Ludkovia, mozno viaceri z vas si vsimli, ale aj tak by som ...



Venovane Jurovi Kotulicovi Buntovi, ktory je autorom prakticky vsetkych prispevkov v tomto dokumente. Touto cestou by som mu aj chcel podakovat za vsetky informacie, o ktore sa s nami podelil. Tento dokument som vytvoril jednoduchym kopirovanim prispevkov z jedneho fora, ktore mozte najst na boinc.sk pod nazvom „Pokroky vo vyskume vesmiru“. Heady

Ludkovia, mozno viaceri z vas si vsimli, ale aj tak by som chcel upozornit na najnovsie udalosti (teda, nejaky ten den/tyzden uz stare) zo skumania vesmiru. Prave posledne obdobie totiz vsetci co nas fascinuje vesmir s napatim sledujeme misiu sondy Cassini (nazov je podla mena astronoma ktory kedysi davno prvy pozoroval ze Saturnov prstenec sa sklada z viacerych vrstiev, predtym si totiz mnohy mysleli ze prstenec su v skutocnosti napr. dve velke "sprievodne" planety, cize povazovali Saturn za trojplanetu), ktoru pred siedmimi rokmi vypustila NASA v spolupraci s europskou ESA a talianskou kozmickou agenturou. Nielenze vsetky manevre pri navadzani na obeznu drahu okolo Saturna prebehli super (na konci minuleho roka), ale v decembri sa od hlavnej sondy oddelila mensia subsonda Huygens (nazov podla znameho tusim holandskeho fyzika/optika/astronoma), a - este dolezitejsie - cca v polke januara uspesne pristala na Titane, druhom najvacsom mesiaci v slnecnej sustave (po Jupiterovom Ganymedovi) a jedinom mesiaci ktory ma vlastnu hustu atmosferu! Ludkovia, a ja som musel pozerat niekolko desat minut na fotky co sonda poslala - uplna nadhera! Vyzera to naozaj ako Zem pred 4 miliardami rokmi. Koryta, pravdepodobne aj pobrezie a more. Vacsinou vsetko tekuty metan alebo etan (este sa nevie), sopecna cinnost produkujuca vodu (vodne sopky, podobne ako na jupiterovom mesiaci Europa)... neznamy svet ktory zatial pripomina Zem najviac zo vsetkeho co sme v slnecnej sustave videli. Moze to byt zaujimave pri sledovani podmienok ake sme mali kedysi na Zemi, a pri sledovani chemickych procesov organickych zlucenin (kedze skoro vsetko tam je zalozene na organike). Co si o tom myslite? Sledujete to niekto? Ak vas to zaujalo a nevedeli ste o tom, mrknite si oficialny web misie na aj v tomto momente vas tam privita fotka ktora vyzera ako z obeznej drahy Zeme! Aha, a este jedna poznamka - je to v anglictine, ale keby niekto mal s tym problem a zaujimalo ho to, mozem tu trocha nieco popisat o tom...

A dalsia zaujimavost trosku z ineho sudka - ako mozno viete, z poslednych pozorovani supernov (hviezd ktore koncia svoju "zivotnu put" obrovskym vybuchom - jednym z najenergetickejsich procesov od Big Bangu) vyplyva, ze nas vesmir sa od Big Bangu (cize od jeho vzniku) prvych cca sedem miliard rokov rozpinal coraz pomalsie (v sulade s "klasickou" predstavou o vybuchu), lenze poslednych cca sedem miliard rokov sa jeho rozpinanie zrychluje! Je to uz takmer iste, pretoze to je jedina moznost ako vysvetlit pozorovane udaje (pozorovanu jasnost supernov pri vybuchu), a jednak sa to da aj teoreticky dobre vysvetlit (ako som uz nacrtol v niektorom inom prispevku tu vo forach) existenciou odpudivej energie vakua ktoru predpovedal kedysi Einstein (alias antigravitacia vo velkorozmernej skale). No a nedavno tento fakt potvrdili dalsie pozorovania, nezavisle na supernovach. Neuveritelne, nie?! Vyplyva z toho totiz jedna VELMI zaujimava skutocnost - kedze rozpinanie vesmiru sa zrychluje, vdaka konecnej rychlosti svetla existuje ista vzdialenost, za ktoru NIKDY nemozeme vyslat ziaden signal ani informaciu, a ani spoza ktorej NIKDY nebudeme moct ziadnu informaciu ci signal prijat. Nechcem tu teraz hadzat zle cisla, ale velmi priblizne sa tato vzdialnost rovna niekolkomiliardam svetelnych rokov. A preco ma toto tak facsinuje? Pretoze to je velmi blizka analogia tomu, ze vsetci ZIJEME V INFORMACNEJ CIERNEJ DIERE, cize zijeme v priestore, ktory je navzdy a absolutne izolovany od "zvysku sveta". Podotykam, ze nie je to celkom ta klasicka cierna diera ktorej zakladna definicia je nekonecne zdeformovany casopriestor, upozornujem na to aby nevznikol dojem ze tu hadzem nejake novinarske kacicove fakty, ale co sa tyka infomacii, tak naozaj podla vsetkeho zijeme v niecom podobnom ako je cierna diera... Pre mna osobne vec nad ktorou budem este dlho premyslat...

