hlivy ustricovitej a to 28,8 % z váhy substrátu.

Patra a kol. (1998) sa vo svojej práci pokúsili o vylepšenie substrátu pre pestovanie hlivy zlepšovadlami na báze listov rastlín a „olejových koláčov“. Listy zo stromov Aegle marmelos, Azadirachta indica, Pongamia pinnata, Psidium guajava a  Lantana camara, a olejové koláče z Azadirachta indica, Pongamia pinnata, Madhuca indica, Madhuca longifolia a Brassica campestris (horčica roľná) boli použité ako zlepšujúce látky – pre substrát z ryžovej slamy v rôznom pomere: listy  v  25, 50 alebo  100 % a olejové koláče v 1, 2, 5 alebo 10 % zastúpení na zlepšenie úrody plodníc Pleurotus ostreatus. Substrát bol balený do polyetylénových vriec o rozmeroch 80 x 40 cm. V substrátoch s prídavkom listov Lantana camara sa zaznamenala najvyššia úroda až 478 g na jedno vrece, čo bolo porovnateľné s úrodou získanou v substrátoch s prídavkom listov Azadirachta indica (461 g/vrece) a Psidium guajava (467 g/vrece). Ryžová slama mixovaná s listami Pongamia pinnata vytvorila substrát s najnižšou produkciou, iba 256 g plodníc húb.

Obodai, Okine, Vowotor (2003) na polosuchú kultiváciu hlivy ustricovitej použili osem rôznych lignocelulózových substrátov ako kompostované piliny, ryžová slama, banánové listy, kukuričné klásky, kukuričné kôrovie, ryžové plevy, čerstvé piliny a slonia tráva. Najvyššia úroda hlivy ustricovitej bola na substráte z kompostovaných pilín (tab.č.4). Biologická efektivita sa pohybovala v rozmedzí od 61 % pre piliny až po 0,0 % pre sloniu trávu. Na základe výnosov a biologickej efektivity testovaných substrátov, ryžová slama sa zdala byť najlepším alternatívnym substrátom pre pestovane hlivy ustricovitej.

Tab.č.4 Výnosy hlivy ustricovitej na rôznych substrátoch (Obodai, Okine, Vowotor, 2003)

|Substrát |piliny, % |slama, % |banánové listy, % |

|hliva súkromný pestovateľ |55,28 |0,45 |54,83 |

|hliva ustricovitá- Šampiňonáreň |44,59 |0,50 |44,09 |

|Topoľčany | | | |

|hliva zakúpená v Maďarsku |40,34 |0,51 |39,83 |

|kúpené plodnice hlivy |60,38 |0,41 |59,97 |

|hliva nazbieraná v pohorí Tríbeč|55,77 |0,54 |55,23 |

|nami vypestovaná hliva |58,08 |0,79 |57,29 |

Obr.č. 15 Množstvo glukánu v jednotlivých vzorkách

[pic]

vzorka č. 1: hliva ustricovitá – súkromný pestovateľ

vzorka č.2: hliva ustricovitá – Šampiňonáreň Topoľčany

vzorka č. 3: hliva ustricovitá – zakúpená v Maďarsku

vzorka č. 4: kúpené plodnice hlivy ustricovitej v mestskej tržnici v Nitre

vzorka č. 5: hliva nazbieraná v prírode

vzorka č.6: nami vypestovaná hliva

Na základe enzymatického stanovenia beta–glukánu sme zistili, že obsah polysacharidu je najvyšší v plodniciach hlivy, ktoré sme získali zakúpením v mestskej tržnici v Nitre. Naopak najnižší obsah β–glukánu bol zistený vo vzorke pochádzajúcej z Maďarska, iba okolo 40 %. Rozdiely medzi jednotlivými množstvami glukánov vo vzorkách môžu byť spôsobené pestovaním na rozdielnych substrátoch. Obsah beta–glukánov sa pohybuje v rozmedzí od 40 – 60 %. Obsah alfa–glukánu vo všetkých vzorkách bol malý, v rozmedzí od 0,034 – 0,065 %.

