Bakalárska práca



ŽILINSKÁ UNIVERZITA V ŽILINE

FAKULTA ŠPECIÁLNEHO INŽINIERSTVA

POUŽÍVANÉ DRUHY KRÁTKYCH STRELNÝCH ZBRANÍ V OS VO VYBRANÝCH KRAJINÁCH

JAKUB ŠPÁNIK

2008

POUŽÍVANÉ DRUHY KRÁTKYCH STRELNÝCH ZBRANÍ V OS VO VYBRANÝCH KRAJINÁCH

BAKALÁRSKA PRÁCA

JAKUB ŠPÁNIK

ŽILINSKÁ UNIVERZITA V ŽILINE

FAKULTA ŠPECIÁLNEHO INŽINIERSTVA

KATEDRA BEZPEČNOSTNÉHO MANAŽMENTU

Študijný odbor: Bezpečnostný manažment

Vedúci bakalárskej práce: Ing. Mgr. Róbert Ristvey

Odborný konzultant:

Stupeň kvalifikácie: Bakalár (Bc.)

Dátum odovzdania práce: 6.6.2008

ŽILINA 2008

ABSTRAKT

ŠPÁNIK, Jakub: Používané druhy krátkych strelných zbraní v OS vo vybraných krajinách. [Bakalárska práca]. Žilinská univerzita v Žiline. Fakulta špeciálneho inžinierstva; Katedra bezpečnostného manažmentu. Vedúci: Ing. Mgr. Róbert Ristvey Stupeň odbornej kvalifikácie: Bakalár v odbore Bezpečnostný manažment. Žilina: FŠI ŽU, 2008. s.

Táto práca sa zaoberá charakteristikou a históriou vybraných strelných zbraní. Prvá časť práce popisuje politické vzťahy medzi krajinami a usporiadanie Európskeho kontinentu v 20. storočí. Druhá časť objasňuje úlohy ozbrojených síl v krajinách strednej Európy. Za ňou nasleduje obsiahlejšia charakteristika a popis používaných zbraní s porovnaním. Posledná kapitola pojednáva o trednoch vývoja krátkych strelných zbraní v 21 storočí.

Kľúčové slová: aliancia, Európa, ozbrojené sily, zbraň, revolver, pištoľ, mechanizmus, funkcia, budúcnosť

ABSTRACT

ŠPÁNIK, Jakub: Used firing hand guns in armed forces in some countries. [Bachelor Thesis]. The University of Žilina, Faculty of Special Engineering; Department Of Security Management. Advisor: Ing. Mgr. Róbert Ristvey Qualification Degree: Bachelor of Security Management. Žilina: FŠI ŽU, 2007. p.

This work talks about characteristics and history of chosen firing guns. The first part of this work describes political iterrelations between countries and organisation of European continent in 20th century. The second part clears up tasks of armed forces in the countries of the central Europe. Next come wider characteristic and describtion of used handguns with comparison. The last chapter handles about tredns of development of small firing arms in 21st century.

Keywords: aliance, Europe, armed forces, weapon, revolver, pistol, mechanizm, function, future

PREDHOVOR

Téma, ktorú som si vybral, súvisí s krátkymi strelnými zbraňami používanými v ozbrojených silách vo vybraných krajinách.

Zámerom spracovania práce je ukázať analyzovať, niektoré najvýznamnejšie krátke strelné zbrane používané ozbrojených silách vo vybraných krajinách, ich historicko-politické korene a ktorých vynikajúce vlastnosti im zabezpečili masové rozšírenie do celého sveta. Porovnať tieto zbrane, poukázať na rozdiely z pohľadu využitia v krajinách Severoatlantickej aliancie a Varšavskej zmluvy a priblížiť smer ich ďalšieho vývoja.

Pri spracovaní témy som pracoval s uvedenou literatúrou, skriptami a knihami dostupnými v okresnej knižnici v Považskej Bystrici. Značnú časť využívaných materiálov tvorili odborné periodiká, ktoré odoberám už niekoľko rokov a taktiež aj nevyčerpateľný zdroj informácií – internet.

K lepšiemu porozumeniu a orientácií v problematike mi, ako držiteľovi zbrojného oprávnenia a krátkej strelnej zbrane, pomohli vlastné skúsenosti získané dlhodobým záujmom a činnosťou v strojárskej a streleckej sfére. Pri spracovaní tejto práce som využil aj vedomosti, ktoré som získal štúdiom na Fakulte špeciálneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline.

Vyslovujem poďakovanie všetkým, ktorí mi pomohli pri spracovaní tejto práce.

Vyhlasujem, že som záverečnú prácu spracoval samostatne s využitím uvedenej literatúry.

V Žiline, 6.júna 2007 ...............................................

podpis

OBSAH

ÚVOD 6

1. HISTORICKÝ POHĽAD NA POLITICKÉ ROZDELENIE EURÓPY V 20. STOROČÍ 7

1.1 Trojspolok 1882-1918 7

1.2 Trojdohoda 1907-1918 8

1.3 Malá dohoda 1920-1938 8

1.4 Oceľový pakt 1935-1945 9

1.5 Protifašistická koalícia 1941-1945 9

1.6 Organizácia Severoatlantickej zmluvy - NATO 11

1.7 Varšavská zmluva 1955-1991 12

2 ÚLOHY OS V KRAJINÁCH STREDNEJ EURÓPY 14

3 CHARAKTERISTIKA A POPIS KRÁTKYCH STRELNÝCH ZBRANÍ 16

3.1 Charakteristika revolverov 16

3.2 Charakteristika pištolí 20

3.3 Používané krátke strelné zbrane v OS vo vybraných krajinách NATO 24

3.3 Používané krátke strelné zbrane v OS vo vybraných krajinách Varšavskej zmluvy 29

3.4 Porovnanie popisovaných krátkych strelných zbraní 41

4 VÝZNAM KRÁTKYCH STRELNÝCH ZBRANÍ V OS A TENDENCIE VÝVOJA V 21. STOROČÍ 45

4.1 Význam krátkych strelných zbraní v OS 45

4.2 Tendencie vývoja krátkych zbraní v 21. storočí 46

5. ZÁVER 53

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY 54

ÚVOD

Jedným z hlavných prvkov charakterizujúceho každého príslušníka ozbrojených síl je zbraň. Je to neodmysliteľná súčasť každého bojovníka už od prvých počiatkov ľudskej spoločnosti. Súčasný model výzbroje vojaka zahŕňa dve zbrane. Primárnu zbraň, ktorá je rozdielna pre jednotlivé druhy činností a najčastejšie sa jedná o útočnú pušku, odstreľovaciu pušku alebo guľomet. Sekundárna zbraň, ktorú prestavuje krátka strelná zbraň a je v rámci konkrétnej armády takmer vždy rovnaká.

Hlavným cieľom tejto práce je analyzovať druhy krátkych strelných zbraní používaných v ozbrojených silách a vo vybraných krajinách z pohľadu histórie. Porovnanie medzi krajinami bývalej Varšavskej zmluvy a NATO a ďalšia perspektíva a smerovanie vo vývoji strelných zbraní v 21. storočí.

Obsah práce je štruktúrovaný do štyroch kapitol. Prvá kapitola sa zaoberá pohľadom na politickú históriu Európy v 20. storočí a charakteristikou jednotlivých aliancií.

Druhá kapitola pojednáva o význame a úlohách ozbrojených síl v krajinách strednej Európy. Tretia kapitola charakterizuje, popisuje a porovnáva používané krátke strelné zbrane. Posledná štvrtá kapitola hovorí o význame týchto zbraní pre ozbrojené sily a približuje ich ďalší možný smer vývoja v 21. storočí

1. HISTORICKÝ POHĽAD NA POLITICKÉ ROZDELENIE EURÓPY V 20. STOROČÍ

20 storočie prinieslo veľa vzácneho, hodnotného a hlavne nového, za čo si vyžiadalo svoje obete v rôznych podobách. Toto storočie, v ktorom sme mali česť nielen žiť, ale ho i vytvárať urobilo veľa krokov dopredu oproti iným storočiam (ako v technickej tak i humánnej sfére).

Najlepšie ho môžeme charakterizovať ako storočie vojny, dvoch najväčších a jediných globálnych vojen v dejinách ľudstva a mnoho menších regionálnych vojen, ktorým bol podriadený život a ciele celej spoločnosti. Ich vplyvom dochádzalo k nevídanému technickému pokroku a k mnohým zmenám v politickej sfére celého sveta. Vznikli a zanikli niektoré štáty, vytvárali sa rôzne pakty a aliancie za účelom útoku alebo obrany svojej vlasti.

Na povahe aliancií sa v svojej podstate nezmenilo nič ani v stredoveku, ani v novoveku a ani v súčasnosti. Aj dnes sa aliancia definuje ako spolok dvoch alebo viacerých štátov, ktoré uzavrú spojenectvo za určitým vojenským, politickým alebo iným účelom. Aliancia sa v modernej dobe zvyčajne opiera o medzinárodnú zmluvu, ktorá presne špecifikuje jej ciele (vojenské, politické, prípadne hospodárske) a úlohu jednotlivých štátov v nej. Aliancia je často zameraná proti inému štátu alebo iným štátom, poprípade proti inej aliancii. História však poskytuje množstvo príkladov o zmenách v spojeneckých alianciách, keď bývalí spojenci zmenili príslušnosť, postavili sa proti vlastnej aliancii alebo sa pridali k inej.

V 20. storočí sme boli podobne ako v predchádzajúcich storočiach svedkami pokračujúcej existencie či uzavretia niekoľkých vojenských či vojensko-politických aliancií. Väčšina z nich bola spojená s obdobím prvej a druhej svetovej vojny a dnes už neexistuje.

1.1 Trojspolok 1882-1918

Trojspolok bol vojensko-politický blok Nemecka, Rakúska-Uhorska a Talianska, ktorý tieto krajiny vytvorili spojeneckou zmluvou podpísanou už v r. 1882. Jeho základy položila zmluva medzi Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom v r. 1879, tzv. Dvojspolok. Zmluvné strany sa zaviazali, že sa nezúčastnia nijakých dohôd namierených proti niektorému z členov Trojspolku. V prípade napadnutia niektorej členskej krajiny druhými štátmi, mali zvyšní členovia spoločne vstúpiť do vojny. Táto aliancia bola najviac namierená proti Francúzsku, ktoré malo napäté vzťahy tak s Nemeckom, ako aj Talianskom. Taliansko tak dostalo od oboch partnerov sľub vojenskej pomoci v prípade vojny s Francúzskom a za to sľúbila rovnakú pomoc Nemecku. Inak mali členské štáty Trojspolku voči sebe zachovávať priateľskú neutralitu. Zmluvu v predtuche vojensko-politických kríz vždy obnovovali v r. 1887, 1891, 1902 a 1912. Lídrom aliancie bolo Nemecko, zatiaľ čo talianske zväzky s Trojspolkom sa začali časom zhoršovať. V r. 1914 Taliansko porušilo zmluvu tým, že vyhlásilo neutralitu a nepripojilo sa k obom zmluvným partnerom - Nemecku a Rakúsko-Uhorsku - v prvej svetovej vojne. V r. 1915 dokonca otvorene prestúpilo do tábora konkurečnej Trojdohody. Ostatní dvaja členovia Trojspolku si však vzájomné záväzky plnili a vyhlásili vojnu nepriateľom svojho spojenca. Trojspolok sa na počiatku vojny po strate Talianska rozšíril na Štvorspolok tým, že k nemu pristúpili aj Turecko a Bulharsko. Porážkou v prvej svetovej vojne sa táto aliancia rozpadla. (infovek, 2000-2002)

1.2 Trojdohoda 1907-1918

Trojdohoda bola vojensko-politickým blokom Veľkej Británie, Francúzska a Ruska, ktorý bol namierený proti Trojspolku. Aj Trojdohoda mala svoj základ v predchádzajúcej dvojaliancii medzi Francúzskom a Ruskom z r. 1891. Podnetom pre vznik Trojdohody bola rastúca sila Nemecka, ktorá prinútila Veľkú Britániu, aby sa pridala k francúzsko-ruskej aliancii samostatnými zmluvami s Francúzskom v r. 1904 a Ruskom v r. 1907. Tým vznikla Trojdohoda, ku ktorej sa po vzniku prvej svetovej vojny pripojilo Japonsko a Taliansko, v r. 1917 aj USA. Aj Trojdohoda fungovala počas prvej svetovej vojny a najmä jej tvrdé jadro, Francúzsko a Veľká Británia, si od počiatku plnili spojenecké záväzky voči sebe. Po víťazstve v prvej svetovej vojne sa však táto aliancia rozpadla a prestala udržiavať formálne spojenecké zväzky. (infovek, 2000-2002)

1.3 Malá dohoda 1920-1938

Malá dohoda označuje vojensko-politický blok Československa, Juhoslávie a Rumunska vytvorený v rokoch 1920 - 1921. Jeho základom bola československo-juhoslovanská zmluva z r. 1920, československo-rumunská zmluva z r. 1921 a napokon rumunsko-juhoslovanská zmluva z r. 1921. Lídrom zmluvy bolo najprv Československo, ktoré sa postupne vyvinulo vo vojensky silný štát a neskôr Francúzsko. Malá dohoda vznikla ako záruka nezmeniteľnosti hraníc v strednej a v juhovýchodnej Európe po prvej svetovej vojne. Spočiatku mala byť obranou proti útoku zo strany Maďarska, proti možnému návratu Habsburgov, ale tiež proti pohlteniu Rakúska Nemeckom. Malá dohoda tvorila súčasť francúzskeho mocenského systému. Francúzsko malo s každým zo štátov Malej dohody vojensko-politickú zmluvu (s Československom ju podpísalo v r. 1924, s Rumunskom v r. 1926 a s Juhosláviou v r. 1927). Pevnú štruktúru dostala Malá dohoda až v r. 1933. Aliancia sa potom - najmä zo strany Československa - chápala ako záruka proti expanzívnosti Nemecka, ale Rumunsko a Juhoslávia sa s Nemeckom a Talianskom začali zbližovať. Obaja partneri odmietli v r. 1937 snahu Československa, aby vojenské záväzky obsiahnuté v dohode obsahovali záruky plnej vojenskej pomoci v prípade agresie. Mníchovská dohoda z r. 1938 znamenala koniec Malej dohody a niekoľko mesiacov potom, v r. 1939, Rumunsko a Juhoslávia z aliancie prakticky vystúpili. (infovek, 2000-2002)

1.4 Oceľový pakt 1935-1945

Oceľový pakt medzi Nemeckom a Talianskom z r. 1939 mal už charakter formálnej zmluvnej aliancie pre prípad vojny. Účastnícke strany sa zaväzovali k vzájomnému poskytnutiu okamžitej vojenskej pomoci všetkými dostupnými prostriedkami. Na túto alianciu nadväzoval Pakt troch - vojensko-politická zmluva Nemecka, Talianska a Japonska, podpísaná v r. 1940 v Berlíne. V pakte Japonsko priznalo Nemecku a Taliansku vedúcu úlohu pri formovaní "nového poriadku" v Európe a európski spojenci mu dali voľnú ruku pre expanzívne akcie vo východoázijskom priestore. Účastníci si sľúbili všestrannú politickú, hospodársku a vojenskú pomoc. Postupne sa k tejto aliancii pridali príbuzné režimy v Európe vrátane vojnovej Slovenskej republiky. Tieto príbuzné a vzájomne prepojené aliancie sa rozpadli po porážke svojich lídrov - Nemecka a Japonska - v druhej svetovej vojne. (infovek, 2000-2002)