Dalsia perlicka z balicka prirody. Sice to nie je ziadna novinka, ale mnohych mozno zaujme, kedze sa tyka zivota a jeho odolnosti voci agresivnym (aj medzihviezdnym) podmienkam. Existuje jedna bakteria, ktora sa vola Deinococcus Radiodurans. Objavili ju pred par desat rokmi pri pokusoch so sterilizaciou konzerv s masom radioaktivnym ziarenim (silnym!). Napriek tomu na jednej konzerve sa zrazu po kratkom case objavil silny zahadny cerveny povlak. Po blizsom skumani pod mikroskopom sa zistilo, ze si tam pekne prekvita pocetna populacia akychsi bakterii! Na popis ich odolnosti pouzijem jednotku zvanu Grey [Gy], ktoru pouziva jadrova fyzika. Nebudem nudit jej definiciou, aby ste ziskali predstavu pouzijem radsej nazorne porovnanie - smrtelna davka radioaktivity pre cloveka je cca 5 (pat) Gy. Extremne odolne organizmy ako svaby a skorpiony preziju mnohonasobne viac - az tisic Gy. A pozrime sa na nasu bakteriu - dokaze prezit a "rozchodit" az dvadsat tisic Gy! Neuveritelne. Jej DNA molekula (ktora nesie zakodovanu kompletnu geneticku informaciu, rovnako ako v cloveku) po takomto oziareni zostane uplne rozfranforcovana a rozbombardovana, pretoze fyzikalne zakony platia pre vsetky chemicke molekuly rovnako. Ide vsak o to, ze ako neuveritelne ucinne sa z doho dokaze pozviechat a zrekonstruovat povodnu molekulu bez toho, zeby tam vzniklo nepripustne mnozstvo mutacii! To je ten zazrak. Robilo sa uz vela vyskumov jej DNA a proteinovej struktury (v kazdom organizme sa vyskytuje mnozstvo roznych proteinov a enzymov ktore maju na starosti vyhladat a opravit poskodenia DNA molekuly - presny opak "seek and destroy chobotnic" z Matrixu :-). Zatial sa vsak veruze nie velmi presne vie, ako a preco to tato bakteria dokaze. Su rozne teorie, ale ani jedna nemoze mat uplnu pravdu.. V kazdom pripade sa uvazuje, ze by sa zmutovana Deinococus Radiodurans dala pouzit na likvidaciu radioaktivneho odpadu a podobne, i ked zatial su tieto plany a vyskumy este v plienkach. Pre nas SETI & spol ludi z toho moze byt zaujimave najma to, ze ani silna radioaktivita z kozmickeho ziarenia v medziplanetarnom ci dokonca medzihviezdnom priestore nemusi mat za nasledok nemoznost sirenia zivota - vidime ze aj pozemsky zivot je naozaj EXTREMNE prisposobivy najroznejsim prirodnym prekazkam... Existuje dokonca aj plan implantovat zodpovedne geny tejto bakterie (lenze najskor sa musia tie geny identifikovat samozrejme) do ludskej DNA - potom by bolo vela lahsie putovat do vesmiru, kedze by sme nemuseli so sebou "vlacit" tazke kryty proti kozmickej radiacii. Je to este hudba buducnosti, ale ved pres sto rokmi sme este ani nevedeli ze radiacia je nebezpecna, takze co budeme vediet za takych dalsich sto rokov...