„Szabová a kol. (2010) použitím rovnakej enzymatickej metódy zistili, že obsah glukánu je omnoho vyšší v stonkách (58,79 %) než v plodniciach (44,61 %). Autori predpokladali, že vyššia koncentrácia glukánu v stonkách súvisí s vyšším obsahom ich sušiny v porovnaní s plodnicami hlivy.“

Podobne ako my aj Synytsya a kol. (2008) zistili, že obsah α–glukánu v hlive je veľmi nízky. Rozdielne množstvo alfa-glukánu je aj v plodniciach a v stonkách hlivy. V plodniciach je to v rozmedzí od 3,4 do 7,9 v závislosti od rodu hlivy ustricovitej. V stonkách sa obsah pohybuje v rozpätí od 3,0 do 7,6 %. Pričom obsah beta-glukánu je omnoho vyšší, od 32,5 do 50,1 %.

Hliva ako zdroj beta-1,3–D-glukánov je vhodnou surovinou na jeho izoláciu a možno z nej získať až 50%-ný výťažok tohto polysacharidu, čo je asi 5x viac ako z pekárenského droždia (Lelley, Schies, 1995).

Záver

„V  diplomovej práci sme sa venovali vyššej drevokaznej hube hlive ustricovitej (Pleurotus ostreatus). Hliva, ako vhodný zdroj výživy, je schopná využívať pre svoj rast druhotné suroviny rastlinného pôvodu z hľadiska obsahu bielkovín, sacharidov, vitamínov a minerálnych látok je výživová hodnota hlivy blízka výživovej hodnote zeleniny, a preto je vhodným doplnkom ľudskej stravy. Hliva je vhodná aj pri redukčných diétach, pretože znižuje hladinu cholesterolu v krvi. Pre preventívne a liečivé účinky je hliva ustricovitá vhodná na konzumáciu najmä pre diabetikov, alergikov, astmatikov, reumatikov a osoby so zvýšenou hladinou cholesterolu v krvi.

V práci sme sa zamerali na stanovenie glukánov v jednotlivých vzorkách hlivy ustricovitej. V hlive sa nachádzajú tri druhy glukánov – celkový glukán, alfa-glukán a beta-glukán. Najvyšší podiel beta-glukánu sme stanovili v kúpených plodniciach hlivy a v hlive, ktorú sme vypestovali na pšeničnej slame, za presne definovaných podmienok. Stonky sú lepším zdrojom β-glukánov ako plodnice.

Beta-glukán patrí medzi najúčinnejšie imunomodulátory, čiže látky zvyšujúce obranné schopnosti organizmu. Β-glukán aktivuje dôležité zložky imunitného systému, tzv. makrofágy. Sú to špecializované biele krvinky, ktoré vyhľadávajú bunky napadnuté vírusmi alebo rakovinové bunky, pohlcujú ich a ničia.Tieto polysacharidy zvyšujú účinky iných liekov, ako sú antibiotiká, protiplesňové a protiparazitárne preparáty.

β-glukán je tiež veľmi silným antioxidantom s mnohonásobne vyššou vychytávacou aktivitou voľných radikálov, vďaka ktorej bojuje proti ich nežiadúcim účinkom na náš organizmus.

Beta-glukán je bezpečný a veľmi účinný doplnok stravy, ktorý zlepšuje stav imunitného systému, obnovuje obranný systém tela a tým umožňuje lepšiu prevenciu pred ochoreniami, rýchlejšiu rekonvalescenciu a rehabilitáciu, poskytuje ochranu proti žiareniu rôzneho pôvodu RTG vyšetrenia, ožarovanie, radiačný smog. Pôsobia protinádorovo a zvyšujú odolnosť voči karcinogénnym látkam stimuláciou NK buniek.“

„Beta-glukány v hlive sú zdrojom skúmania v mnohých laboratóriách, kde sa z nich snažia vytvoriť rôzne sirupy, kapsule a iné výživové doplnky na zvýšenie obranyschopnosti organizmu.“

Použitá literatúra

ARISOY, M. – KOCAOBA, S. 2007. Determination of cadmium and lead in aqueous solutious after preconcentration by means of white rot fungi (Pleurotus ostreatus) immobilized on bentonite. In Journal of Biotechnology, vol.131, 2007, no.2, p.138 – 141.