1.5 Protifašistická koalícia 1941-1945

Na druhej strane konfliktu počas druhej svetovej vojny nájdeme protifašistickú koalíciu, ktorá bola reakciou na počiatočné úspechy Nemecka a Japonska vo vojne. Nebezpečie víťazstva týchto dvoch agresívnych veľmocí vo vojne zjednotilo Veľkú Britániu, USA a Sovietsky zväz. Postupne USA a Veľká Británia podpísali v r. 1941 Atlantickú chartu, v r. 1942 podpísali sovietsko-britskú spojeneckú zmluvu aj sovietsko-americkú zmluvu o vzájomnej pomoci. Washingtonská deklarácia, tiež z r. 1942, položila základy tejto koalície. Túto deklaráciu proti fašistickej agresii podpísali vlády 26 krajín vrátane USA, ZSSR, Číny a Veľkej Británie, ale napr. aj exilové vlády Francúzska, Československa, Poľska a Juhoslávie. Postupne sa k deklarácii pripojilo celkom 42 krajín, ktoré v r. 1945 založili Organizáciu spojených národov. Vojenské spojenectvo ZSSR, USA a Veľkej Británie sa v druhej svetovej vojne osvedčilo a viedlo k porážke Nemecka a Japonska. Po skončení vojny sa však táto protifašistická koalícia rozpadla. (infovek, 2000-2002)

[pic]

[pic]

Obrázok 1 Politické rozdelenie sveta v čase 2.sv vojny (Spojenci - modrá farba, ZSSR a komunistickí spojenci - červená farba, Os - čierna farba)

Zdroj:

1.6 Organizácia Severoatlantickej zmluvy - NATO

NATO malo spočiatku 12 členov - Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Kanada, Island, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Portugalsko, Veľká Británia a USA. Proti vytvoreniu a existencii NATO od samého počiatku vystupoval Sovietsky zväz, pre ktorý bolo NATO silným politickým aj vojenským súperom.

Od svojho založenia sa členské krajiny NATO snažili o účinné zaisťovanie spoločnej obrany a udržanie demokratického charakteru tejto politicko-vojenskej organizácie. Takisto sa snažili rozširovať spoločné sféry vplyvu a zväčšovať tak oblasť stability v Európe. Preto bolo v októbri 1951 ponúknuté členstvo v NATO Grécku a Turecku. Obe krajiny so vstupom súhlasili a 18. februára 1952 sa stali 13. a 14. členom NATO.

V roku 1955 došlo k ďalšiemu rozšíreniu NATO. Desať rokov po skončení vojny bola do NATO ako 15. členská krajina prijatá 6. mája 1955 Spolková republika Nemecko, ktorú tvorili oblasti bývalého britského, amerického a francúzskeho sektoru. Ako odpoveď na tento krok Sovietsky zväz inicioval vznik Varšavskej zmluvy (pozri aj Varšavskú zmluvu v 1. kapitole).

Ďalšia výrazná zmena štruktúry NATO sa odohrala v roku 1965. Vtedajší prezident Francúzska generál Charles de Gaulle oznámil zámer Francúzska vystúpiť z integrovaných vojenských síl NATO do roku 1969, čo spôsobilo problémy s urýchleným premiestnením rozhodovacích centier Aliancie z Francúzska. 10. marca 1966 bol tento zámer oficiálne potvrdený. Francúzsko naďalej ostalo členom NATO, ale francúzske ozbrojené sily prestali byť súčasťou integrovanej vojenskej štruktúry NATO. Tento stav trvá až do súčasnosti.

30. mája 1982 došlo k ďalšiemu rozšíreniu NATO. V poradí už 16. členom sa stalo Španielsko.

Významným medzníkom v ďalšom vývoji NATO bol pád železnej opony v roku 1989, vďaka čomu došlo k systémovým zmenám v krajinách strednej a juhovýchodnej Európy, ktoré boli dovtedy pod vplyvom Sovietskeho zväzu. Poľsko, Maďarsko, Nemecká demokratická republika, Československo, Bulharsko a Rumunsko sa koncom roku 1989 oslobodili spod nadvlády ich komunistických strán a vydali sa na cestu k demokracii. To so sebou prinieslo aj geopolitické zmeny a 1. júla 1991 spôsobilo zánik Varšavskej zmluvy.

V roku 1990 sa NATO fakticky opäť rozšírilo bez toho, aby sa zvýšil počet jeho členov. 3. októbra 1990 došlo k zjednoteniu Nemecka. V praxi to znamenalo, že sa zjednotili aj armády Spolkovej republiky Nemecko a Nemeckej demokratickej republiky - dvoch ešte rok predtým proti sebe stojacich krajín. Najvyššie politické vedenie NATO - Severoatlantická rada - preto v deň zjednotenia Nemecka usporiadala mimoriadne zasadanie, na ktorom prijala zjednotené Nemecko za riadneho člena Aliancie.

Deväťdesiate roky boli pre NATO obdobím vnútornej aj vonkajšej transformácie. Rozhodnutie o ďalšom rozšírení Aliancie bolo prijaté členskými krajinami na summite NATO v Madride v roku 1997. Pozvanie Českej republiky, Poľska a Maďarska vyústilo do ich prijatia do NATO v marci 1999. Tým sa počet členských krajín NATO zvýšil na 19. V roku 2004 v doposiaľ najväčšej vlne rozširovania NATO sa pripojili štáty Strednej a Východnej Európy Litva, Lotyšsko, Estónsko, Rumunsko, Bulharsko, Slovinsko a Slovensko

1.7 Varšavská zmluva 1955-1991

Odpoveďou na úspešnú integračnú politiku západných štátov bolo vytvorenie vojensko-politického bloku komunistických krajín, zavŕšené podpisom Varšavskej zmluvy v roku 1955. Táto zmluva, podpísaná vo Varšave, bola zmluvou o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci. Podpísali ju Albánsko, Bulharsko, Československo, Maďarsko, Nemecká demokratická republika, Poľsko, Rumunsko a Sovietsky zväz. Albánsko po nadviazaní spojenectva s Čínou nakoniec v r. 1963 spoluprácu s Varšavskou zmluvou prerušilo a v r. 1968 z nej aj formálne vystúpilo. 

Podnetom pre vznik Varšavskej zmluvy bol vstup Západného Nemecka do Severoatlantického paktu (NATO). Podľa západných odhadov mala Varšavská zmluva v čase svojho vzniku k dispozícii okolo 6 miliónov vojakov. Zmluva formulovala svoje ciele ako obranu pred agresiou, ale nikdy takej agresii nečelila. Úlohou tejto aliancie bola tzv. vonkajšia obrana. Počas svojej existencie však nakoniec plnila nie vonkajšiu, ale tzv. vnútornú úlohu. Potláčala pokusy o samostatnosť a v dvoch prípadoch obrátila svoju agresiu proti vlastným členom, proti ktorým vojensky intervenovala. V r. 1956 vstúpili sovietske vojská do Maďarska, ktoré predtým oznámilo, že chce vystúpiť z Varšavskej zmluvy. V r. 1968 sa podobná situácia zopakovala v Československu. Invázie sa z členských štátov paktu nezúčastnili len vojská Albánska a Rumunska. Koncom roka 1989 stratila svoj zmysel. Po rozpade sovietskeho impéria a zániku NDR bola zrušená na konferencii hláv 6 zostávajúcich štátov v Moskve 31. marca 1991 k 30. júnu 1991 rozpustená.

Definitívne potvrdenie zániku nastalo integráciou pôvodných členských štátov do NATO a EÚ. 12. marca 1999 vstúpilo do NATO Maďarsko, Poľsko a Česká republika. Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko ich nasledovali v marci 2004.

V novembri 2005 Poľsko ohlásilo, že zverejní podstatnú časť vojenských archívov týkajúcich sa Varšavskej zmluvy. 1 300 bolo označených v januári 2006 ako prístupných a obsah časti dokumentov (približne 100) ostane zatiaľ v utajení.

2 ÚLOHY OS V KRAJINÁCH STREDNEJ EURÓPY

Úlohy ozbrojených síl sú pre krajiny strednej Európy, vzhľadom na spoločnú históriu, blízku kultúru a spoluúčasť v rovnakej aliancii, principiálne rovnaké. Preto je možné, pri definícii úloh ozbrojených síl v krajinách strednej Európy, aplikovať do určitej miery na tieto krajiny princípy definované pre ozbrojené sily Slovenskej Republiky. Ozbrojené sily sú rozhodujúcou zložkou obranného systému štátu. Majú prvoradú zodpovednosť za obranu krajiny pred všetkými vojenskými ohrozeniami, zodpovednosť za prípadné prispievanie k celému rozsahu poslaní aliancie a za poskytovanie podpory iným štátnym orgánom pri všetkých nevojenských ohrozeniach štátu.

Ozbrojené sily musia byť vždy pripravené a schopné v čase mieru ako aj v čase krízy plniť nasledujúce poslania:

• zaručiť hodnoverné odradenie a v prípade, keď toto odradenie zlyhá, brániť suverenitu, nezávislosť a územnú celistvosť svojho štátu a jeho spojencov proti akémukoľvek vonkajšiemu ohrozeniu ozbrojenou agresiou. Musia byť pripravené vykonávať takéto operácie samostatne, alebo ako člen koalície

• v súlade s platným právnym poriadkom sa zúčastňovať na medzinárodných mierových operáciách, operáciách na udržanie mieru, ale tiež aj operáciách humanitárnej pomoci pod medzinárodnou záštitou

• v súlade s príslušnými právnymi predpismi poskytovať podporu orgánom verejnej moci alebo ju poskytovať ako člen medzinárodnej organizácie pri riešení nevojenských ohrození a pri účasti na riešení krízových situácií

Na základe predbežných analýz musia byť ozbrojené sily pripravené pri podpore troch uvedených poslaní úspešne plniť nasledujúce úlohy:

• udržiavať sily vysokej pripravenosti (skladajúce sa minimálne z prvku v celkovej veľkosti práporu) s primeranými prvkami vzdušných síl a ďalšími podpornými jednotkami. Tieto sily musia byť udržiavané vo vysokom stupni pripravenosti, musia byť schopné plného nasadenia, schopné spolupracovať so spojencami a udržateľné, pripravené vykonávať poslania na obranu štátu, prevenciu konfliktu, na udržanie mieru, ako aj na prispievanie k celému spektru operácií NATO; musia byť schopné prispievať ku kolektívnej obrane NATO alebo k iným operáciám pod záštitou vhodnej bezpečnostnej organizácie

• udržiavať sily nižšej pripravenosti (skladajúce sa minimálne z prvku v celkovej veľkosti brigády) s primeranými prvkami vzdušných síl a ďalšími podpornými jednotkami. Tieto sily na nižšom stupni pripravenosti napriek tomu budú schopné vykonávať operácie na obranu štátu, prispievať aj k operáciám NATO v rámci článku V Washingtonskej zmluvy. Navyše budú zabezpečovať udržateľnosť operácií, rotáciu alebo posilnenie síl vysokej pripravenosti

• udržiavať dlhodobo rozvinované sily, ktoré budú mobilizované na obranu štátu a jeho spojencov podľa požiadaviek riešenia konkrétneho ohrozenia v súlade s predpokladaným časom výstrahy a požadovaným časom prípravy

• zabezpečovať strategické funkcie velenia, riadenia, spojenia, včasnej výstrahy, vojenského spravodajstva a prieskumu

• zabezpečovať nepretržitú obranu nedotknuteľnosti vzdušného priestoru Slovenskej republiky a po prijatí do aliancie aj ochranu integrovaného vzdušného priestoru NATO. K tomu udržiavať primeraný personál a výzbroj vzdušných síl

• udržiavať schopnosti na príjem spojeneckých posíl v prípade, že si to okolnosti vyžiadajú a poskytovať hostiteľskú podporu aktivitám na základe možných požiadaviek

• pripraviť sa na poskytnutie podpory iným ministerstvám a ďalším ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky, orgánom miestnej štátnej správy a orgánom územnej samosprávy alebo miestnej samospráve podľa požiadaviek v súlade s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi

• pripraviť sa na rýchle poskytnutie najmä špeciálnych síl a spravodajských zdrojov na pomoc rôznym orgánom pri vykonávaní protiteroristických operácií. Takáto podpora si vyžaduje kvalitný výcvik a špecifickú výzbroj a vybavenie

• udržiavať zariadenia a priestory na výcvik, na udržiavanie a podporu ozbrojených síl vrátane podpory pre nasadené sily

• udržiavať pripravenosť a zvýšenú interoperabilitu prostredníctvom účasti na medzinárodných cvičeniach (Vojenská stratégia SR, 2001)

3 CHARAKTERISTIKA A POPIS KRÁTKYCH STRELNÝCH ZBRANÍ

3.1 Charakteristika revolverov

V súčasnej dobe sa stretávame s revolvermi najrôznejších konštrukcií. Z pohľadu konštrukcie sa navzájom líšia hlavne spôsobom vyhadzovania vystrelených nábojníc a od toho závislým usporiadaním rámu a niektorých súčiastok a taktiež usporiadaním bicieho a spúšťového mechanizmu.

Podľa spôsobu vyhadzovania nábojníc sa revolvery delia na systémy s postupným a súčasným vyhadzovaním. Obidva systémy majú niekoľko riešení.

Princíp postupného vyhadzovania spočíva v tom že, súčasťou revolverového rámu je doštička uzatvárajúca zozadu prístup do nábojových komôr valca a jedna z týchto doštičiek je pripevnená tak, že vytvára pohyblivú klapku. Pri nabíjaní revolvera sa klapka odklopí a uvoľní tak prístup do jednej komory valca. Do tejto komory sa potom zasunie náboj. Pootočením valca sa nastaví k otvoru ďalšia nábojová komora a postup nabíjania sa opakuje až je zaplnený celý valec. Klapka sa potom uzavrie a revolver je nabitý a pripravený ku streľbe. Po streľbe zostávajú nábojnice vo valci. Na vytiahnutie nábojníc je preto treba zase otvoriť klapku a špeciálnou tyčkou, umiestnenou na revolveri, vyhodiť nábojnicu. Postup je potrebné pre úplné vybitie opakovať ako pri nabíjaní. Po odstránení všetkých nábojníc je revolver zase pripravený na opätovné nabitie. Zariadenie na postupné vyhadzovanie nábojníc môže mať rôzne konštrukčné riešenie. Niekedy je vyhadzovacia tyčka uložená vo zvláštnom výstupku a udržovaná v prednej polohe odpruženým záchytom. Pri tomto usporiadaní je tyčka vždy pripravená na vyhadzovanie nábojníc, s čím je možné začať ihneď po otvorení nábojovej komory. Nevýhodou tejto konštrukcie je odkryté, nechránené uloženie vyhadzovacej tyčky, ktorá môže byť deformovaná pri náhodných úderoch. U väčšiny systémov je preto vyhadzovacia tyčka buď chránená púzdrom, alebo uložená vo vnútri osi valca. Pomocou zvláštnej otočnej súčiastky, na ktorej je upevnená, sa premiestni vyhadzovacia tyčka do polohy, umožňujúcej vyhadzovanie nábojníc. Tieto zariadenia sú maximálne ľahké a kompaktné, ale ich príprava k činnosti vyžaduje dodatočnú časovú stratu. Okrem vyhadzovača neustále pripraveného k činnosti majú najdokonalejšie zariadenia k postupnému vyhadzovaniu nábojníc i takzvanú klapku Abadie, ktorá pri otvorení oddelí kohútik od spúšte a umožní využiť spúšť iba na otáčanie valca. Striedajúce sa stláčanie spúšte a hlavy vyhadzovača postupne otáča valec a vyhadzuje z nábojových komôr vystrelené nábojnice. Takéto zariadenie značne uľahčuje a zrýchľuje nové nabitie zbrane.