Tmava hmota - mozno ste uz tento pojem poculi. Je to velmi zaujimava oblast vyskumu, v ktorej sa tiez poslednu dobu deju prevratne veci. Ide o to, ze vesmir pozorujeme hlavne vdaka svetelnemu (elektromagnetickemu) ziareniu. Lenze skutocnostou je, ze svieti asi len pat percent hmoty vo vesmire (vratane gama, rontgenoveho, radioveho, IR, UV a mikrovlnneho ziarenia). Cize sme uplne slepi voci 95% vesmiru. Z pozorovani pohybu galaxii nepriamo vyplyva, ze vesmir ma omnoho viac hmoty ako sme si doteraz mysleli! Co s tym, co to je za tmavu hmotu, z coho je zlozena? Jedna vec je ista - nemozu ju tvorit len nesvietiace planety pripadne mrtve hviezdy, tych je prilis malo. Niekolko rokov sa dufalo, ze vacsinu tmavej hmoty budu tvorit neutrina (o nich sa tiez len nedavno zistilo, ze nemaju nulovu hmotnost). Bohuzial po ohraniceni hmotnosti neutrin je niekolko mesiacov uz jasne, ze ani oni netvoria viac ako 5% hmotnosti vesmiru. Vymyslali sa rozne teorie o tzv. WIMP ("slabo interagujuce masivne castice"), alebo inych exotickych formach hmoty, ktora by nebola zlozena z castic ktore pozname dnes, ale z uplne novych a neznamych castic. Avsak, prave prednedavnom astronomovia urobil velky krok vpred - zistili, ze medzi galaxiami existuju giganticke medzigalakticke mracna plynu a prachu, ktore tu zostali este z cias vzniku vesmiru. Tie tvoria podla najnovsich pozorovani az 80% celkovej hmotnosti vesmiru, cize asi 16krat viac ako vsetka svietiaca hmota dohromady! Nesmierne dolezity objav. Takze uz pozname povod cca 80 + 5 percent hmoty vesmiru, vesmir teda nie je AZ taky exoticky ako si niektori vedci uz zacinali mysliet. Ovsem - tie mracna nemozeme pozorovat priamo (lebo nesvietia) a okrem toho este stale zostava zvysnych 15 % hmoty, to je stale trikrat viac ako vsetko co sme kedy vo vesmire doteraz videli... Priame pozorovanie neviditelnych mracien a takisto odhalenie tmavej hmoty sa nam podari, ak by sme konecne zachytili gravitacne vlny - ale o nich uz mam pripaveny osobitny clanok k einstein@home, takze ak vas to zaujima, onedlho sa docitate o tom viac...

Mozno ste uz poculi o tzv. "zahade slnecnych neutrin". Je to jedna z najvacsich zahad ktore fyzika v poslednych rokoch mala a - najma - uspesne vyriesila. Islo o to, ze z toho ako rozumieme fungovaniu Slnka (ziskavanie energie termonuklearnymi reakciami v jeho strede) vyplyval isty pocet neutrin ktore zo Slnka mali na Zem prichadzat. Neutrina su zaujimave castice, ktore extremne slabo interaguju s hmotou - napriklad keby ste neutrinam dali do cesty obrovsky kusisko zeleza, dokazali by cez neho prejst bez problemov niekolko SVETELNYCH ROKOV bez toho zeby v nom uviazli. Tomu sa hovori ignorancia hmoty, nie? :-) Kazdu sekundu, aj v tomto momente, vasim telom preleti asi 30 MILIARD neutrin, ale ani jedno neuviazne, takze o nich neviete. Napriek tomu vedci dokazu cast neutrin zachytit (pouzivaju na to obrovske podzemne detektory s napr. tisic tonami vody a organickym rozpustadlom, alebo sa chysta zaujimavy experiment v antarktickom ladovci - IceCube). Zahada spocivala v tom, ze neutrin zo Slnka prichadza MENEJ nez sa ocakavalo. Dlhe roky sa nevedelo ci je chyba v experimentoch alebo v teorii fungovania Slnka. Az nedavno sa to podarilo vyriesit - nasa predstava ako funguje Slnko je uplne spravna, zato vsak neutrina su zaujimavejsie castice ako sme cakali! Totizto - oni sa schovavaju! Pocas cesty zo Slnka na Zem sa samovolne zmenia na ine, tazsie zaregistrovatelne neutrina, iny typ. Nieco ako by sa normalny elektron v atome len tak zrazu zmenil na mion, iny typ castice, ktory je uz pomerne vzacny. Ziadna ina doteraz znama castica nic take nedokaze. Takze - zahada sa vyriesila. Vyplyva vsak z toho niekolko vaznych dosledkov - nas tzv. standardny model sveta, ktorym fyzika popisuje castice, je neuplny - zatial sa nevie ako velmi ho budeme musiet zmenit, ale bude to velmi zaujimava zmena a uvidime co z nej este vyplynie. Druha vec ktora z toho vyplyva je, ze neutrina maju NENULOVU hmotnost, co sa neocakavalo. To ma jeden velmi dolezity dopad na vyvoj vesmiru. Neutrin je totizto vo vesmire obrovske mnozstvo, takze dohromady sa ukazuje ze vazia tolko co vsetka svietiaca hmota co sme doteraz v celom vesmire pozorovali! Tolko co vsetky hviezdy vo vesmire dohromady! Takze vesmir nam veru poriadne otazel, a aj vdaka tomu sa mozno niekedy v buducnosti moze jeho rozpinanie zastavit (i ked zatial vyzera ze to tak nebude, ale to uz je zas ina rozpravka..) Takze - ZAHADA SLNECNYCH NEUTRIN JE VYRIESENA, a ukazalo sa, ze riesenie bolo este prekvapujuce ako sa cakalo. Mimochodom, LHC bude produkovat aj velke mnozstvo neutrin (presnejsie antineutrin), a bol plan dalej skumat ich vlastnosti v spolupraci s detektormi neutrin v Taliansku (ale nie su na to peniaze, takze tento projekt sa asi neuskutocni), a v Japonsku (Japonci na to penazi maju zatial dost, takze uvidime..). Ratajme LHC nech mame co najskor vysledky!