BATISTA, J.G. – BATISTA, E.R.B. – MATEUS, F.F. 2000. Effectiveness of two biodegradation methods on the physical characteristics of compost for horticultural purposes. In Acta Hortic, vol.517, 2000, p.427 – 429.

BOBEK, P. – GALBAVÝ, Š. 1999. Vplyv pleuranu (β – glukan z Pleurotus ostreatus) antioxidačný stav organizmu a dimetylhydrazínom indukované prekancerózne lézie na hrubom čreve potkana. In Czech and Slovak Gastroenterology, roč.53, 1999, č.6, str.192 – 195, ISSN 1213 – 323X.

BORCHERS, A.T. 1999. Mushrooms, tumors and immunity. In Proceedings of the Society for Experimental Biology and Medicine, 1999, p.221, ISBN 80-281293-95-6.

BUC, M. 2001. Imunológia. Bratislava: Veda, 2001, 464 str., ISBN 80224 – 0667 – 8.

COHEN, R. – PERSKY, L. – HADAR, Y. 2002. Biotechnological applications and potential of wood-degrading mushrooms of the genus Pleurotus. In Applied Microbiology and Biotechnology, vol.58, 2002, no.5, p.582 – 594, ISSN 0175-7598.

DIAZ – GODINEZ, G. – SÁNCHEZ, C. 2002. In situ digestibility and nutritive value of the maize straw generated after Pleurotus ostreatus cultivation. In Canadian Journal of Animal Science , vol.82, 2002, no.6, p.617 – 619.

ERBAN, J. 2007. Probiotics from Pleurotus ostreatus and Pleurotus eryngii. In International Journal of Medicinal Mushrooms, vol.9, 2007, no.3, p.208 – 211.

FAN, L. – PANDEY, A. – MOHAN, R. – SOCCOL, C. 2005. Use of varios coffee industry residues for the cultivation of Pleurotus Ostreatus in solid state fermenration. In Acta Biotechnologica, vol.20, 2005, no.4, p.41 – 52.

FROST, M. – SULLIVAN, R. 2006. Cholesterol lowering effect of beta-D- glucan. In Nutrition research Newsletter, vol.115, 2006, no.8, p.83 – 90.

GARDINER, P. et al. 2000. Beta-glucan biological activities. In Glyco Science and nutrition, vol.1, 2001, no.33, p.15 - 21.

GINTEROVÁ, A. 1990. Pestujeme huby. Bratislava: Príroda, 1990, 150 str., ISBN 80 – 07 – 00517 – X.

GINTEROVÁ, A. 1992. Pestujeme huby - šampiňóny, hlivy, uchovce, peniazovky, šupinačky, húževnatce, golierovky, rôsolovce, čírovky. Bratislava: Príroda, 2.vyd., 1992, 208 str., ISBN 800700517X.

GONZALES, P.C. – ORTEGA, G.M. – MARTINEZ, E.O. – BETANCOURT, D. – OTERO, M.A. 1993. Enzyme activities and substrate degradation during white rot fungi growth on sugar-cane straw in a solid state fermentation. In World Journal of Microbiology and Biotechnology, vol.9, 1993, no.2, p.210 – 212, ISSN 0959-3993.

HAGARA, L. 2006. Houby. Martin: Neografia, 2006, 415 str., ISBN 80 – 88892 – 71 – 6.

HONG, G. H. – KIM, Y. S. – SONG, G. S. 2005. Effect of Oyster Mushrooms (Pleurotus ostreatus) Powder on Bread Quality. In Journal of Food Science and Nutrition, vol.10, 2005, no.3, p.214 – 218.

CHANG, R. 1996. Functional properties of edible mushrooms. In Nutritional properties, vol.54, 1996, no.11, p.91 – 93.

CHARALAMPOPOULUS, D. – WANG, R. – PANDIELA, S. – WEBB, C. 2002. Application of cereals and cereal components in functional food. In Food Microbiology, vol.79, 2002, p.131 – 141.