Niektoré systémy vyhadzovač nemajú. V takom prípade sa nábojnice z komôr vyrážajú akoukoľvek tyčkou, pri vybratom alebo nevybratom valci z rámu. Niekedy je vyhadzovacia tyčka uložená v rukoväti zbrane, v inom prípade je neoddeliteľnou súčasťou revolvera a vystrelené nábojnice sa odstraňujú narážaním valca, vybraného zo zbrane, na vyhadzovaciu tyčku.

Problém zrýchlenia pri opakovanom nabíjaní revolvera bol výborne vyriešený súčasným vyhodením nábojníc. Podstata tohto riešenia spočíva v tom, že pred vyhodením nábojníc je najskôr odkrytá celá zadná stena valca a potom sú z nábojových komôr odstránené vyhadzovačom zvláštneho tvaru všetky nábojnice. Jestvuje veľa zariadení, zaisťujúcich súčasné vyhodenie nábojníc, ale najväčšie rozšírenie si z nich získali systémy buď s deliteľným rámom a sklopnou hlavňou alebo s pevným nedeliteľným rámom a bočne výklopným valcom. Prvý z týchto systémov bol realizovaný na revolveroch Smith & Wesson koncom šesťdesiatych rokov 19. storočia a požíva sa až dodnes. Revolvery Smith & Wesson spolu so svojimi napodobeninami mali deliteľný rám zložený z dvoch častí, spojených navzájom na dvoch miestach: v jednom otočným kĺbom a v druhom pomocou odpruženým uzáverom. Po uvoľnení uzávera bolo možné revolver roztvoriť otáčaním hlavne spolu s valcom na kĺbe. Pri otváraní revolvera sa zo stredu valca vysúvala jeho os a pomocou hviezdicového vyhadzovača súčasne vyťahovala z nábojových komôr všetky nábojnice. Keď už boli nábojnice vyhodené, zvláštne zariadenie odpojilo vyhadzovač, ktorý sa pôsobením pružiny vrátil do pôvodnej polohy, aby neprekážal vloženiu nábojov do nábojových komôr valca. Pokiaľ ide o rýchlosť vyprázdnenia valca a jeho pohodlné nabitie nábojmi, bol systém Smith & Wesson najlepší, pretože vyhadzovanie nábojníc prebiehalo automaticky, súčasne s otváraním revolvera. Na druhej strane sa kĺbové spojenie rámu pomerne rýchlo opotrebovalo, čo viedlo k zväčšeniu vôlí a nepevnosti celého systému.

Bečne výklopný valec bol pre súčasné vyhodenie nábojníc prvýkrát použitý u revolverov Colt. Veľmi skoro sa toto riešenie uplatnilo u revolverov Smith & Wesson a potom do veľa ďalších. Vyhadzovanie nábojníc tu prebiehalo ľahko a rýchlo, jediným stlačením hlavy vyhadzovacej tyčky, prechádzajúcej osou valca a spojenej hviezdicovým vyhadzovačom s okrajmi všetkých nábojníc. Do pôvodnej polohy sa vyhadzovač s tyčkou vracia činnosťou pružiny. Týmto zariadením sú vybavené najnovšie revolvery, vyrábané dodnes v rôznych krajinách sveta. Revolvery s výklopným valcom v rýchlosti pri opakovanom nabíjaní o niečo zaostávajú za revolvermi so sklopnou hlavňou, pretože proces vyhadzovania u nich neprebieha automaticky, ale ručne. Výhody nedeliteľného rámu spočívajú hlavne v ľahkosti pevnosti a trvanlivosti. Tieto výhody nahradzujú časovú stratu spôsobenú prebíjaním.

Aby sa zrýchlilo opakované nabíjanie, boli u niektorých systémov použité zariadenia, ktoré zmenšili počet operácií nutných k nabitiu valca nábojmi. Napríklad revolver Colt, používajúci k streľbe pištoľové náboje, bolo možné pomocou nábojových pásikov v tvare polmesiaca spojujúcich náboje po troch kusoch nabíjať omnoho rýchlejšie v porovnaní s rovnakým revolverom nabíjaným po jednom náboji. Aj keď je pravda že použitie nábojových pásikov bolo nutné kôli potrebe použitia bezokrajových nábojov určených pre pištole, ale podobne boli v USA už v 20. rokoch k šesťranným revolverom vytvorené zariadenia, slúžiace výhradne pre zrýchlenie nabíjania. V súčasnej dobe sa najviac rozšírili zariadenia zrýchľujúce nabíjanie v podobe gumových valcom alebo kuželov. Na jednej základni sú uchytené náboje, zasúvané naraz do všetkých nábojových komôr na bok vyklápaného valca a stlačením druhej základne zariadenie náboje uvoľní. Po získaní určitej zručnosti sa nabíjanie týmito pomôckami dá skrátiť na niekoľko sekúnd. Hoci pre revolvery so súčasným vyhadzovaním nábojníc existujú tieto zariadenia na zrýchlenie nabíjania, tak sa v praxi spravidla nepoužívajú. V úsilí zrýchliť proces nabíjania tieto zariadenia znamenajú úspech len do istej miery a veľmi sa nerozšírili, z časti aj preto, že nie sú kompaktné. Najviac sa rozšírili hlavne medzi športovými strelcami strieľajúcimi rýchle dynamické disciplíny.

Podľa konštrukcie bicieho a spúšťového mechanizmu delíme revolvery na jednočinné - SA a dvočinné - DA a iba so spúšťovým napínaním - DAO.

Jednočinné revolvery umožňujú uskutočnenie každého výstrelu iba s predchádzajúcim ručným natiahnutím kohútika. Kohútik pri tom zostane zachytený v palebnej pozícii a valec sa automaticky pootočí a spojí hlaveň s ďalšou nabitou komorou. Stlačenie spúšte uvoľní kohútik a dôjde k výstrelu. Pred ďalším výstrelom je nutné znovu natiahnuť kohútik. V súčasnosti sú omnoho viac rozšírené dvojčinné revolvery, ktorý umožňuje popri jednočinnom spôsobe streľby aj streľbu spúšťovým napínaním kohútika pričom na natiahnutie bicieho mechanizmu stačí stlačenie spúšte. Pre ďalší výstrel je potrebné uvoľniť tlak na spúšti a znovu ju stlačiť. Streľba spúšťovým napínaním značne zvyšuje rýchlosť streľby, ale sa negatívne odráža na presnosti zásahov. Tento režim streľby vyžaduje použitie väčšej sily pri prekonávaní odporu spúšte, pretože tento pohyb slúži na úplné napnutie bicej pružiny aj na pootočenie nábojového valca. Dvojčinné revolvery umožňujú strelcovi si zvoliť spôsob streľby v závislosti na situácii: presnejšie manuálne kohútikové napínanie alebo rýchlejšie spúšťové napínanie bicieho mechanizmu.

Na revolveroch z jednočinným bicím a spúšťovým mechanizmom bolo často možné umiestniť kohút do prvej polohy. Kohútik natiahnutý do prvej polohy nie je v prednej polohe a zápalník kohútika sa nedotýka zápalky. To umožňuje voľne otáčať valcom pri nabíjaní zbrane. Okrem toho pri stlačení spúšte z prvej polohy nie je možné kohútik spustiť, preto sa tiež prvá poloha nazýva poistnou polohou. Do poistnej polohy bolo možné umiestniť kohútik aj na niektorých dvojčinných revolveroch. Charakteristickým vonkajším znakom u množstva takých systémov je dlhá listová pružina, umiestnená na ráme sprava medzi valcom a lučíkom, ale veľa modelov s možnosťou umiestnenia kohútika do poistnej polohy mohlo byť skonštruovaných inak, bez tejto pružiny.

Bicí a spúšťový mechanizmus má v drvivej väčšine revolverov, najmä u moderných, tzv. kohútik s odskokom. Zmysel tohto zariadenia spočíva v tom, že kohútik sa po zasiahnutí zápalky náboja oddiali trošku dozadu a umožní, aby sa valec pri nabíjaní voľne otáčal. Okrem toho kohútik s odskokom v spustenej polohe netlačí zápalníkom na zápalku a zabraňuje výstrelu v prípade náhodného úderu na kohútik v smere jeho pohybu, pretože krajnej prednej polohy môže kohútik dosiahnuť iba pri plnom stlačení spúšte. Pri popise revolverov sa kohútik s odskokom spravidla neuvádza, pretože táto vlastnosť sa stala štandardnou.

Jedným z nedostatkov revolverov je únik časti prachových plynov pri výstrele štrbinou medzi hlavňou a valcom, ale tento nedostatok nie je veľmi dôležitý, pretože nemá viditeľné vplyv ani na balistické vlastnosti, ani na ovládanie revolveru. Drvivá väčšina systémov preto usiluje iba o zmenšenie úniku prachových plynov hlavne presným prilícovaním čelnej plochy valca k zadnej ploche hlavne. U niektorých systémov bol tento nedostatok úplne odstránený. Napríklad systém Nagant dosahuje úplného utesnenia nábojom netradičnej konštrukcie a špeciálnym zariadením na revolveri. Pri tomto systéme má náboj predĺženú nábojnicu, ktorej predná časť o 1,5-2 mm presahuje prednú časť valca. Zvláštny mechanizmus pri naťahovaní kohútika nielen pootočí valcom, ale posunie ho aj dopredu, pričom presahujúcu časť nábojnice zasunie do vývrtu hlavne. Pri výstrele sa nábojnica roztiahne do strán a sa pevne pritlačí na steny vývrtu, čím úplne zabráni úniku prachových plynov. Jestvujú tiež systémy, pri ktorých sa utesnenie dosahuje nie posunutím valca vpred, ale iba posunutím náboja umiestneného oproti hlavni. Ostatným nábojom bráni pohybu vpred špeciálne štítky priliehajúce k prednej ploche valca.

Konštrukčných riešení revolverových mechanizmov je vo všeobecnosti mnoho. Ešte väčšiu rozmanitosť môžeme pozorovať, pokiaľ ide o vnútornú úpravu jednotlivých súčiastok revolverov. Veľmi rozdielne obrysy môžu mať revolverové rámy s priestorom pre umiestnenie valca (niekedy sú rámy otvorené, bez vrchného spojenia). Pažbičky môžu byť drevené, z plastov alebo iných materiálov. Mieridlá môžu mať mušku a cieľnik pohyblivé alebo pevné. Rôzne môže byť spracovanie valca – so žliabkami medzi komorami alebo bez nich. Niektoré systémy majú zvláštne poistky proti náhodnému výstrelu, ale ich použitie je u revolverov neúčelné, pretože mechanizmy so spúšťovým napínaním sú aj bez nich dostatočne bezpečné a mechanické poistky môžu spôsobiť skôr iba zdržanie v prípade, kedy je treba okamžite začať streľbu. Lučík, hlavne pri malých vreckových modeloch, môže absentovať. V takomto prípade je spúšť umiestnená vo výstupku v ráme, majúc tvar jazýčka, alebo je sklopná a je možné ju priložiť k revolveru. Sklopná spúšť robí revolver ešte viac bezpečným, pretože úplne vylučuje možnosť náhodného stlačenia spúšte. Revolver so sklopenou spúšťou je viac kompaktný, ale vyžaduje dodatočný čas na prípravu k streľbe. Povrch hlavne môže byť valcový, kužeľový, hranatý a iných tvarov. Revolvery so sklopnou hlavňou majú spravidla hore na plošinu spevňujúcu hlaveň, pretože hlaveň plní v tomto prípade aj úlohu páky na vyhadzovanie nábojníc. Na novších revolveroch so zlepšenými mieridlami sa stále viac používajú na hlavniach lišty, ktoré sú niekedy upravené odľahčujúcimi otvormi.

3.2 Charakteristika pištolí

Samočinné pištole sú konštrukčne rozmanitejšie než revolvery. Môžu mať rôzne princípy činnosti, rôznu konštrukciu mechanizmu, rôzne môže byť aj ich zostavenie.

Vo väčšine prípadov bol u pištolí, teda u zbraní s krátkou hlavňou, ktoré používajú pomerne málo výkonné náboje, uplatnený najjednoduchší princíp automatickej činnosti – využitie zpetného rázu pri neuzamknutom závere a pevnej hlavni. Tento princíp je u pištolí najvhodnejší, ale pri použití výkonnejšieho streliva nie je použiteľný, preto je treba pri konštrukcii použiť uzamknutý systém.

Naprostá väčšina uzamknutých samočinných pištolí pracuje na princípe využitia spätného rázu, s uzamknutým záverom a krátkym pohybom hlavne. Jestvujú aj samočinné pištole s uzamknutým záverom, pracujúcim na inom princípe, ale je ich pomerne málo.

V konštrukcii samočinných pištolí sú využité nie len rôzne princípy automatickej činnosti, ale veľmi rozmanité je aj konštrukčné riešenie mechanizmov. Konštrukčnú schému napríklad podstatne ovplyvňuje umiestnenie vratnej pružiny. Jej umiestnenie (nad hlavňou, pod hlavňou, okolo hlavne) má vplyv na konštrukciu rôznych súčiastok a mechanizmov pištole.