Uz dlhsi cas je jasne, ze na Marse kedysi existovala tekuta voda. To vsak nie je samo o sebe v Slnecnej sustave az tak vzacne, pretoze voda je pomerne bezna molekula dokonca aj v medzihviezdnych mracnach. Skeptici predpokladali, ze znamky tecucej vody, ktore sa doteraz na Marse nasli, vznikli len v kratkych obdobiach nahlych zaplav a klimatickych zmien, ale vzapati sa voda vyparila (v sucasnosti Mars preziva dobu ladovu, a tekuta voda na jeho povrchu vydrzi maximalne niekolko desiatok minut- je to sposobene nizkym tlakom atmosfery, pri ktorom sa voda vypari/"vyvari" aj ked jej teplota je menej nez minus dvadsat stupnov Celzia). Posledne mesiace vsak zname "marsochody" Spirit a Opportunity, ktore operuju na opacnych stranach Marsogule, dokazali, ze na Marse sa tekuta voda vyskytovala DLHODOBO. To je velmi dolezita vec pre moznost vzniku zivota na Marse. Dokazom su najma nalezy hornin a roznych geologickych utvarov na dne kraterov, ktore sa mozu vytvorit iba za dlhodobeho posobenia tekutej vody. Takze mame dokazy ze na Marse existovali stabilne jazera ci mozno aj moria. Je to velmi dobry signal pre pridelenie dalsich financii na dalsie vypravy na Mars, tentoraz uz s domyselnymi pristrojmi schopnymi detegovat zivot. Je totiz mozne, ze v minulosti (a mozno pod povrchom este aj dnes) na Marse existoval prinajmensom bakterialny zivot. Aj na Zemi sa predpoklada, ze zivot vznikol a zanikol niekolkokrat v planetarnej historii. Nedavno sa dokonca uskutocnili aj pokusy s bakteriami - nechali ich narazit obrovskou rychlostou vyse 5 km/s, aby sa overilo, ci mozu bakterie vymrstene z Marsu vdaka impaktu asteroidu prezit nasledny dopad na Zem (naslo sa uz niekolko meteoritov dokazatelne takymto sposobom pochadzajucich z Marsu). Odpoved - ak narazia na beton alebo skalu, nepreziju. Ak dopadnu takouto obrovskou rychlostou na podu, PREZIJU a rozmnozuju sa dalej. Takze transport jednoducheho zivota medzi planetami je vnutri meteoroidov mozny (v strede tych vacsich ani pri prechode zemskou atmosferou teplota neprekroci cca 40 st. Celzia).. (co sa tyka smrtiaceho kozmickeho ziarenia, vid starsi prispevok v tomto fore o Deinoccocus Radiodurans..). Takze je viac ako pravdepodobne ze Zem v minulosti infikovala Mars alebo aj opacne. Ide uz len o to ci bakterie boli na Marse schopne prezitia. Takze tesme sa na dalsie vypravy na Mars, ktore tuto vec rozriesia.