CHANTARAJ, N. 2000. Substrates obtained from mushroom cultivation as an alternative feed ingredient. In Asia-Australia Journal of Animal Science, vol.13, 2000, p.22 – 34, ISSN: 1525-3163

CHOVANCOVÁ, A. – ŠTURDÍK, E. 2005. Vplyv beta-glukánov na imunitný systém človeka. In Nova Biotechnologica, roč.6, 2005, str.105 – 121.

IBEKWE, V. I. – AZUBUIKE, P.I. – EZEJI, E.U. – CHINAKWE, E.C. 2008. Effects of Nutrient Sources and Enviromental Factors on the Cultivation and Yield of Oyster Mushrooms (Pleurotus ostreatus). In Pakistan Journal of Nutrition, vol.7, 2008, no.2, p.349 – 351, ISSN 1680 – 5194.

JABLONSKÝ, I. 1997. Pěstování hub ve velkém i malém. Praha: Brázda, 1997, 176 str., ISBN 80 – 20902 – 64 – 6.

JABLONSKÝ, J. – ŠAŠEK, V. 2006. Jedlé a léčivé houby – pěstovaní a využití. Praha: Brázda, 2006, 263 str., ISBN 80 – 209 – 0341 – 0.

JANITOR, A. 2005. Huby. In Jednota, roč.3, 2005, č.9, str. 12 – 15.

JORDAN, P. – WHEELER, S. 2001. Veľká kniha o houbách. 2.vyd. Bratislava: Trio Publishing s.r.o., 2008, 256 str., ISBN 80 – 96732 – 45 – 5.

JWANNY, E.W. – RASHAD, M.M – ABDU, M.M. 1995. Solid state fermentation of agricultural waste into food throught Pleurotus cultivation. In Applied Biochem. Biotechnology, vol.50, 1995, no.1, p.71 – 78.

KALINA, T. – VÁŇA, J. 2005. Sinice, řasy, houby, mechorosty a podobné organismy v současné biologii. Praha: Karolinum, 2005, 608 str., ISBN 80 – 24610 – 36 – 1.

KLIKOVÁ, M. 2004. Beta–1,3–D–glukán pro vaše zdraví. In Léky a potravinové doplnky, roč.42, 2004, str.17 – 20.

KUBALA, L. – RUŽIČKOVÁ, J. – NICKOVÁ, K. – SANDULA, J. – ČÍŽ, M. – LOJEK, A. 2005. The effect of (1 – 3) – β – glucans, carboxymethylglucan and schizophyllan on human leukocytes in vitro. In: Carbohydrate Resume, vol.338, 2005, no.6, p.2835 – 2840.

KUBÁTOVA, A. – ERBANOVÁ, P. – EICHLEROVÁ, I. – HOMOLKA, L. – NERUD, F. – ŠAŠEK, V. 2001. PCB congener selective biodegradation by the white rot fungus Pleurotus ostreatus in contaminated soil. In Chemosphere, vol.43, 2001, no.2, p.207-215.

KUNIAK, Ľ. – AUGUSTÍN, J. 1990. Spôsob prípravy oligosacharidov. In Zborník III. celoštátnej konferencie pestovateľov hlív. Bratislava: 1990, s. 18 – 20.

LAESSOE, T. 2004. Príroda v kocke – huby. Bratislava: Ikar, 2004, 304 str., ISBN 80 – 551 – 0830 – 7.

LAROCHE, C. – MICHAUD, P. 2007. New Developments and Prospective Applications for β-1,3-D-glucans. In Recent Patents on Biotechnology, vol.1, 2007, p.59 – 73.

LAZAROVÁ, A. 1990. Bavlnený odpad – vhodný substrát pri pestovaní hlivy. In Zborník III. celoštátnej konferencie pestovateľov hlív. Bratislava, 1990, str.33 – 37.