Celková konštrukcia všetkých pištoľových mechanizmov je značne ovplyvnená umiestnením zásobníka. Drvivá väčšina samočinných pištolí má zásobník uložený v rukoväti pištole. Umiestnenie zásobníka mimo rukoväť je typické predovšetkým pre zastarané systémy. Náboje v zásobníku boli často uložené v jednej rade, ale v súčasnosti sa využíva riešenie dvojradového uloženia nábojov, ktoré umožňuje značné zvýšenie kapacity zásobníka bez zväčšenia jeho dĺžky. Pištole majú takmer výhradne zásobníky, ktoré sú vyberateľné, ale existujú aj systémy s pevnými neodnímateľnými nábojovými schránkami, ktoré sú plnené pomocou nábojových pásikov. Vyberateľný zásobník je maximálne jednoduchý. Tvorí ho kovová schránka z jednej strany otvorená a vnútri umiestnená pružina s podávačom. Pri plnení zásobníka sa náboje tlačia dole, stláčajúc pružinu a v správnej polohe sa udržujú pomocou správneho tvaru stien. Vyberať náboje zo zásobníka je možné iba smerom dopredu a po jednom. Bočné steny zásobníka majú väčšinou otvory a výrezy, ktoré slúžia na kontrolu počtu nábojov v zásobníku. K nabitiu zbrane je potrebné do nej vložiť naplnený zásobník a dopraviť náboj do nábojovej komory. Pištole s nábojovými schránkami sa spravidla nabíjajú pomocou nábojových pásikov. Pri napĺňaní schránky nábojmi sa nábojový pásik umiestni (pri otvorenom závere) do špeciálnych výrezov, nachádzajúcich sa na pištoli hneď pred ústim schránky. Tlakom prsta na vrchný náboj sa naraz spustia všetky náboje do schránky. Potom sa odstráni prázdny nábojový pásik a zatvorením záveru sa dopraví náboj do nábojovej komory. Ojedinelé vzory pištolí majú odnímateľné zásobníky, ktoré sa dajú tiež plniť pomocou pásikov. Pevné, neodnímateľné nábojové schránky sa príliš nerozšírili predovšetkým preto, že ich konštrukcia je značne komplikovaná.

Po vystrieľaní nábojov stačí k novému nabitiu pištole nahradiť prázdny zásobník novým, naplnenými nábojmi a dopraviť náboj do komory. Toto všetko vyžaduje veľmi málo času a rýchle nabíjanie je preto jednou z hlavných výhod pištolí. Pri konštrukcii je tejto vlastnosti venovaná značná pozornosť a v rôznych systémoch jestvujú rôzne zariadenia, umožňujúce skrátiť čas potrebný na prebitie zbrane na minimum. Napríklad u väčšiny systémov zostáva po vystrieľaní všetkých nábojov záver v otvorenej polohe. U týchto pištolí stačí po výmene prázdneho zásobníka za plný iba uvoľniť záver, spravidla stlačením páčky záchytu záveru. To vyžaduje menej času než natiahnutie záveru a i keď získaný čas nie je veľký, aj tak má význam, pretože pri nabíjaní trvajúcom sekundy hrajú určitú úlohu aj zlomky sekundy. Na niektorých pištoliach sa záchyt záveru uvoľňuje automaticky po dorazení nového zásobníka do zbrane. K novému nabitiu je teda potrebné iba vybrať prázdny zásobník a zasunúť plný a pištoľ je okamžite potom pripravená k ďalšej streľbe. Veľmi rôznorodú konštrukciu majú bicie a spúšťové mechanizmy. Vývoj pištolí krátko po ich vzniku bol charakterizovaný širokým rozšírením systémov so skrytými úderníkmi, ktoré sa vyznačovali jednoduchou konštrukciou, vysokou spoľahlivosťou, dobrou ochranou proti znečisteniu z vonka a predovšetkým kompaktnosťou. Tieto mechanizmy majú však aj svoje nedostatky, medzi ktoré patrí predovšetkým skutočnosť, že úderník musí byť vždy natiahnutý ak je náboj v nábojovej komore. Nosenie alebo uchovávanie zbrane so stále natiahnutým úderníkom nemožno pokladať za absolútne bezpečné ani pri použití poistných mechanizmov. Stále stlačenie úderníkovej pružiny má k tomu negatívny vplyv na jej trvanlivosť. Vedľa bicích mechanizmov so skrytými úderníkmi sa súčasne tiež rozšírili mechanizmy so skrytými bicími kladivami.

Pištole so skrytými úderníkmi alebo bicími kohútikmi môžu mať poistky automatické alebo manuálne. Vzhľadom na bezpečnosť sú pištole často vybavené obidvoma druhmi poistiek. Manuálne poistky sa obvykle zapínajú pootočením malej páčky, blokujúc tak bicí alebo spúšťový mechanizmus. Automatické poistky, ako napríklad dlaňová poistka, tvoria súčiastky vystupujúce z tela rukoväte. Sú trvale funkčné a vypínajú sa iba pri správnom uchopení pištoľovej rukoväte rukou strelca. Náhodné stlačenie spúšte, napríklad vo vrecku, tak nemôže spôsobiť výstrel, pretože spravidla smer pohybu spúšte a dlaňovej poistky je obvykle protichodný a je teda málo pravdepodobné, aby súčasne so stlačením spúšte bola tiež stlačená dlaňová poistka. Pištole môžu mať aj iné poistné mechanizmy, napríklad zariadenie umožňujúce vypustiť natiahnutý bicí kohútik alebo uvoľniť natiahnutú biciu pružinu, blokujúce spustenie bicieho kladiva pri vybratom zásobníku a pod.

V 20. storočí získali prevažné rozšírenie pištole s vonkajšími bicími kohútikmi. Preukázalo sa, že tieto systémy sú vhodnejšie. Pri manipulácii s nimi sa dosahuje rovnakej bezpečnosti ako pri manipulácii s revolvermi – poloha bicieho kohútika je zrejmá už pri letmom pohľade na zbraň. Hlavná výhoda bicích mechanizmov s vonkajším bicím kohútikom spočíva v tom, že umožňuje vypustenie kohútika (uvoľnenie napnutého bicieho mechanizmu), bez toho aby došlo k výstrelu. Manipulácia s pištoľou s nábojom v komore a so spusteným bicím kohútikom nie je preto o nič nebezpečnejšia ako s nabitým revolverom. Bicia pružina nie je pri tom napnutá, čo umožňuje mať pištoľ nabitú tak dlho, ako je treba. V prípade potreby môže byť bicí kohútik pre prvý výstrel natiahnutý jediným pohybom prsta ruky držiacej zbraň. Možnosť vypustenia vonkajšieho kohútika má rovnaký význam ako zaistenie zbrane u bezkohútikových systémov a natiahnutie kohútika zodpovedá vypnutiu poistky, takže kohútikové systémy nemusia mať špeciálne poistné mechanizmy. Súčasné systémy pištolí majú ešte dokonalejší spúšťový mechanizmus, ktorý pištoliam dáva jednu z najcennejších vlastností revolverov – možnosť uskutočniť prvý výstrel iba stlačením spúšte bez predchádzajúceho natiahnutia bicieho kohútika. Nabitá pištoľ tejto konštrukcie je po uchopení do ruky okamžite pripravená k streľbe. Bicie a spúšťové mechanizmy u niektorých pištolí umožňujú streľbu iba spúšťovým napínaním, teda energia spätného rázu je využitá iba na vyhodenie prázdnej nábojnice a k nabitiu ďalšieho náboja do nábojovej komory, pričom nedôjde k napnutiu bicieho mechanizmu. Na jeho natiahnutie je treba využiť vždy silu strelca. Táto konštrukcia sa však negatívne prejavuje na presnosti streľby, ale bicí a spúšťový mechanizmus je v tomto prípade maximálne jednoduchý, spoľahlivé a zabezpečuje stále streleckú pohotovosť. Tieto pištole zvyčajne nemajú žiadne poistky a ich ovládanie je značne podobné manipulácii s revolvermi, ktoré majú spúšťové napínanie bicieho mechanizmu.

Samočinné pištole boli zo začiatku konštruované výlučne ako samonabíjacie zbrane, preto mali všetky rôzne konštruované mechanizmy (prerušovače), ktoré v okamihu výstrelu oddelili spúšť od spúšťovej páky a prerušili tak automatickú činnosť bicieho mechanizmu, ktoré zostalo natiahnuté, hoci spúšť bola ešte stlačená strelcovým prstom. K uskutočneniu každého ďalšieho výstrelu bolo treba prerušiť stlačenie spúšte (ktorá sa v ten okamih spojila so spúšťovou pákou) a potom znova stlačiť spúšť. Časom sa však objavili samočinné pištole schopné streľby aj dávkou. Sú to predovšetkým vojenské vzory pištolí s veľkokapacitnými zásobníkmi a s možnosťou použitia prídavných pažieb, ktoré zaisťujú vyššiu stabilitu pištole pri streľbe.

Pretože sú pištole určené k streľbe na krátke vzdialenosti, majú zvyčajne najednoduchšie mieridlá – pevné mieridlá. Vačšina vojenských pištolí má do vzdialenosti účinného dostrelu tak nepodstatné prevýšenie dráhy strely, že u nich je možné použiť pevné mieridlá. Iba niektoré najvýkonnejšie vzory vojenských pištolí alebo športové pištole majú nastaviteľné mieridlá pre streľbu na rôzne vzdialenosti, alebo presné nastavenie nastrelenia pištole na určitý druh streliva. Pevné pištoľové mieridlá sa skladajú z mušky a cieľnika so zárezom. Na pištoliach vojenského vzoru je jedna z týchto súčiastok nepohyblivá, druhá je vyberateľná a na pištoli je upevnená až po nastrelení zbrane. V súčasnosti sa na mieridlách používa na zvýraznenie jasná farba alebo svetielkujúca látka, aby boli mieridlá dobre viditeľné aj za nepriaznivých podmienok. Na malých pištoliach sú často nepohyblivé aj muška aj cieľnik a u najmenších pištoliach často vôbec nie sú, alebo sú úplne primitívne a tvorí ich napríklad iba drážka na povrchu záveru zbrane.

U najvýkonnejších pištoliach sa vždy prejavovala snaha rozšíriť ich oblasť použitia pridaním takých prvkov, ktoré ich približovali ľahkým karabínam alebo samopalom. V súčasnej dobe existujú rôzne vzory pištolí s predĺženými hlavňami, prídavnými pažbami, dokonalejšími mieridlami a možnosťou použitia rôznych doplnkov. Všetko toto má za úlohu zvýšiť ich bojové vlastnosti. Po druhej svetovej vojne bola vyrobená rada modelov, ktoré majú telá vyrobené z ľahkých zliatin a v súčasnosti dokonca z pevných plastov. Popri použití rôznych materiálov je v súčasnosti stále snaha o zlepšovanie všetkých parametrov a zvyšovanie úžitkových hodnôt pištolí.

3.3 Používané krátke strelné zbrane v OS vo vybraných krajinách NATO

Spojené štáty americké (USA)

Colt 1911

Základné údaje:

Hmotnosť: 1 105 g

Dĺžka: 210 mm

Dĺžka hlavne: 127 mm

Typ náboja: .45 ACP

Úsťová rýchlosť strely: 244 m/s

Účinný dostrel: 62 m

Kapacita zásobníka: 7 nábojov

[pic]

Obrázok 2 Colt 1911A1

Zdroj:

M1911 je samonabíjacia pištoľ americkej výroby so spúšťovým mechanizmom typu single-action. Jej konštruktérom bol John M. Browning. Americká armáda ju používala ako štandardnú bočnú zbraň od r. 1911 do r. 1985. Bola používaná počas prvej svetovej vojny, druhej svetovej vojny a vojen v Kórei a Vietname.

M1911 je najznámejšia vďaka v tej dobe výnimočnému konštruknčému riešeniu uzamknutia záveru, ktorý je dodnes najviac kopírovaný systém a dnes sa v rôznej upravenej podobe používa v takmer všetkých moderných pištoliach.

Začiatkom 20. storočia hľadala americká armáda pištoľ s väčším kalibrom, vhodnejšiu pre boje v džungli vo filipínsko-americkej vojne. Dovtedy používané strelivo .38 Long Colt sa ukázalo ako málo účinné. vo finálnom kole výberového konania sa rozhodovalo medzi designom od Savage, Coltu a DWM, vo všetkých prípadoch sa jednalo o samonabíjacie pištole s muníciou .45 ACP. Koncom roku 1910 v poslednom teste vyhral Colt.

Pištoľ bola formálne prijatá do armády 29. marca 1911 a začala sa teda označovať ako M1911 (Model of 1911). Pôvodne bola vyrábaná iba spoločnosťou Colt, zvýšený dopyt v prvej svetovej vojne spôsobil rozšírenie výroby do štátom vlastnenej Springfield Armory. Skúsenosti z prvej svetovej vojny viedli k vytvoreniu variantu M1911A1.

Druhá svetová vojna a roky, ktoré jej predchádzali, vytvorili veľký dopyt po tejto zbrani. Počas vojny sa v USA vyrobilo zhruba 1,9 miliónov kusov. Pred vojnou sa menšia časť koltov M1911A1 vyrábala v nórskej zbrojovke Kongsberg Vaapenfabrikk pod názvom "Kongsberg Colt", počas nemeckej okupácie produkcia pokračovala a nemecké vojská zaradili túto zbraň do svojho arzenálu.

V roku 1945 vláda rozhodla, že ďalšie M1911 sa už pre armádu nebudú objednávať a tieto pištole sa budú len renovovať s už existujúcimi súčiastkami. M1911 zostala najpoužívanejšou pobočnou zbraňou a bola používaná dokonca aj počas druhej vojny v Perzskom zálive v roku 1991. Od roku 1985 sa začala v americkej armáde nahrádzať Berettou 92F, aj kvôli tlaku NATO na zjednotenie munície na NATO štandard 9mm Luger. Kvôli nižšej zastavovacej schopnosti bola však adopcia Beretty 92F v niektorých jednotkách zastavená. Pištoľ M1911A1 je v šúčasnosti preferovaná množstvom policajných SWAT jednotiek po celých Spojených štátoch. Veľa vojenských organizácii a policajných zborov aj mimo USA používa (často modifikované) M1911A1 pištole, pretože uprednostňujú väčšiu zastavovaciu sliu náboja .45 ACP a vynikajúce ovládanie zbrane pri boji zblízka. V civilnom sektore je pištoľ rozšírená vďaka ľahšej možnosti skrytého nosenia (má tenký zásobník).

Beretta 92FS

Základné údaje:

Váha : 0.950 kg

Dĺžka : 217 mm

Dĺžka hlavne : 125 mm

Systém streľby : DA

Náboje : 9 x 19 mm Parabellum

Kaliber : 9 mm Luger

Kapacita zásobníku : 15nábojov

[pic]

Obrázok 2 Beretta 92FS

Zdroj:

Beretta 92 je poloautomatická pištoľ talianskej výroby vyrábaná firmou Beretta. Bola navrhnutá v roku 1972 a na trh uvedená v roku 1976. Design vychádzal z designu predchádzajúcej pištole Beretta M1951. Navrhli ju konštruktéri Carlo Beretta, Vittorio Valle a Giuseppe Mazzetti. Vyrábať sa začala v roku 1975 a vyrába sa dodnes. Okrem základného modelu existuje mnoho jej variácií. Vyrába sa v troch kalibroch: 9 mm Luger Parabellum, .40 S&W (variácia nazývaná Beretta 96) a 9x21 mm IMI ( variácia Berreta 98). Je dostatočne presná a spoľahlivá. Je charakteristická záverom, ktorý odkrýva veľkú časť hlavne. Táto zbraň je veľmi rozšírená aj v policajných jednotkách, civilnom sektore a je používaná mnohými armádami a policajnými zbormi po celom svete. Používa ju napríklad talianska a francúzska armáda (verzia 92G), americká, španielska a alžírska polícia a juhoafrické a peruánske špeciálne komandá. Používa ju aj americká armáda, ktorá používa variáciu M9. M9 slúži ako náhrada za Colt M1911, ktorý bol používaný do 80. rokov.