A mame tu dalsiu cerstvu novinku velmi uzko suvisiacu z predchadzajucim prispevkom - 24. januara tohto roku casopis International Journal of Systematic and Evolutionary Microbiology publikoval najnovsi objav vedcov na Aljaske. Biologovia z NASA preskumali tunel v permafroste (vecne zamrznutej pode) vykopany americkou armadou (presnejsie US Army Cold Regions Research and Engineering Laboratory). A viete co nasli? Medzi zamrznutymi mamutimi klami a podobnymi zvyskami zamrznuteho sveta stareho priblizne 32 tisic rokov nasli podozrivu, niekolkodesatcentimetrov hrubu vrstvu hnedasteho ladu. Zobrali vzorku do Marshallovho strediska vesmirnych letov, a zistili, ze vo vzorke boli doteraz nezname bakterie stare tiez 32 tisic rokov. To by vsak opat nebolo nic prekvapujuce, lenze - tie bakterie OZILI! Kontaminacia bola vylucena, naozaj sa podarilo v tom tunely najst prehistoricke bakterie, ktore napriek tomu, ze sa najlepsie rozmnozuju pri teplote +24 st. Celzia, boli schopne 32 tisic rokov prezit v zamrznutom lade bez pristupu kysliku a svetla, a okamzite po rozmrazeni este pod mikroskopom bez problemov ozit a rozmnozovat sa. Neuveritelne. V roku dvetisic sa uz vyskytol podobny objav, avsak bol ostatnymi vedcami vyvrateny (bakterie sa dostali do vzorky pody neskor ako sa predpokladalo). V tomto pripade vsak je dokazane, ze bakterie maju naozaj 32 tisic rokov. Urobila sa DNA analyza, a uz si vysluzili si aj prihodne meno: Carnobacterium pleistocenium. Azda zatial najsilnejsi argument pre moznost existencie zivota na Marse, pretoze podmienky v hlbke aljasskeho ladovca a na Marse su porovnatelne, a ako som uz spomenul, Mars prave zaziva dobu ladovu, ale nie vzdy to tak bolo. Takze pod povrchom Marsu mozu velmi dobre existovat bakterie cakajuce na vhodnejsie podmienky, podobne ako ich mame podla tychto najnovsich objavov aj tu na Zemi.

Este par dodatkov a myslienok by som mal - nehrozi nic podobne ako sa tradovalo pri otvoreni sarkofagov staroegyptskeho faraona Tutanchamona, kde vraj ludia, ktori sarkofag otvorili, neskor zomreli kvoli infekcii sposobenej bakteriami zo stareho Egypta tisice rokov uzavretymi v hermeticky izolovanom sarkofagu. Tieto aljasske bakterie su totiz uplne nerezistentne voci vacsine antibiotik vratane obycajneho penicilinu, ampycilinu, tetracyklinu atd. Je to tym, ze maju naozaj 32 000 rokov a teda ziadnu rezistenciu si nemali kedy vybudovat. Su ale zaujimave naozaj aj z toho (tak trochu uz filozofickeho) pohladu, ze su to prakticky najstarsie objavene zijuce konkretne tvory na planete, kedze konkretne tych par tisic bakterii, ktore sa pod mikroskopom prebrali a zacali tancovat svoj tanec zivota, sa "narodilo" pred 32 000 rokmi, ked este po Zemi behali mamuty a homo sapiens bol pomerne novy druh zivocicha. Ziaden iny tvor, ziaden jeden konkretny organizmus nemal zatial realny vek tri desattisicrocia. Mna uz dlhe roky fascinuju organizmy ako sekvoje zijuce aj tri tisicrocia, severoamericke pustne borovice, ktore ziju a maju az pattisic rokov, pustne sukulentne kriky, ktore rastu az desattisic rokov (ale to uz sposobom, ze jednotlive ich casti postupne odumieraju a su nahradzane inymi). Ale tieto hybernovane bakterie vsetky tieto veci prekonali. Bude urcite zaujimave zistit ako sa im to podarilo. Napr. nasa prva "slimacia" seria sond Voyager a Pioneer sa dostane cca o jedenapol az dva miliony rokov k cudzej hviezde - ak by sme vyrobili nieco rychlejsie (napr. s pohonom na slnecne plachty - sonda/slnecna plachetnica by tak ziskala ovela vacsiu rychlost ako tieto nase sondy a bolo by to takmer zadarmo) s bakteriami na palube, moznost cieleneho sirenia zarodkov zivota po Galaxii by nebola az taka nerealna. Ved co je to par milionov rokov v porovnani s evoluciou? Chystaju sa projekty zamerane na detegovanie planet pozemskeho typu, ked taketo planety objavime (je to len otazka casu), mozeme k nim vyslat sondy schopne automaticky uvolnit svoju zasobu hybernovanych bakterii a vypustit ju na planetu. Samozrejme predtym by bol potrebne vyriesit este otazku aby sa takto neznicil uz pripadne existujuci mimozemsky zivot na danych planetach... Urcite ste niekto videli epizodu Star Treku kde sa zistilo, ze kedysi bola v Galaxii len jedna jedina humanoidna rasa, ktora bola sklamana z toho, ze je v Galaxii asi sama, tak porozposielala na vhodne planety zarodky/vzorky svojej DNA aby sa rozsirila po Galaxii. Urcite to bolo viac sci ako fi, i ked ja osobne som si takmer isty, ze uz len na zaklade chladnokrvnej statistiky nemozeme byt vo vesmire sami (uplne ina otazka je ci sa nam podari nadviazat aj kontakt)... ale to sme uz trocha odbocili od predmetu tohto prispevku...