LELLEY, J., SCHIES, U., 1995. Advatages of the semianaerobic process for Pleurotus

substrate production. Fungi as food in Africa. Procceding of a symposium held during the Fifth international mycological congress, Vancouver, Canada, 1994. In African Journal of Mycology and Biotechnology, vol.1, 1995, no. 12, p.226 – 289.

LEPŠOVÁ, A. 2001. Zázračná houba? Hlíva ustričná. Brno: Víkend, 2001, 64 str., ISBN 80 – 72221 -81 – 7.

MANDEEL, Q.A – AL-LAITH, A.A. – MOHAMED, S.A. 2005. Cultivation of oyster mushrooms (Pleurotus spp.) on various lignocellulosic wastes. In World Journal of Microbiology and Biotechnology, vol.21, 2005, no.4, p.601 – 607, ISSN 1573-0972.

MANZI, S. – PIZZOFERRATO, T. 2000. Beta-glucans in edible mushrooms. In Food Journal, vol. 68, 2000, p. 315 – 318.

MAZÁŇ, M. – MAZÁŇOVÁ, K. – FARKAŠ, V. 2006. Bunková stena húb – výzva pre výskum nových antimykotík. In Chemické listy, roč.100, 2006, str.433 – 439.

MOEDER, M. – CAJTHAML, T. – KOELLER, G. – ERBANOVÁ, P. – ŠAŠEK, V. 2005. Structure selectivity in degradation and translocation of polychlorinated biphenyls (Delor 103) with a Pleurotus ostreatus (oyster mushroom) culture. In Chemosphere, vol.61, 2005, no.9, p.1370-1378.

NOVÁK, M. 2007. β-glukany, historie a současnost. In Chemické listy, roč.101, 2007, str.872 – 880.

OBODAI, M. – OKINE, J. – VOWOTOR, K. 2003. Comparative study on the growth and yield of Pleurotus ostreatus mushroom an different lignocellulosic by products. In Applied Microbiology and Biotechnology, vol.30, 2003, no.5, p.146 – 149.

PANI, B.K. – DAS, S.R. 1997. Effect of carbon and nitrogen nutrition on the growth of some edible basidiomycetes in submerged culture. In Journal of Phytological Research, vol.26, 1997, no.15, p.94 – 97.

PATRA, A.K. – PANI, B.K. – PANDA, S.N. 1998. Improvement of sporophore yield of oyster mushroom (Pleurotus sajor-caju) by leaf and oil cake amendments of cultivation substrate. In Environment and Ecology, vol.42, 1998, no.8, p.54 – 58.

PEKÁREK, M. – VOKOLEK, V. 2001. Tajemství zdraví a nádeje. Eminent, 2001, 211 str. ISBN 80 – 72810 – 45 – 6.

PHILIPPOUSSIS, A. – ZERVAKIS, G. – DIAMANTOPOULU, P. 2001. Bioconversion of agricultural lignocellulosic wastes through the cultivation of the edible mushrooms Agrocybe aegerita, Volvariella volvacea and Pleurotus spp. In World Journal of Microbiology and Biotechnology, vol.17, 2001, no.2, p.191 – 200, ISSN 0959-3993.

REGULA, J. – SIWALSKI, M. 2007. Dried shiitake and oyster mushrooms as a good source of nutrient. In Acta Scientiarum Polonstrum Technological Alimentarius, vol.6, 2007, no.4, p.135 – 142.

SARANGI, V. – GHOST, D. – BHUTIA, S.K. – MALLICK, S.K. - MAITI, T.K. 2006. Anti – tumor and immunomodulating effects of Pleurotus ostreatus mycelia. In Internetional Immunopharmacology, vol.6, 2006, no.8, p.1287 – 1297.

SÁNCHEZ , C. 2010. Cultivation of Pleurotus ostreatus and other edible mushrooms. In Applied Microbiology and Biotechnology, vol.85, 2010, no.5, p.1321 – 1337, ISSN 0175-7598.

SEKRETÁR, S., KUNIAK, Ľ., SCHMIDT, Š., ŠTEFÁNIKOVÁ, Z., 2003. Hliva ustricovitá – významný zdroj imunomodulačného b-(1,3)-D-glukánu. In Životné podmienky a zdravie, Zborník vedeckých prác, 2003, s.148-149.