Rakúsko

Glock 17

Základné údaje:

Typ: samonabíjacia pištoľ

Hmotnosť: 625 g  (703 g s plným zásobnikom)

Dĺžka: 186 mm (zákl. variant)

Dĺžka hlavne: 114 mm (zákl. variant)

Šírka: 30 mm

Výška: 138 mm

Typ náboja: 9mm Luger

Kapacita zásobníku: 17 nábojov

Rakúsko, aj keď nie je členom aliancie NATO, je krajina pôvodu jednej z najvýznamnejších krátkych strelných zbraní na svete Glock, ktorá slúži v mnohých armádach a ozbrojených zboroch, preto je potrebné ju zaradiť medzi najvýznamnejšie zbrane používané v rámci Severoatlantickej aliancie.

[pic]

Obrázok 2 Glock 17

Zdroj:

Glock 17 je prvá pištoľ vyrobená rakúskou spoločnosťou GLOCK. Je to zároveň prvá pištoľ s rámom z polyméru, ktorá sa masovo rozšírila, čo viedlo k hystérii živenej najmä americkými médiami, že zbraň nie je zistiteľná bežnou detekciou a ani rentgenom. Keďže hlaveň a ďalšie súčiastky, zhruba 80% zbrane, sú z kovu, táto mestská legenda je bezpredmetná.

Glock 17 je samonabíjacia pištoľ s kapacitou zásobníku 17 nábojov 9mm Luger, rozšíriteľná na 19 nábojov. Používa modifikovaný Browningov uzamykací systém s uzamknutím kvadratickou zadnou časťou hlavne do vyhadzovacieho okienka.

Pištole Glock sú vybavené tzv. Safe Action spúšťovým mechanizmom. Namiesto kohútika majú čiastočne predpätý úderník, ktorý sa stlačením spúšte natiahne úplne. Po vypálení náboja sa po uvoľnení spúšte vráti do pôvodného stavu. Nevýhodou tohto systému je, že pokiaľ zlyhá náboj, nie je možné vystreliť znovu stlačením spúšte.

Súčasťou Safe Action sú tri nezávislé poistky:

1. spúšťová - pri stlačení spúšte sa najprv stláča páčka vyčnievajúca pred spúšť, ktorá bráni neúmyselnému pohybu spúšte,

2. uderníková - kovový odpružený valček, zabraňujúci preniknutiu úderníku k zápalke, kým nie je stlačená spúšť,

3. pádová - úderník je pridržovaný na mieste, dokiaľ nie je spúšť plne stlačená.

Glocky nemajú vonkajšiu (manuálnu) poistku.

Kovové časti zbrane sú chránené povrchovou úpravou nitridovaním, nazývanou Tenifer. Lučík je vpredu zrezaný tak, aby umožňoval lepšie uchopenie pištole obomi rukami.

Pištoľ pôvodne nedostala svoj názov podľa počtu nábojov, ale podľa toho, že bola sedemnástym patentom konštruktéra Gastona Glocka  v poradí. Má veľmi jednoduchú konštrukciu, skladá sa iba z 34 súčiastok. 

Po svojom uvedení na trh začiatkom 80. rokov túto pištoľ zaviedli do svojej štandardnej výzbroje ozbrojené sily Rakúska pod názvom P80, neskôr tak urobilo aj Nórsko a Holandsko. V súčasnosti je podľa údajov výrobcu jednou z najpredávanejších zbraní, používajú ju policajné a vojenské zbory vo viac než 50 krajinách na svete.

3.3 Používané krátke strelné zbrane v OS vo vybraných krajinách Varšavskej zmluvy

Česko/Slovensko

CZ 52

Základné údaje:

Kaliber: 7,62 mm

Náboj: 7,62x25 Tokarev

Celková dĺžka zbrane: 211 mm

Dĺžka hlavne: 120 mm

Váha prázdnej zbrane: 950 g

Váha nabitej zbrane: 1040 g

Úsťová rychlost: 480 m/s

Úsťová energia: 503 J

Efektívny dostrel: 50 m

Kapacita zásobníku: 8 nábojov

Funkcia spúšťového mechanizmu: SA

Bezpečnostné prvky: manuálna poistka, vypúšťacia poloha, bezpečnostný ozub

Na začiatku 50. rokov došlo v súvislosti s unifikáciou výzbroje s Ruskou armádou k zmene celej zbrojnej koncepcie ČSLA. Československá armáda v tej dobe potrebovala modernú výkonnú pištoľ a v Českej zbrojovke v Strakoniciach skonštruovali bratia Ján a Jaroslav Kratochvílový služobnú pištoľ kalibru 9 mm Parabellum, označenú ako ČZ 482 a po úpravách ako ČZ491.

[pic]

Obrázok 2 CZ vzor 52

Zdroj:

Po zmene na výkonnejší ruský kaliber 7,62 mm Tokarev bola pištoľ prekonštruovaná a dostala označenie ČZ 513. Avšak skúšky tejto pištole v septembri 1951 nedopadli príliš priaznivo, u pištole ČZ 513 sa prejavila nízka presnosť a závady za sťažených podmienok. Po nasledovných úpravách bola výnosom ministra národnej obrany z dňa 17. mája 1952 zavedená ako 7,62 mm pištoľ vzor 52. Výroba prebiehala v rokoch 1952-1954 v Českej zbrojovke v Strakoniciach a jej celková produkcia presiahla 200 000 kusov. Tento kus bol vyrobený v roku 1954, a je zo série D pozostávajúcej podľa môjho zdroja z asi 8000ks. Po zavedení pištole vzor 82 v 80. rokoch minulého storočia bola pištoľ vzor 52 z veľkej časti nahradená touto pištoľou, v súčasnej dobe sa ešte v malom množstve vyskytuje vo výzbroji ASR a AČR.

V povedomí širšej streleckej verejnosti je táto pištoľ známa hlavne pre účinnosť jej kalibru a známe prípady mechanického poškodenia rámov a záverov zbrane, ktoré sa pripisujú na vrub nekvalitnej konštrukcie. Už menej sa hovorí že zbraň samotná bola prekonštruovaná na výkonný ruský kaliber 7,62×25 z kalibru 9×19, takže zvýšená záťaž mechanizmu zbrane pri streľbe s výkonnejšou muníciou oproti projektovanej slabšej je logická. V závislosti od tejto skutočnosti sa pohybovala projektovaná životnosť zbrane iba na 5000 výstrelov! Riešením bolo zavedenie náboja s menšou náplňou prachu oproti nábojom 7,62×25 určeným pre ,,pumpičky” vzor 24 a 26. Prevažná väčšina porúch bola teda zapríčinená používaním výkonnejšej munície určenej pre samopaly.

U tejto pištoli neexistujú žiadne oficiálne modifikácie. Prakticky jediným doplnkom, ktorý sa ešte stále dá získať za obstojnú cenu je výmenný celok hlavne komorovaný na kaliber 9mm Luger spolu s príslušným zásobníkom. Keďže zbraň bola práve pre tento kaliber prvotne konštruovaná predĺži sa tak oproti výkonnému Tokarevu jej životnosť. Ďalšou z možností, ktorá sa v súčasnosti na trhu vyskytuje je výmenná hlaveň na cvičnú muníciu 7,62 Tokarev, ktorá však vzhľadom na jej účel nemá veľké uplatnenie.

CZ82

Základné údaje:

Ráž: 9 mm

Náboj: 9x18 Makarov (9 mm vz.82)

Celková dĺžka zbrane: 172 mm

Dĺžka hlavne: 97 mm

Váha prázdnej zbrane: 800 g

Úsťová rýchlosť: 310 m/s

Bojová rýchlosť streľby: 45 ran / min

Maximálny dostrel: 1300 m

Efektívny dostrel: 50 m

Kapacita zásobníku: 12 nábojov

[pic]

Obrázok 2 CZ vzor 82

Zdroj:

Pištole vz. 82 a 83 sú samonabíjacie ručné strelné zbrane neuzamknuté s pevnou hlavňou a dynamickým záverom. Sú jednoduchej konštrukcie, ľahko ovládateľné ľavou i pravou rukou, dobre sa nosia, držia v ruke, sú pohotové pre streľbu. Vo všetkých poveternostných podmienkach sú spoľahlivé. Pre činnosť záveru sa využíva tlak plynov na dno nábojnice, opierajúcej sa o záver, ktoré vznikajú horením výmetnej náplne. Sú určené na vlastnú obranu a plnenie služobných úloh v zmysle zákona. Umožňujú streľbu vo všetkých polohách s oporou alebo bez opora, spoza krytu a v malom priestore. Účinná streľba je pri inštinktívnej streľbe do 12 m u mierenej do 50 m. Bezpečnosť a pohotovosť pištole na streľbu zaručuje poistka spolu s dvojčinným spúšťadlom. Najväčší dostrel je 1300m. Smrtiaci účinok je do vzdialenosti približne 2/3 dostrelu. Bojová rýchlosť streľby je 24 mierených výstrelov za 34 sekúnd. Po vystrelení posledného náboja je záver zachytený v zadnej polohe.

Pištole sú vyrábané v kalibroch 9 mm Makarov, pod označením ČZ vz. 82. Tá je určená pre potreby ozbrojených zložiek. Kaliber 7,65mm a 9 mm Browning Kurz pod označením ČZ 83 je určená pre potreby trhu.

Hlaveň - usmerňuje dráhu letu strely, má štvorvrcholový polygonálny vývrt, je umiestnená v telovej objímke hlavne a zaistená kolíkom, má vybranie pre drapok vyťahovača.

Telo pištole - zabezpečuje spojenie ostatných častí pištole do jedného funkčného celku. Vybranie pre vložku rámu, prinitovaný vypínač ťahadla, výklopný lúčik - nedovoľuje zasunúť zásobník, záchytku zásobníka, tlačidlo záchytku zásobníka, vyhadzovač, záchytku záveru s pružinou

Záver - uzatvára nábojovú komoru, napína kohútik a zasúva náboj do nábojovej komory, má ryhovanú plochu a rybinovú drážku pre mušku a cieľnik. Ďalej má vyhadzovacie okienko, vybranie pre vyťahovač, otvor pre kolík vyťahovača a lôžko pre pružinu vyťahovača, ryhovanie, otvor pre hlaveň, výrez pre kohútik, stenu, kde sa opiera vratná pružina, lôžko pre dno nábojnice, zasúvač nábojov, vývrt, kde je uložený úderník so zápalníkom a pružina úderníka, vodiace lišty, vybranie pre ramienko záchytku záveru, drážka pre vyhadzovač, vybranie pre prerušovač, vybranie pre poistku.

Mieridlá sú ohraničenú bielou farbou, muška je zaistená kolíkom, cieľnik je upevnený najamkovaním.

Spúšťový mechanizmus obsahuje spúšť s kolíkom spúšte a pružinou, tiahlo s kolíkom, prerušovač, páku kohútika, záchytku kohútika s kolíkom, samočinnú poistku. Spúšť je na uvoľnenie napnutého kohútika revolverovým spôsobom a ťahadlo prenáša pohyb spúšte na kohútik. Prerušovač oddeľuje jednotlivé výstrely znížením tichla. Páka kohútika prenáša pri revolverovom odpaľovaní pohyb tiahla na kohútik, pri ručnom pohybe kohútika na tiahlo. Do streleckej pohotovosti je možné dostať zbraň systémom DA. Po vypustení kohúta nie je možné zbraň zaistiť, takže zbraň môže byť zaistená len s natiahnutým kohútom. Prvý náboj je potom možné vystreliť pretlačením spúšte, pričom odpor je o niečo vyšší a chod spúšte dlhší. Ďalšie výstrely sú odpaľované s už natiahnutým kohútom. Zbraň nemá, podobne ako CZ 70, páčku na vypúšťanie kohúta, takže ho treba pri vypúšťaní zadržať palcom, prípadne blokovať druhou rukou.

Rozoberanie pištole sa vykonáva zatiahnutím lúčika zbrane smerom nadol a súčasným potiahnutím záveru dozadu. V krajnej polohe vyklopíme záver hore. Črienky sú priskrutkované jednou skrutkou. Podľa praktických skúseností používateľov tejto zbrane sa pri streľbe uvoľňujú. Oceľový rám je práve pod črienkami najnáchylnejší na koróziu, pretože naň pôsobia nečistoty pot z rúk používateľa.

Grand Power K100

Základné údaje:

Kaliber: 9 mm

Náboj: 9x19 Luger

Celková dĺžka zbrane: 202,5 mm

Dĺžka hlavne: 108 mm

Váha prázdnej zbrane: 740 g

Váha nabitej zbrane: 820 g

Úsťová rýchlosť: 360 m/s

Úsťová energia: 490 J

Efektívny dostrel: 25 m

Kapacita zásobníku: 15 (10, 17, 19) nábojov

Funkcia spúšťového mechanizmu: SA/DA

Bezpečnostné prvky: manuálna poistka, bezpečnostný ozub, blokácia úderníka

Aj keď pištoľ K100 slovenskej výroby ešte pre svoj mladý vek málo rozšírená, nedovolilo mi to, aby som ju nezaradil do popisu týchto významných zbraní. Pretože sa jedná o pištoľ, ktorá sa svojimi vlastnosťami a športovými úspechmi radí k svetovej špičke a predstavuje nie len pre Slovensko významnú budúcnosť a perpektívu.

[pic]

Obrázok 2 Pištoľ Grand Power K100 MK6

Zdroj:

K100 je moderná ručná strelná zbraň s klasickým dvojčinným mechanizmom a vonkajším kohútom. Jej hlavnými prednosťami sú presnosť streľby, vysoká životnosť a spoľahlivosť pri použití rôznych typov munície. Zbraň váži iba 740 g, pretože je na jej výrobu použitý plast (Polyamid GF30) ktorý má niekoľko výhod oproti kovu - je pružnejší, ľahší a tiež lacnejší. Vyrobená bola na Slovensku vo firme Grand Power s.r.o., ktorej duchovným otcom a hlavným konštruktérom je Ing. Jaroslav Kuracina. Ide prakticky o vylepšenú verziu K1, ktorej prvé konštrukčné plány vznikali už v roku 1994. Skúšobná verzia bola uvedená na trh v polovici roku 2003. Na skúšobnú sériu dával výrobca záruku doživotného bezplatného servisu. V súčasnosti sú po miernych úpravách povrchového spracovania v obehu už len kusy z riadnej série s 5 ročnou zárukou. Prevažná väčšina v súčasnosti kompletovaných pištolí ide podľa slov Ing. Kuracinu na export. Kapacitne malá firma Grand Power však nedokáže vyhovieť záujmu väčšiny svojich odberateľov ( K100 sa už vyváža do Európy a pár kusov našlo svoje odbytisko i v Severnej a Južnej Amerike! ). Výroba je totiž riešená formou dopracovávania a montáže na zákazku vyrobených subdodávok u renomovaných výrobcov. Vo firme GP sa vyrábajú hlavne časti z Polyamidu GF30. V súčasnosti pracuje priamo vo výrobe 5 CNC obrábacích centier a 28 ľudí, firma GP vlastní certifikát výroby ISO9000.