Vesmir - to nie su len hviezdy, gravitacne vlny, protony, proteiny ci zmeny klimy... Rovnakou sucastou vesmiru je aj clovek a jeho historia. Pred par dnami som si pri mailovej diskusii so Slavkom spomenul na jednu vec, ktoru mam uz dlho v bookmarkoch, a ktora si myslim viacerych z vas moze tiez zaujimat, kedze je to takisto vysledok seriozneho a pritom vzrusujuceho vyskumu. Nikomu z vas netreba urcite predstavovat Cheopsovu pyradmidu v Gize (nazyvajme ju tymto znamejsim greckym nazvom, aj ked dotycny panovnik sa egyptsky volal Chufev). Napisalo sa o nej uz mnozstvo uvah, knih, serioznych clankov ale aj spekulativnych bludov, od hladania zakodovanej vzdialenosti Slnko-Zem cez rychlost svetla az po brusenie ziletiek a konzervovania potravin (Skusali ste to s nimi? Ja ano, vysledok bol dost nejednoznacny, vedecky nepreukazatelny). Ja vas tu nebudem nudit dalsimi takymito uvahami, radsej sa triezvo pozrime na jednu z poslednych zaujimavosti, ktore nam tato impozantna stavba pripravila vdaka jednemu nemeckemu inzinierovi - Rudolfovi Gantenbrinkovi. Ale strucne a poporiadku. Skoro kazdy vie, ze vnutri Cheopsovej pyramidy je niekolko velkych dutych, navzajom poprepajanych priestorov. Su to hlavne miestnosti, oznacovane ako Kralovska a Kralovnina komora, Velka galeria, Predsien, a viacero dalsich , to teraz pre nas nie je az take dolezite. Zaujimave je, ze uz dlhe desatrocia sa vie, ze z Kralovskej a Kralovninej komory vedu z kazdej dve uzke (cca 20 cm) sachty. Dokonca boli oddelene od komor asi 8 cm muriva, a nasli ich tak, ze preklepali steny komor a prerazili miesta, kde sa ozyval duty zvuk. Nikto vsak nevedel, co tieto sachty skryvaju. Horne dve sachty (veduce z Kralovskej komory) nie su az takou velkou zahadou, lebo sa naslo ich ustie na povrchu pyramidy. Ovsem zo spodnych dvoch (z Kralovninej komory) sa ziadne ustie nenaslo. Rudolfa Gantenbrinka teda napadlo, ze ich preskuma malym samohybnym robotom so zabudovanou kamerou. Vyborny napad. Dostal povolenie - a slo sa na vec. A hned sa ukazalo prekvapenie - sachty sa nekoncili po par metroch ako si mysleli egyptologovia (vidiac v nich len symbolicke unikove cesty pre dusu faraona). Po par metroch zacali stupat smerom nahor a pokracovali dalej! Najskor juzna sachta - pat metrov, desat metrov, dvadsat metrov...prvykrat po mnohych tisicoch rokov dopadli luce svetla na vnutro tychto sacht a niekto ich mohol vidiet...tridsat metrov...robot mal problem, takmer uviazol, ale islo sa dalej...odlomeny kus bloku pyramidy...cervena ciara stara od cias jej vybudovania, ktorou oznacovali stavitelia bloky aby vedeli kam patria...posunuty blok - zazrak, ze vobec takato sachta bola vybudovana a v obrovskej mase kamena bola zabudovana takato sikma "klzna plocha", ktora napriek tomu vydrzala tisice rokov a vrchna cast pyramidy sa po nej nezosunula...neuveritelne tazka uloha pre projektantov a statikov...patdesiaty meter...a stale sa sachta nekonci! A zrazu - po vyse 59 metroch - koniec. Ale aky! Sachta koncila uzaverom. Zvlastnym uzaverom. Kamenny blok, ktory ma v sebe zapustene dva medene a ohnute kliny, presne ako keby z druhej strany pokracovala rukovat, za ktoru stavitelia tento uzaver spustili na sachtu. Kusok vpravo dole je odlomeny, a je tam nanesena mala vrstva prachu presne akoby to spravil prievan. Lenze aky prievan, keby to bol koniec sachty? Je to vec, ktora je naozaj velmi zaujimava. Pri vsetkej ucte k vedeckemu pokroku - treba preskumat co je dalej. Ak tam nie je nic, v poriadku. Ak tam je nejaka dalsia doposial neobjavena miestnost - treba ju preskumat. Metod je viacero. Zistit co sa skryva dalej sa da napr. pomocou ultrazvukovych signalov. Alebo pomocou slabo radioaktivneho plynu, ktory sa pusti za prekazku, a da sa detektormi monitorovat ci sa tam skryva nejaka dutina/miestnost a zistit aj jej objem. Dalsia moznost je jednoducho pustit elektricky prud do medenych koncov trciacich z bloku, aby sa zistilo ci na druhej strane su spojene a tvoria teda akusi rukovat. Moznosti je viacero, Gantenbrink uz pripravil aj novu verziu robota a presne plany, a zohnal sponzorov na dalsi vyskum. Lenze - egyptska vlada a jej pamiatkove institucie uz nechcu dat povolenie na dalsi vyskum. Mozno sa zlakli, mozno si chcu vyskum spravit sami a nie zahranicnymi inziniermi, ktovie. V kazdom pripade uz od roku 1993 sa povolenie nevydalo, robot hrdzavie, a otazka okolo ukoncenia sachty zostava nevyriesena. Je to skoda, pretoze nielen toto ukoncenie je zaujimave -aj v druhej, severnej sachte, sa nasli zaujimavosti - sachta sa zrazu po cca 18 metroch prudko zahyba (aby sa vyhla nedalekej Velkej galerii), a robot sa dalej nemohol dostat, napriek tomu, ze v dosahu jeho kamery sa nachadza akasi hranata palica. Mozno drevena - ak by sme z nej teda ziskali vzorku, dal by sa uhlikovou metodou zistit jej vek - prve priame spodne ohranicenie (kedze palica tam mohla uviaznut aj neskor ako bola pyramida vybudovana - napr. nejakymi zvedavcami ci hladacmi pokladov) na vek pyramidy, pretoze nikdy sa nic organicke v pyramide nenaslo, a teda odhad jej veku je len uplne nepriamy z historickych dokumentov, co moze byt znacne nespolahlive. Pripraveny zdokonaleny robot by dokazal tuto odbocku uz prekonat - ale vysvetlite to riaditelovi egyptskeho archeologickeho vyskumu... Na zaver tohto strucneho popisu chcem upozornit, ze ja osobne necakam za tymi dverami (ak su to dvere) nejaky prevratny objav typu mumifikovany mimozemstan, ani dokaz, ze pyramida ma milion rokov a vybudovali ju navstevnici z hviezd. Ale - je to nieco, co sa musi preskumat, a koniec koncov - vzdy tam je aj ta moznost, ktoru neocakavam. Preco by si stari Egyptania tak uspesne komplikovali stavbu kolosu takou neprijemnou vecou ako narusenim jej statiky akymisi sikmymi tunelmi po ktorych sa zvysok pyramidy moze zosunut? A preco by budovali az 60 metrov a potom to len tak naslepo uzavreli? A naco by kvoli tomu budovali este aj zlozite odbocky a vyhybky? Nieco tu nesedi, nieco este o starych Egyptanoch asi nevieme... Ak vas to zaujalo a viete anglicky, odporucam velmi peknu a obsahovo bohatu stranku vratane mnozstva fotografii a podrobnych technickych nakresov z prieskumu: .