SYNYTSYA, A., MÍČKOVÁ, K., JABLONSKÝ, I., SLUKOVÁ, M., ČOPÍKOVÁ, J., 2008. Mushrooms of Genus Pleurotus as a Source of Dietary Fibres and Glucans for Food Supplements. In Czech Journal of Food Science, vol.26, 2008, no.6, p.441-446.

SZABOVÁ, E. – URMINSKÁ, D. – POLÁKOVÁ, A. 2010. Beta - glukány, významné polysacharidy hlivy ustricovitej (Pleurotus ostreatus). In Potravinárstvo, vol.3, 2010, s.509 – 515.

ŠAŠEK, V. – JABLONSKÝ, I. – BAIER, J. 2001. Pěstujeme houby. Grada, 2001, 108 str. ISBN 80 – 24701 – 47 – 2.

ŠKUBLA, P. 2007. Veľký atlas húb. Bratislava: Príroda, 2007, 452 str. ISBN 80 – 070 – 1500 – 5.

TEPLÍKOVÁ, J. 2003. Hlíva ústřičná – nedoceněná houba současnosti. Praha: Vyšehrad, 2003, 96 str., ISBN 80 – 7021 – 608 – 8.

UNBEHAUN, H. – DITTLER, B. - KUHNE, G. – WAGENFUHR, A. 2000. Investigation into the biotechnological modification of wood and its application in the wood-based material industry. In Acta Biotechnologica, vol.20, 2000, no.4, p.305 – 312.

UNBEHAUN, H. – KONIG, S. – SPINDLER, D. – KERNS, G. 2008. Enzymatic modification of lignocellulosic substances for the production of fiberboards. In Moscow University Chemistry Bulletin, vol.63, 2008, no.2, p.126 – 130, ISSN 0027-1314.

YAMANAKA, K. 1997. Production of cultivated edible mushrooms. In Food Reviews International, vol.13, 1997, no.3, p.327 – 333.

YILDIZ, A. – KARAKAPLAN, M. – AYDIN, F. 1998. Studies on Pleurotus ostreatus (Jacq. ex Fr.) Kum. var. salignus (Pers. ex Fr.) Konr. et Maubl.: cultivation, proximate composition, organic and mineral composition of carpophores. In Food chemismy, vol.61, 1998, no.1 – 2, p.127 – 130.

YOSHIOKA, Y. – TABETA, R. – SAITO, H. – UEHARA, N. – FUKUOKA, F. 1985. Antitumor polysaccharides from Pleurotus ostreatus: isolation and structure of beta – glukan. In Carbohydrate Resume, 1985, vol.140, no.6, p.93 – 100.

Internetové zdroje:

Drevokazné a liečivé huby. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na:.

Funkcie húb v ekosystémoch a ich význam pre človeka.[cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

Systém hub a "houbových organismů". [cit. 2010-03-12]. Dostupné na:

.

Drevokazné huby v okolí Bratislavy. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

Atlas saprofytických a parazitických dřevokazných hub. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

Faktory ovplyvňujúce rast a rozmnožovanie mikroorganizmov v uzatvorených priestoroch. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

Hlíva plicní (Pleurotus pulmonarius). [cit. 2010-03-12]. Dostupné na:

.

Hliva lievikovitá (Pleurotus cornucopia). [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

Hliva dubová. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na:

.

This month's fungus is Pleurotus ostreatus, the Oyster mushroom. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: < >.

California Fungi—Pleurotus. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

Pleurotus ostreatus: The Oyster Mushroom. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

Vita Glucan. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

Pestovanie hlivy na slame v balíkoch. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

Pestovanie Hlivy ustricovitej. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

Beta-glukán. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

Beta-glukany. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

Hliva ustricovitá- na srdce i na vrásky. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

Co jsou to beta glukany? [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

Substráty využívané pri pestovaní pestovaní hlív – Pleurotus spp. [cit. 2010-03-12]. Dostupné na: .

................
................

In order to avoid copyright disputes, this page is only a partial summary.

Google Online Preview   Download