Zbraň má pevnejšie uloženú hlaveň s takmer žiadnymi výkyvmi, čo má vplyv na kultivované chovanie zbrane pri streľbe (aj keď ide o plastovú zbraň vážiacu 740 g!) a pri dynamickej streľbe i na presnosť streľby. Pištoľ Grand Power K100 je uzamknutá systémom otočnej hlavne. Hlaveň má na svojej ploche vyfrézované odomykacie vedenie (akoby vačku) a na tele zbrane je priečne uložený rotujúci valcový čap po ktorom sa v okamžiku výstrelu po krátkom pohybe vzad hlaveň odvaľuje. Vďaka dômyselnému tvarovaniu vedenia na hlavni tak dôjde po pootočení o 42° k odomknutiu hlavne. Ako aj sám konštruktér priznal za vzor mu poslúžila pištoľ Steyr 1912 s konštrukciou otočnej hlavne (no oproti systému Steyr má K100 omnoho lepšie vyriešené odomykanie). Táto konštrukcia je chránená medzinárodným patentom. Do ergonomicky tvarovaného plastového tela je vložený kovový kontajner na ktorom sa pohybuje záver a v ktorom je uložený spúšťový a bicí mechanizmus. Z plastu je taktiež vyrobená vodiaca tyč vratnej pružiny, páčky poistky, lúčik a samotná spúšť. Záchyt záveru je vyrobený z kaleného lisovaného plechu. Záver je vyrábaný presným liatím z chróm-nikel-molybdénovej ocele, čiže obdobne ako pri zbraniach Glock. Hrubostenná 108 mm dlhá hlaveň bola podľa požiadaviek odberateľa vyrábaná a dovážaná z Maďarskej firmy Fég a neskôr z Českej Zbrojovky. Zásobníky vybavené plastovou pätkou sú dovážené z Talianska ( výroba bratov Sabattiovcov ) a majú kapacitu 15 nábojov (v súčasnosti ponúka firma Grand Power okrem iných doplnkov i inovovaný podavač, ktorý zväčší kapacitu štandartného zásobníku na 17 rán akú má napríklad i Glock ). Ergonomicky tvarovaná rukoväť sedí pohodlne v malých aj veľkých rukách. Na pažbičke sa nachádza aj otvor pre opierku. Na zbrani sa nachádza poistný ozub, klasická obojstranná poistka a samozrejme, že nechýba ani úderníková poistka proti samovoľnému výstrelu pri páde zbrane. Ovládanie zbrane je plne obojstranné. Zdrsnené plochy a drážkovanie zlepšujú držanie zbrane aj pri mokrých rukách. Zásobník na 15 rán kalibru 9mm Luger má na spodnej strane plastovú pätku čím vynikne moderný dizajn zbrane. Zbraň spĺňa najprísnejšie kritériá na bezpečnosť služobných zbraní. Plávajúci zápalník je blokovaný pádovou poistkou takže ani pri páde nabitej zbrane z výšky nemôže dôjsť k výstrelu. Kovové súčiastky majú povrchovú úpravu metódou teniferácie (u ďalších sériách po overovacej metódou Tenifer-QPQ). Úžitnú hodnotu zvyšuje montážna lišta na taktických doplnkov ako baterka, laserový označovač. Štandartné príslušenstvo pištole tvoria dva zásobníky, kovový vyterák, návod na použitie, úložný plastový kufrík a nylonové opaskové púzdro.

Zbraň sa chová pri streľbe veľmi stabilne, je to výsledok pevného uloženia hlavne oproti klasickému Browningovmu systému s poklesom hlavne. Plastové telo zasa dobre absorbuje rázy šíriace sa pri streľbe. Zbraň je vďaka týmto vlastnostiam teda ako stvorená pre rýchlu dynamickú streľbu.

ZSSR/Rusko

Nagant

Základné údaje:

Kaliber: 7,62 mm

Náboj: 7,62 mm Nagant

Celková dĺžka: 235 mm

Dĺžka hlavne: 110 mm

Výška 134 mm

Hmotnosť nabitej zbrane: 880 g

Hmotnosť prázdnej zbrane: 795 g

Hmotnosť prázdnej krátkej verzie: 720 g

Úsťová rychlost: 272 m/s

Bojová rýchlosť streľby: 7 rán / 15 - 20 s

Kapacita nábojového valca: 7 nábojov

[pic]

Obrázok XX Revolver Nagant vzor 1985

Zdroj:

Od roku 1891 sa v cárskom Rusku uvažovalo o náhrade za zastarávajúci revolver Smith & Wesson Russian kalibru 44. Po rozsiahlych skúškach celej rady revolverov bol roku 1895 prijatý do výzbroje ruskej armády revolver bratov Emile a Leona Nagantových pod názvom Revolver systému Naganta vzor 1895. Prvé zákazky pre ruskú armádu boli vyrábané v zbrojovke Emile et Leon Nagant v belgickmm Lutychu, na prelome storočia získal výhradnú licenciu Tulský zbrojný závod v Rusku, kde v roku 1898 začala výroba revolverov Nagant. Revolver bol vyrábaný v dvoch prevedeniach:

• dôstojnícky (s dvojčinným bicím a spúšťovým mechanizmom)

• model pre mužstvo (jednočinný)

Od roku 1921 sa vyrábalo iba jedno prevedenie s dvojčinným mechanizmom, v roku 1930 došlo k malej inovácii revolveru, ktorá sa týkala tvaru mušky a cieľnika. V malom množstve bol vyrábaný aj skrátený model (model GPU) s kratšou hlavňou a rukoväťou. Tento model bol určený pre príslušníkov Stalinovej tajnej polície NKVD (GPU). Ďalším modelom vychádzajúcom z revolvera Nagant bol športový model strieľajúci malorážkovým nábojom 22 LR. Od roku 1930 začína byť revolver Nagant nahradzovaný modernejšou samonabíjacou pištoľou Tokarev TT, jeho výroba však pokračovala v obmedzenom množstve v tulskej zbrojovke až do roku 1948. Revolver Nagant bol používaný červenou armádou počas druhej svetovej vojny, dokonca i po vojne zostal vo výzbroji niektorých jednotiek a ozbrojenej ochrany.

Revolver Nagant má oceľový, uzavretý a nedeliteľný rám. Odľahčený nábojový valec má kapacitu sedem nábojov 7,62 mm Nagant. Hlavnou technickou zvláštnosťou revolveru Nagant je dopredný posun nábojového valca, zaisťujúci spoľahlivé utesnenie hlavne pri výstrele. Revolver Nagant používa zvláštne nábojnice, v ktorých je projektil celkom zasunutý. Po nabití do valca revolvera nábojnice presahuje o 1,5 až 2 mm prednú plochu valca. Mechanizmus pri natiahnutí kohútika nielen valcom pootočí, ale aj posunie dopredu tak, že predná časť nábojnice sa zasunie do vývrtu hlavne. Tým je medzera medzi valcom a hlavňou utesnená. Prevažná väčšina oceľových súčastí je vyrobená nákladným trieskovým obrábaním, povrchová úprava je prevedená brynýrovaním. Pažbičky a zadná hrana rukoväti sú zdrsnené rybinovým rytím, ktoré sa vyrábali najprv z orechového dreva a po druhej svetovej vojne z hnedočerveného plastu.

Tokarev TT-33

Základné údaje:                                   

Kaliber: 7,62x25 mm

Počiatočná rýchlosť strely: 420 m/s

Bojová rýchlosť streľby: 10-15 rán/min

Efektívny dostrel: 50 m

Počet nábojov v zásobníku: 8

Dĺžka: 195 mm

Hmotnosť: 850 g

Pôvod: ZSSR/Rusko

[pic]

Obrázok XX Pištoľ Tokarev TT 33

Zdroj:

Pištoľ Tokarev TT-33 (Tula-Tokarev) bola do výzbroje ruskej armády zavedená v roku 1933. Skonštruoval ju Fedor Tokarev. Záver bol uzamknutý systémom Browning. Bicie ústroje, zachytenie kohútika, prerušovač a vyhadzovač sú uložené vo vyberateľnom bloku. Manuálna poistka u tejto pištole je úplne vynechaná, zaistenie zbrane sa prevádza nastavením kohútika prostredníctvom bezpečnostného ozubenia do poistnej polohy. Jednoradový zásobník je vyrobený z oceľového plechu, po oboch stranách má malé kontrolné otvory. Zbraň používa ruské strelivo Tokarev 7,62mm x 25, ktoré vzniklo z náboja 7,63 mm Mauser. Náboj 7,62 x 25 mm bol pomerne priebojný a mal malú zastavovaciu schopnosť. Ale priebojnosť u originálnych vojenských nábojov s oceľovým jadrom je priamo nedostihnuteľná a strela je schopná prestreliť väčšinu nepriestrelných viest a iných balistických ochrán. Vyznačuje sa vysokou odolnosťou. Výroba TT-33 sa v ZSSR končila v roku 1954. Bol tiež vyrábaný v Číne ako Typ 51, Typ 54, M20, a TU-90, v Maďarsku ako 48 M a ako exportná verzia pre Egypt - Tokagypt 58, v Juhoslávii ako M57 a M70A, a v Severnej Kórei ako Typ 68. Bolo vyrobených okolo 1 700 000 kusov TT-33. Neskôr bola nahradená typom Makarov PM. (TT-33 bola vytýkaná nepohodlná streľba z obrnených vozidiel, samovoľné vyskakovanie zásobníku, malá životnosť bicej pružiny.)

PM Makarov

Základné údaje

Kaliber: 9 mm

Náboj: 9x18 Makarov (9 mm vz.82)

Celková dĺžka zbrane: 161 mm

Dĺžka hlavne: 93 mm

Váha prázdnej zbrane: 730 g

Úsťová rýchlosť: 291 m/s

Kapacita zásobníku: 8 nábojov

[pic]

Obrázok XX Pištoľ PM Makarov

Zdroj:

Pištoľ PM konštruktéra N.F.Makarova kalibru 9x18 bola skonštruovaná ako náhrada za spoľahlivé pištole TT vzor 30/33 kalibru 7,62x25 Tokarev a do tej doby ešte používané zastarané revolvery Nagant, ktoré sa používali v sovietskej armáde a ozbrojených silách ešte v 50. rokoch. Hoci bola bola pištoľ TT 30/33 zavedená do výzbroje v polovici 30. rokov, uvažovala sovietska armáda o jej nahradení už okolo roku 1938. Podľa niektorých správ si boli vyzbrojení dôstojníci dobre vedomí malého zastavovacieho účinku pomerne výkonného náboja 7,62 Tokarev, ale konkurz a plány na prezbrojenie zmenil začiatok druhej svetovej vojny a následne napadnutie ZSSR nemeckou armádou. Koncom 30. rokov síce niektorí konštruktéri skonštruovali pištoľ na náboj kalibru 9mm, ale žiadna nevyhovela požiadavkám velenia armády.

Čas na prezbrojenie prišiel až po skončení druhej svetovej vojny a víťaz v konkurze sa v roku 1951 stal N.F.Makarov, ktorého pištoľ sa potom vyrábala v ZSSR od roku 1952 a po čase v licencii tiež v NDR a ako Typ 89 v Číne. Ako je obvyklé, Makarov sa pri konštrukcii pištole najskôr poobhliadol po známych zbraniach doma i vo svete a podľa niektorých správ sa nechal do značnej miery inšpirovať nemeckou pištoľou Walther PP (jej menšia verzia pod označením PPK bola prakticky od svojho vzniku až do konca storočia považovaná za etalón spomedzi malých obranných zbraní). Samozrejme neokopíroval celok, ale konštrukciu si podľa seba upravil a prispôsobil. Celkom sa mu pozdávala poistka, ktorá v zaistenom stave tvorí priehradku medzi kohútikom a zápalníkom a taktiež vie vypustiť napnutý kohútik, rovnako ako aj spúšťový a bicí mechanizmus SA/DA. Kohútik však v jeho prípade nie je pritláčaný vinutou pružinou, ako je tomu u Walthera PP, ale používa listovú pružinu.

Nový náboj 9x18 mm mal vyšší zastavujúci účinok než náboj Tokarev, ale vďaka relatívne nízkemu výkonu nevyžadoval použitie uzamknutého záveru. Pištoľ PM dostala pevnú hlaveň so štyrmi pravotočivými drážkami a neuzamknutý dynamický záver s vnútorným záchytom, ktorý ho po vystrelení posledného náboja zachytí v zadnej otvorenej polohe. Zásobník v šachte rukoväte je jednoradový a má, v tej dobe, uspokojivý počet ôsmych nábojov. Záchyt zásobníka je ale riešený po starom v dne rukoväte a tvorí ho tvarovaná listová pružina.

Pokiaľ ide inšpiráciu Waltherom PP, zhodný zostal taktiež spôsob rozloženia na základné časti. Pištole Makarov sú vynikajúce a za desiatky rokov sa osvedčili a preslávili nenáročnou údržbou a spoľahlivosťou v nepriaznivých podmienkach.

3.4 Porovnanie popisovaných krátkych strelných zbraní

Začiatkom 20. storočia boli v ozbrojených silách do značnej miery využívané pre svoje prednosti hlavne revolvery. V priebehu dvoch svetových vojen sa však ukázalo že nové konštrukcie pištolí dokážu lepšie splniť požiadavky kladené na záložnú zbraň vojaka. Hlavné výhody a nevýhody jednotlivých systémov by sme mohli zhrnúť nasledovne:

Výhody pištole:

- nízka váha a plochosť zbrane

- vysoká rýchlosť streľby

- veľká kapacita zásobníka

- rýchla výmena zásobníka

Nevýhody pištole:

- závislosť na určitom druhu streliva

- relatívne komplikovanejšia obsluha

- menšia funkčná istota

Výhody revolvera:

- okamžitá pripravenosť k streľbe

- spoľahlivá funkcia

- nezávislosť na druhu náboja

Nevýhody revolvera:

- hmotnosť a rozmery

- pomalšia rýchlosť streľby

- malá kapacita zásobníka

- zdĺhavé nabíjanie

V dnešnej dobe sú už však pištole konštrukčne na takej úrovni, že ich viaceré nevýhody predstavujú už vo väčšej miere len zanedbateľné nedostatky, ktoré sa prejavujú len v ojedinelých prípadoch, čo je aj potvrdené v praxi. Z toho dôvodu sa počas minulého storočia dostali revolvery v službách ozbrojených síl na okraj záujmu a sú vhodnejšie skôr ako obranné zbrane určené hlavne pre civilný sektor, pre ktoré sú kladené iné požiadavky ako na sekundárnu zbraň jednotlivca ozbrojených síl. V súčasnosti sa preto, až na niektoré výnimky, využívajú jedine samonabíjacie pištole, ktoré spĺňajú náročné požiadavky zadávané ozbrojenými silami.