Aj Atlanticky ocean nam pripravil prekvapenie tykajuce sa exotickych foriem zivota a zivotneho prostredia na nasej vlastnej Zemi. Oceanograficky tim z University of Washington nedavno zverejnil v casopise Science zaujimavy objav. Je zname, ze vdaka pohybu kontinentalnych tektonickych dosiek dochadza k rozsirovaniu Atlantickeho oceanu (priblizne o 4 az 5 cm za rok), cim v jeho strede existuje trhlina s vylevmi magmy tvoriaca jeden z najvacsich horskych (podmorskych) masivov na Zemi dlhy cca 10 tisic km. Castokrat sa v hlbke na utesoch tohto pohoria nachadzaju horuce pramene napajane sopecnou cinnostou, v okoli ktorych sa v uplnej tme nachadza mnozstvo bakterii a inych foriem zivota. Prekvapenie vsak prislo v podobe nezvycajnych utvarov vo vzdialenosti niekolko desiatok kilometrov od tychto horucich sopuchov, na vrchole jedneho z kopcov. V oblasti, kde neboli ziadne sopecne horuce pramene, sa nasli obrovske kominy a veze vysoke ako 18 poschodove domy, tvorene z takmer cisteho vapenca. Oblast bola nazvana Stratene mesto (Lost City) . Veze spolu s blizkymi mineralmi su pokryte hrubou vrstvou bakterialneho povlaku (cca 100 milionov bakterii na jeden gram). Ako mohli tieto utvary vzniknut ked po nimi nie je ziadna sopka ani horuce vyvery? Jednoducho a zaroven nezvycajne. V tektonicky aktivnej oblasti dochadza prirodzene obcas k odkryvom morskeho dna, ktore obnazuju podpovrchove materialy a vystavuju ich morskej vode. V danej oblasti sa doslo takto k odkryvu pomerne bezneho mineralu olivin (nasiel sa nedavno aj na Marse!), ktory pri reakcii so slanou vodou reaguje na iny mineral, pricom sa vytvara velke mnozstvo tepla. Takto zohriata voda stupa spolu s rozpustenym vapencom nahor, kde po case skondenzuje, pricom vapenec sa uvolni a vytvara - veze a kominy vysoke desiatky metrov. V takejto teplej vode potom prezivaju mnozstva bakterii zijucich z metanu a vodika. Zaujimave na tom je to, ze sa tymto ukazalo, ze na podmorsky zivot nie je potrebna priama sopecna cinnost ani existencia magmatickych trhlin s horucou vodou. Tu ide o doposial neznamy chemicky hydrotermalny zdroj napajany nie z vulkanizmu ale z chemickej reakcie na morskom dne. Tato skutocnost vyrazne rozsiruje plochu, na ktorej mozu na morskom dne existovat exoticke formy zivota. A - samozrejme - vyrazne to zvysuje aj sance na podobne chemicke hydrotermalne systemy na inych telesach v Slnecnej sustave, kedze prave existencia zdroju tepla je dolezita (v hlbke oceanu napr. na Jupiterovom mesiaci "Europa" nie je ziadne slnecne svetlo, takze takyto chemicky zdroj tepla moze velmi zist).