Tab.1.: Technické parametre popisovaných zbraní

|Zbrane používané v NATO |

|Názov zbrane |M1911 |BERETTA 92FS |GLOCK17 |

|Kaliber |.45" |9 mm |9 mm |

|Náboj |45 ACP |9 Luger |9 Luger |

|Celková dĺžka (mm) |210 |217 |186 |

|Dĺžka hlavne (mm) |127 |125 |114 |

|Hmotnosť (g) |1105 |950 |625 |

|Kapacita zásobníka (ks) |7 |15 |17 |

|Vo výzbroji |USA |USA |Rakúsko |

|Zbrane používané členmi Varšavskej zmluvy |

|Názov zbrane |CZ52 |CZ82 |K100 |

|Kaliber |7,62 mm |9 mm |9 mm |

|Náboj |7,62x25 |9 Makarov |9 Luger |

|Celková dĺžka (mm) |211 |172 |202,5 |

|Dĺžka hlavne (mm) |120 |97 |108 |

|Hmotnosť (g) |950 |800 |740 |

|Kapacita zásobníka (ks) |8 |12 |17 |

|Vo výzbroji |Československo |Československo |SR |

|Zbrane používané členmi Varšavskej zmluvy |

|Názov zbrane |TT 30/33 |MAKAROV |NAGANT |

|Kaliber |7,62 mm |9 mm |7,62 mm |

|Náboj |7,62x25 |9 Makarov |7,62 Nagant |

|Celková dĺžka (mm) |195 |161 |235 |

|Dĺžka hlavne (mm) |116 |93 |110 |

|Hmotnosť (g) |850 |730 |795 |

|Kapacita zásobníka (ks) |8 |8 |7 |

|Vo výzbroji |ZSSR |ZSSR |ZSSR |

Z tabuľky je zrejmé že hlavný, a dalo by sa povedať že aj jediný rozdiel medzi zbraňami NATO a Varšavskej zmluvy je rozdielny prístup v používaných kalibroch. Zatiaľ čo západné krajiny používajú strelivo s väčším kalibrom a nižšou rýchlosťou letiaceho projektilu (.45 ACP a 9 mm Luger), v krajinách bývalej Varšavskej zmluvy sú boli dominantné náboje s menším kalibrom a vyššou rýchlosťou vystreleného projektilu ( 7,62x25 mm Tokarev). Hlavná výhoda západných kalibrov spočívala vo vynikajúcom zastavovacom účinku použitých kalibrov. Vlastnosť ktorou vynikala východná ráž bola hlavne vysoká priebojnosť, ktorá však trpí nedostatočnou zastavovacou schopnosťou. Preto sa začali aj v krajinách Varšavskej zmluvy vyvíjať náboje s vyššou zastavovacou schopnosťou oproti používaným rážam, čo bolo podmienené zväčšením priemeru a hmotnosti projektilu. Výsledkom tohto vývoja bol náboj 9 mm Makarov, ktorý po stránke výkonu môžeme zaradiť tesne za náboj 9 mm Luger.

[pic]

Graf 1: Porovnanie dĺžok modelov popisovaných zbraní

[pic]

Graf 2: Porovnanie hmotností modelov popisovaných zbraní

[pic]

Graf 3: Porovnanie kapacity zásobníkov jednotlivých modelov popisovaných zbraní

Z uvedených grafov možno určiť že podľa popisovaných parametrov celková dĺžka, hmotnosť a kapacita zásobníka, je zbraň s najoptimálnejším konštrukčným riešením Glock 17, ktorý je najľahší, tretí najkompaktnejší model s najväčšou palebnou kapacitou. Naproti tomu jediný popisovaný revolver sa zaradil ako najväčší systém s najnižšou kapacitou zásobníka a priemernou hmotnosťou, čo je pre ozbrojené sily, v porovnaní s parametrami súčasného Glocka 17, krajne nevýhodné.

Konštrukčne sa zbrane aliancie a zmluvy líšili len minimálne, pretože drvivú väčšinu zbraní konštruktéri navrhovali spôsobom vlastného vylepšenia už zavedených a osvedčených modelov (aj cudzých), v ktorých jednoznačne dominovali browningov systém uzamknutia hlavne, alebo dynamický neuzamknutý systém a ktoré boli používané už dlho pred vznikom bipolárneho sveta.

4 VÝZNAM KRÁTKYCH STRELNÝCH ZBRANÍ V OS A TENDENCIE VÝVOJA V 21. STOROČÍ

4.1 Význam krátkych strelných zbraní v OS

Krátke strelné zbrane vo svojej histórii v ozbrojených silách plnili mnohé úlohy. Spočiatku boli nimi vybavení hlavne dôstojníci, ktorí neboli vyzbrojení primárnou zbraňou vojaka. Neskôr došlo vďaka technologickému rozvoju a tým aj zlacneniu výroby, k ich veľkému rozšíreniu, čo umožnilo vybaviť krátkou strelnou zbraňou takmer každého vojaka. Príslušníkovi ozbrojených síl, ktorý je vybavený primárnou zbraňou a aj krátkou strelnou zbraňou, čiže sekundárnou, táto plní úlohy záložnej zbrane. Povaha činností vykonávaných so záložnou zbraňou je charakterizovaná hlavne ako obranná, pretože použitie záložnej krátkej strelnej zbrane ako primárnej – útočnej je veľmi obmedzené. Je to dané hlavne diametrálne odlišnými parametrami medzi hlavnou a záložnou zbraňou. Záložná zbraň, ktorú v súčasnosti tvorí v drvivej väčšine samonabíjacia pištoľ, má oproti primárnym zbraniam nevýhodu nižšieho balistického výkonu. To sa odráža hlavne maximálnej efektívnej vzdialenosti, na akú môže vojak s touto zbraňou viesť paľbu. S narastajúcou vzdialenosťou, pri pištoľových nábojoch, dochádza k rýchlemu poklesu energie a tým sa zvyšuje aj zakrivenie dráhy strely, znižuje sa presnosť, priebojnosť a zastavovacia schopnosť projektilu. Veľký vplyv na vzdialenosť, ktorú môže vojak viesť streľbu, má aj dĺžka hlavne a dĺžka zámernej. Dĺžka hlavne ovplyvňuje množstvo predanej kinetickej energie projektilu a presnosť výstrelu. Malá dĺžka zámernej zhoršuje možnosť presnejšieho zamierenia. Projektil vystrelený zo záložnej zbrane nemá preto dostatok energie ani presnosti na vykonanie rovnakej úlohy, ako projektil vystrelený z primárnej zbrane, využívajúcej náboje minimálne strednej balistickej výkonnosti. V súčasnosti sa vo veľkej miere rozširuje použitie balistických ochranných prostriedkov, ako sú nepriestrelné vesty a prilby, vyrábané hlavne z kevlaru. Tieto prostriedky sú proti projektilom krátkych strelných zbraní mimoriadne účinné, čo ešte viac zmenšuje oblasť použitia záložnej zbrane, hlavne na kritické situácie alebo situácie kedy nie je možné použiť primárnu zbraň. Jedná sa predovšetkým o situácie kedy dôjde k poruche na primárnej zbrani, vyčerpaniu zásob munície do nej určenej a v miestach kde je nedostatok voľného priestoru na efektívne využitie veľkej primárnej zbrane, ako sú napríklad stiesnené priestory. Ďalšou možnosťou využitia krátkej strelnej zbrane v boji, je na získanie primárnej zbrane od nepriateľa.

4.2 Tendencie vývoja krátkych zbraní v 21. storočí

Technologický rozvoj bol vždy poháňaný v najväčšej miere závodmi vo vojenskom zbrojení a snahe mať tú najlepšiu technológiu umožňujúcu poraziť nepriateľa. V snahe o tieto nové technológie sú zadávané vládnym alebo civilným spoločnostiam súťaže na vývoj objektu so zadanými parametrami a vlastnosťami. Týmto vývojom určeným vojenskými požiadavkami prechádzajú aj všetky zbrane využívajúce sa v ozbrojených silách. Aktuálny smer vývoja zbraní určujú armády ekonomicky silných zemí, ktoré si môžu dovoliť pružnejšie reagovať na aktuálne potreby bojiska. Najvýznamnejší hráč na tomto poli sú ozbrojené sily USA, v ktorých vzniklo viacero programov určujúcich ďalší vývoj zbraní. Tieto sa potom následne stali vzorom aj pre niektoré ďalšie krajiny.

Vojenský plánovači USA v predposlednej štvrtine 20. storočia dochádzali k záveru, že terajšia paleta ručných palných zbraní jednotlivca nie je vyhovujúca, ani úplná. Z týchto dôvodov v USA vznikol v roku 1987 program JSSAP (Joint Service Small Arms Program), kde sa určili požiadavky na nové ručné zbrane jednotlivca. Na tomto základe v Európe vznikol podobný program s názvom OICW.

OICW (Objective Individual Combat Weapon – Účelová individuálna bojová zbraň). Predstavuje program v ktorom boli určené rámcové požiadavky na zbraň pešiaka dostávajúceho sa do priameho palebného kontaktu s protivníkom, ktorá by mala byť sofistikovanejšia útočná puška približne terajšieho kalibru (5,56 x 45 NATO). Pri analýze bojových operácií vojnových konfliktov posledného obdobia bolo však zistené, že niekedy až 80% vojska modernejších armád sa do priameho palebného kontaktu s nepriateľom s použitím ručných palných zbraní vôbec nedostane. Jedná sa najmä o vojská vykonávajúce logistické činnosti, zásobovanie, obsluhy radarov, delostrelectvo, námorníctvo, chemické vojsko, vodiči motorových vozidiel a OT, tankové osádky, piloti, pozemný personál letectva námorníctvo a tiež aj štábny a veliteľský zbor. Pre nich osobné ručné palné zbrane kategórie OICW sú zbytočne výkonné, neskladné, ťažké a tiež aj drahé. Bolo konštatované, že palebný výkon pištole, ako osobnej obrannej zbrane jednotlivca a to aj pištole strieľajúcej dávkou je nedostatočný. Preto boli definované požiadavky na ručné palné zbrane nových kategórií.

Zbrane PDW – (Personal Defense Weapon – Osobná obranná zbraň). Tieto zbrane sa uvažujú ako pobočné zbrane pre vojská, ktoré pri plnení svojich bojových úloh neprichádzajú s použitím ručných palných zbraní do priameho palebného kontaktu s nepriateľom. Majú nahradiť pištole, samopaly resp. aj útočné pušky. Pri plnení bojových úloh, by tieto zbrane netvorili hlavný prostriedok bojovej činnosti jednotlivca. Vojaci týchto skupín, ktorí sa ocitli v kritickej situácii, sa majú vyhýbať priamym palebným kontaktom s protivníkom a počkať na vyslobodenie príslušníkmi špeciálnych jednotiek. Osobné zbrane by boli používané namiesto pištolí len v krajných prípadoch na krátku vzdialenosť, ako reakcia na priamy palebný útok pechoty nepriateľa. Potom požiadavky na vlastnosti zbraní PDW boli definované približne nasledovne:

• zbraň by mala mať rovnakú mohutnosť paľby ako klasické pechotné samopaly na pištoľové náboje

• vysokú pravdepodobnosť zásahu prvou ranou a účinnosť vyradenia nepriateľa na vzdialenosť až 150 m

• veľkosťou a hmotnosťou má byť na úrovni veľkej armádnej pištoli, resp. malého kompaktného minisamopalu, výkonom, presnosťou a zastavovacou schopnosťou na úrovni klasických samopalov na pištoľové náboje

• použité strelivo má mať čo najväčšiu zastavovaciu schopnosť

• musí prebiť 1,6 mm titánovú dosku, alebo 20 vrstiev nepriestrelnej kevlarovej vesty a tiež bežnú oceľovú, resp. kevlarovú prilbu

• mala by byť schopná strieľať jednotlivo aj dávkou obmedzenou na definovanú sériu dvoch až troch rán

• vybavenosť sklopnou resp. zasúvateľnou ramennou opierkou a prednou sklopnou rukoväťou

• pravo-ľavá obsluha

• vysoká bezpečnosť aj pri nosení zbrane s nábojom v hlavni a vysoká spoľahlivosť pri použití rôznych druhov aj špeciálneho streliva.

• hmotnosť zbrane, s prázdnym zásobníkom, do 1,6 kg.

• prvý nosený zásobník má mať kapacitu minimálne 16 nábojov

• má byť vybavená lištou Picatinny, pre možnosť dovybavenia taktickými doplnkami.

• má mať maximálne kompaktnú a ergonomickú stavbu umožňujúcu, ako „zbrane voľných rúk“, pri plnení hlavných bojových úloh, jej stále nosenie v opaskovom, stehennom, alebo v popruhovom puzdre, alebo v taktickej veste.

Zbrane PPW – (Personal Protektion Weapon – Osobná ochranná zbraň). Tieto zbrane sa uvažujú ako zmenšené zbrane PDW a výkonnejšia náhrada armádnych pištolí. Majú slúžiť ako pobočné zbrane najmä pre osádky pôsobiace v stiesnených priestoroch OT, tankov, lietadiel, helikoptér a tiež pre veliteľský zbor. Za základ konštrukcie je braný malý kompaktný samopal so zásobníkom v rukoväti a sklopnou ramennou opierkou, veľkosťou a hmotnosťou na úrovni veľkej armádnej pištoli. Výkonom, presnosťou a zastavovacou schopnosťou na úrovni klasických samopalov. Hmotnosť zbrane, s prázdnym zásobníkom je stanovený na maximálnu hodnotu 1,4 kg. Niekedy sa požiadavky medzi PDW a PPW stierajú. Niektoré armádne zložky zbrane PPW považujú za zbytočné. Majú sa dať nahradiť zbraňami PDW, pokiaľ tieto budú príručné ako armádne pištole a ich takticko-technické dáta budú podobné ako u PDW.

Angličania vytvorili ešte jednu, zatiaľ málo známu kategóriu. Nazvali ju IDW (Individual Defense Weapon – Osobná obranná zbraň). Už navrhli aj zbraň s názvom Bushman IDW. Zatiaľ táto zbraň nebola nikde publikovaná a nie je o nej nič známe.

Zbrane OHWS – (Offensive Handgun Weapon System – Systém ofenzívnej krátkej ručnej palnej zbrane). Určenie tejto kategórie zbraní je iné ako u predchádzajúcich troch. Spojené veliteľstvo špeciálnych operácií USA US SOCOM (U.S. Special Operations Command) v roku 1990 zadalo objednávku na zbraň pre špeciálne jednotky. Medzi podmienkami služobných a operačných požiadaviek JSOR (Joint Service Operational Requiremensts) bola zbraň, na rozdiel od požiadaviek na PDW, PPW a IDW, definovaná ako hlavná ofenzívna zbraň príslušníka špeciálnej jednotky pracujúceho v zvukovom utajení (záškodnícka). Mala to byť samonabíjacia pištoľ s vysokou zastavovacou schopnosťou, podzvuková pre možnosť použitia tlmiča hluku. 

Boli aj úvahy, aby protichodné požiadavky na všetky nové kategórie ručných palných zbraní boli aj za cenu niektorých kompromisov, resp. ich modifikovaním splnené jedným typom zbrane.

Súčasný známy stav: V doterajšej svetovej produkcii bolo vyvinutých viac typov zbraní, ktoré sa viac alebo menej približovali zamýšľaným požiadavkám na PPW, PDW a IDW. Návrhy začínali redukovaním zbraní veľkosti útočných pušiek (HK MP5), cez rôzne samopaly so zásobníkom pred lučíkom, cez kompaktné samopaly so zásobníkom v rukoväti, až po minisamopaly nosené v opaskovom, stehennom či popruhovom puzdre. Do tejto kategórie je počítaný aj samopal nezvyčajnej konštrukcie, veľkosťou blížiaci sa už k útočnej puške – belgický FN P90. 

Zatiaľ, v súčasnosti najbežnejšou koncepciou, je použitie dynamického záveru, často so streľbou z otvoreného záveru. Ale pri použití náboja 9 mm Luger, musí mať záver, pre dosiahnutie prijateľnej kadencie streľby, veľkú hmotnosť (až 650 gramov) s veľkým zdvihom (až 80 mm), alebo zložitý spomaľovač kadencie. Celková hmotnosť zbrane so zásobníkom a s 200 mm hlavňou dosahuje niekedy viac ako 2,5 kg, čo je pre zbrane PDW veľa. Schránkový zásobník je často zasúvaný do šachty pred lučíkom, t.j. zbraň je nekompaktná. Táto koncepcia sa tu javí ako anachronizmus. 

Teda pod pojmom PDW a jeho viac-menej odvodeninami PPW a IDW nie je jasné, že čo by to vlastne malo byť. Zatiaľ nie je stanovená presná definícia základných konštrukčných a užívateľských vlastností. Vojenské kruhy pod pojmom PDW si predstavujú aspoň ľahký guľomet, ale s veľkosťou malého Browningu. Do kategórie PDW sa potom počíta belgický FN P90, nemecký HK MP5, ale aj český minisamopal Škorpión, čo je veľký rozdiel v ich výkonoch a užitných vlastnostiach. Riešením môže byť kompaktný minisamopal Steyr Manlicher TMP v ráži 9 mm Luger, s uzamknutím otočnou hlavňou, užívateľsky dotiahnutý švajčiarskou spoločnosťou BRÜGER &THOMET na typ MP 9.

Súčasným najsofistikovanejším riešením zbraní týchto kategórií môže byť HK MP7A1 postavený na novovyvinutý náboj nižšej strednej balistickej výkonnosti 4,6x30 mm. V snahe dosiahnuť prijateľné užívateľské vlastnosti, používa prepracovanú koncepciu z útočných pušiek HK G36 so súčiastkami zmenšenými podľa rozmerov a výkonu použitého náboja. Je to odskúšané riešenie s jeho nespornými prednosťami, ale aj s negatívami spočívajúcimi najmä v zložitosti konštrukcie a tým aj v cene. Hmotnosť (bez zásobníka 1,6 kg) je ale už tiež nad určenou hranicou. A svojou veľkosťou presahuje rozmery veľkej armádnej pištole, ktorú má nahrádzať. Aj napriek rozsiahlemu použitiu plastových a plechových výliskov sa nepodarilo udržať prijateľnú konštrukčnú a výrobnú jednoduchosť. Umiestnenie zásobníka v rukoväti už začína byť pravidlom. 

Zvýšené nároky pre útočné zbrane OHWS na spoľahlivosť a trvanlivosť dané použitím zvukového tlmiča a podmienky služobných a operačných požiadaviek JSOR, nakoniec splnil len nemecký výrobca H&K, ktorý s pištoľou modelu US SOCOM Mk 23 v ráži .45 ACP vyšiel zo súťaže víťazne. Hmotnosť prázdnej pištole s tlmičom je 1,66 kg. Neskôr sa tento program rozšíril na JCP – Joint Combat Pistol (jednotná bojová pištoľ), resp. CP – Combat Pistol (bojová pištoľ). Nová zbraň by mala nahradiť Berettu 92F voči ktorej má armáda, po bojových skúsenostiach z Afganistanu, niektoré výhrady. Ale naraz sa program JCP z ničoho nič na jar 2006 ukončil. Aj zostávajúci program CP je značne redukovaný.

Pri určovaní nábojov, pre tieto nové typy zbraní vládne ešte väčšia nejasnosť a zmätok ako pri zbraniach. Okrem klasického 9 mm Luger a .45 ACP, sa uvažuje s použitím nových moderných malokalibrových nábojov priemeru do 6 mm, s ľahkým projektilom (do 3,5 g), letiacim vysokou rýchlosťou (nad 700 m/s). Napríklad americký .224 BOZ so strelou z náboja .223 Rem, alebo belgický 5,7 x 28 mm, nemecký HK 4,6 x 30 mm, český .17 LIBRA a tiež druhý veľmi zaujímavý český 224 VOB, Ing. Vobořila, so strelou z .223 Rem, a nábojnicou zo 7,62 x 25 TT (7,63 Mauser) prekalibrovanou na projektil 5,56 mm. Strely týchto moderných malorážových nábojov s vysokou rýchlosťou a tým aj kinetickou energiou, na 200 m bez problémov prerážajú všetky nepriestrelné vesty, aj všetky vojenské prilby.

Čo sa týka nábojov pre útočné pištole OHWS, vzhľadom na požiadavku utlmenia tresku (vznikajúcim pri prekonaní zvukovej bariéry), zvukovým tlmičom je použitie nadzvukového streliva vylúčené. Potom vzhľadom na požadovanú čo najvyššiu zastavovaciu schopnosť bol určený americký podzvukový náboj .45 ACP. Tento okrem dvoch svetových vojen bol overený vo Vietname a v Afganistane, kde vykazoval vyššiu zastavovaciu schopnosť ako 9 mm Luger. Druhým z možných kandidátov môže byť nový rakúsky náboj .45 GAP (Glock Automatic Pistol). Zlučuje pozitívne a vylučuje negatívne vlastnosti dvoch najbežnejších nábojov 9 mm Luger a .45 ACP, z ktorých vznikol. Rýchlosťou je podzvukový, (max. 310 m/s) ale má vyššiu kinetickú energiu a zastavovaciu schopnosť ako obidva východzie náboje. Svojou dĺžkou sa blíži ku náboju 9 mm Luger. Ale, či na jeho použitie pristúpia Američania so svojím zavedeným a takmer posvätným nábojom .45 ACP je otázne. Ekonomická stránka zavedenia tu asi zohrá významnú úlohu.

Druhou európskou cestou (ruskou) je použitie 9 mm nábojov s novými strelami s oceľovým alebo s ochudobneným uránovým jadrom, resp. s jadrom z karbidu wolfrámu. Tieto nové náboje sú schopné prebíjať aj slabo pancierované ciele. Skúša sa tiež s použitie podkalibrového streliva bežnej ráže, s tvrdým jadrom vyčnievajúcim z umelohmotnej košieľky rozpadávajúcej sa po opustení hlavne. Cieľ je potom zasiahnutý už len strelou malého priemeru a veľkej rýchlosti. Tieto náboje, sú však drahé, teda zatiaľ nevhodné pre všeobecné zavedenie. Problémom je tiež absolútny nedostatok informácií o danej problematike zo strany Ruska.

Projekt kadencie milión

Spoločnosť Metal Storm Ltd. založil v roku 1993 v austrálskom Brisbane inžinier Mike O'Dwyer, ktorý je duchovným otcom (a taktiež držiteľom patentov) zbraňovej technológie, ktorá na svete nemá obdobu. Za dvanásť rokov dosiahla jeho firma veľkej popularity a v súčasnej dobe spolupracuje s celou radou amerických a austrálskych zbrojoviek na vývoji zbraní pre armády budúcnosti. Technológia Metal Storm však sľubuje aplikácie aj v civilnom sektore. 

Čo je teda podstatou technológie Metal Storm? Základnou časťou zbrane je hlaveň, v ktorej sú za sebou naskladané jednotlivé strely oddelené traskavými látkami. Odpaľovanie traskavín sa deje pomocou elektrických vodičov alebo indukčných cievok na príslušnom mieste hlavne, teda za strelou určenou k odpáleniu. Explózia vymetie strelu z hlavne a pretlak plynov spôsobí, že ďalšia strela sa nepatrne roztiahne a utesní hlaveň, takže ihneď môže nasledovať ďalší výstrel. Celý proces sa riadi elektronicky, preto patenty popisujú Metal Storm ako „zbrane s elektronickým palebným systémom“. Po vyprázdnení hlavne sa do nej zozadu zasunie nová zostava nábojov. U zbraní menších kalibrov sú náboje umiestené v trubici, ktorá vlastne tvorí časť hlavne, u väčších modeloch sú strely prepojené iba zvláštnymi spojkami.

Zbrane Metal Storm nemajú žiadne pohyblivé časti s výnimkou samotných striel. Sú teda veľmi spoľahlivé, pretože v nich vlastne nemá čo zlyhať. Nepotrebujú externé zásobníky, takže zaberajú iba malý priestor a je možné ho zostavovať do mnohohlavňových batérií, ktoré majú spoločný elektronický palebný systém. Kadenciu je možné meniť od jednotlivých výstrelov až po neuveriteľné rýchlosti, ktoré sa pre jednu hlaveň pohybujú v desiatkach tisíc rán za minútu. Experimentálna 36 hlavňová zbraň kalibru 9 mm vystrelila 180 rán s kadenciou 1,62 miliónov výstrelov za minútu. Zbrane systému Metal Storm je možné vyrábať prakticky v akomkoľvek kalibri a dokonca je možné upraviť už jestvujúcu muníciu pre použitie v nich. Otázky vzbudzuje to, že kvôli usporiadaniu striel v rade za sebou budú mať jednotlivé strely odlišné balistické vlastnosti, pretože prejdú rôzne dlhými úsekmi hlavne. Väčšina zbraní systému Metal Storm teda spolieha skôr na vysokú kadenciu, vďaka ktorej aspoň časť výstrelov zasiahne cieľ. 

Spoločnosť Metal Storm už prezentovala radu svojich výrobkov. Teraz sa vývoj sústreďuje na ručné zbrane kalibru 9 mm a granátomety kalibru 40 mm. Do prvej skupiny patrí predovšetkým 9 mm pištoľ nazývaná Electronic Handguns. Jestvujú verzie s jednou a dvoma hlavňami a mala by pribudnúť aj štvorhlavňová, ktorá bude mať okrem dvoch 9 mm hlavní aj dve hlavne menšieho kalibru. Každá hlaveň má kadenciu až 45 000 rán za minútu. Pre tieto viachlavňové pištole sa používa skratka VLe (Variable Lethality), pretože v každej hlavni môže byť iný typ munície (smrtiace alebo nesmrtiace). Táto vlastnosť umožní v boji pružné prispôsobenie reakcií na vzniknuté a rýchlo meniace sa situácie.

Pôsobivou vlastnosťou väčšiny týchto zbraní je možnosť personalizácie, tj. zabezpečenia zbraní tak, že ich bude môcť použiť iba legálny vlastník. Personalizácia využíva fakt, že koncepcia Metal Storm je založená na elektronickom palebnom systéme. Ten môže pre svoje spustenie vyžadovať 64bitový digitálny kód z vysielača, ktorý pri sebe oprávnený vlastník má. Bez tohto kódu je zbraň úplne neškodná. Personalizácia teda umožní, aby súkromnú zbraň mohol použiť iba registrovaný majiteľ, pričom policajnú zbraň bude môcť použiť každý policajt. Personalizáciu možno zaviesť aj na klasické zbrane, postačí elektromechanický obvod, ktorý po prijatí správneho digitálneho kódu odblokuje spúšť alebo úderník. O personalizáciu svojich zbraní napríklad už niekoľko rokov uvažuje americká FBI.

Pravdepodobne prvou zbraňou systému Metal Storm, ktorá sa dočká komerčného úspechu, bude sériová verzia 9mm pištole s dvoma hlavňami a personalizačným čipom. Už o ňu prejavili záujem policajné a bezpečnostné sily niekoľkých zemí.

5. ZÁVER

Základným cieľom a zámerom tejto práce bola analýza používaných druhov krátkych strelných zbraní v ozbrojených silách a vo vybraných krajinách z pohľadu histórie, budúcnosti, charakteristiky a politického prostredia ich pôvodu.

.V práci som poukázal na politické rozdelenie Európy v 20. storočí charakteristikou aliancií vznikajúcich a zanikajúcich v priebehu tohto storočia. Popísal som hlavné úlohy a ciele ozbrojených síl v Slovenskej Republike a taktiež význam krátkych zbraní v ozbrojených silách. Najväčšie miesto v práci bolo vyhradené charakteristike krátkych strelných zbraní a popis s históriou jednotlivých používaných zbraní.

Účelom porovnania v tretej kapitole bolo poukázať na rozdiely používaných zbraní a ich výhody a nevýhody, ktoré ich stavajú do popredných pozícií pri možnom výbere ozbrojenými silami ako kandidáta na prezbrojenie.

Ďalšou úlohou bolo poukázať na smer a tendencie ďalšieho vývoja krátkych strelných zbraní určených pre ozbrojené sily 21. storočia.

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

ŽUK, A. B.: Revolvery a pištole, Naše vojsko, Praha, 1989.

CIGÁNIK, Ľ. - SELINGER, P.. Náuka o zbraniach a strelive, Žilina, 2002

HAVEL, V. 1995: Základní kniha o střelných zbraní pro sebaobranu, Naše Vojsko, Praha, 2001.

Hartink, A. E. 2002. Velká encyklopedie pistolí a revolveru. Bratislava: Rebo Productions CZ, 2002.

Střelecká Revue 2006 č. 9. KOZLÍK, P. PM Makarov. str. 22

Střelecká Revue 2007 č. 3. Combat pistol. str. 6

Střelecká Revue 2006 č. 9. KOZLÍK, P. Beretta 92 FS Centurion. str. 10

Střelecká Revue 2006 č. 9. Nagant mnoha tváří. str. 42

Střelecká Revue 2008 č. 6. FENCL, J. Augustin Nečas a jeho zbraně. str. 45

HELEBRANT, M.– CHLUDIL, I.- KŘENKOVÁ, A.- LIŠKA, P.- PODLEŠÁK, R.-

POUPĚ, P.- ŠEBESTA, M. 2000, Něco o Glocích. [on line]. [Cit. 3. máj 2008] Dostupné na:

VEK.SK, 2000-2002, Trojspolok . [on line]. [Cit. 7. máj 2008]. Dostupné na:

VEK.SK, 2000-2002, Trojdohoda . [on line]. [Cit. 7. máj 2008]. Dostupné na:

VEK.SK, 2000-2002, Malá dohoda . [on line]. [Cit. 7. máj 2008]. Dostupné na:

VEK.SK, 2000-2002, Oceľový pakt . [on line]. [Cit. 7. máj 2008]. Dostupné na:

VEK.SK, 2000-2002, Protifašistická koalícia . [on line]. [Cit. 7. máj 2008]. Dostupné na:

Vojenská stratégia Slovenskej Republiky, 2001, Dostupné na:



bad9c7f























-----------------------

8

................
................

In order to avoid copyright disputes, this page is only a partial summary.

Google Online Preview   Download