Zaujimava (i ked nie nova) myslienka sa objavila v casopise Astrophysical Journal Letters . Je zname, ze pred 450 milionmi rokmi na Zemi nastalo jedno z velkych vymierani. Vyhynulo 60% vsetkych organizmov, v tej dobre zijucich este len v mori - na susi zivot okrem baterii neexistoval (a neodpustim si poznamku o tom, ze dnesne vymieranie zivocichov sposobene clovekom je z pohladu prirody uplne zanedbatelne, aj ked ekologovia to neradi pocuvaju). Staronova myslienka spociva v tom, ze je vysoko pravdepodobne, ze toto vymieranie bolo sposobene kozmickymi pricinami. Pre kratke zhrnutie, existuju tri hlavne priciny masoveho vymierania:

1. Dopad asteroidu (pravdepodobna pricina odchodu Dinosaurov)

2. Dlhodobo zvysena sopecna cinnost (moze byt zapricinena prave aj dopadom velkeho asteroidu a naslednym narusenim zemskej kory)

Tretia je malo znama a preskumana, ale prave ta je pravdepodobne zodpovedna za vymieranie v Ordoviku (nazov geologickeho obdobia pred 450 mil. rokmi):

3. Zablesk extremne silneho gama ziarenia z kozmu .

Takyto zablesk vedci uz viackrat pozorovali, ale kedze trva vacsinou len niekolko sekund (od dvoch do desiatich, len vynimocne dlhsie), je velmi tazke ho zaznamenat, nieto este zistit odkial presne prisiel a co ho sposobilo. Tieto zablesky (tzv. GRB - gamma ray burst) su jednou z velkych zahad sucasnej astrofyziky. Ich pricinou bude takmer urcite splynutie dvoch neutronovych hviezd alebo ciernych dier (pri nom sa uvolni obrovske mnozstvo energie najma v podobe gama ziarenia), a/alebo vybuch supernovy (kolaps velmi hmotnej hviezdy na ciernu dieru sprevadzany takisto uvolnenim obrovskeho mnozstva energie prevysujuceho ziarenie vsetkych hviezd v galaxii dohromady). Ak sa tieto ukazy udeju v inej galaxii, je to relativne neskodny kozmicky jav, ale ak sa udeju v nasej vlastnej Mliecnej drahe, moze to mat pre Zem dalekosiahle nasledky. Najnovsie pocitacove simulacie totiz ukazuju, ze ak vybuchne supernova vo vzdialenosti mensej ako cca 6 tisic svetelnych rokov (priemer Galaxie je 100 tisic sv.rokov), tak na Zemi to sposobi znicenie ozonovej vrstvy - v priebehu niekolkych tyzdnov polovica z nej zmizne. Este aj o pat rokov bude chybat priblizne 10%. To je dost na to, aby bol povrch Zeme vystaveny dlhodobemu posobeniu tvrdeho UV ziarenia zo Slnka. V povrchovej vrstve oceanov (do hlbky priblizne jeden meter - tolko treba na odfiltrovanie UV ziarenia) bude znicena vacsina planktonu. A ako mozno mnohi viete, plankton tvori zaklad potravinoveho retazca v oceane.

Cize v priebehu niekolkych tyzdnov az mesiacov po vybuchu blizkej supernovy a po naslednom zniceni ozonovej vrstvy vyhynie velka cast morskych zivocichov (a na susi to bude podobne). A prave toto sa s velkou pravdepodobnostou stalo pred 450 milionmi rokmi.

NASA planuje v blizkej buducnosti vypustit sondu Swift, ktora bude skumat prave GRBy, a budeme sa snazit presnejsie vysvetlit pricinu ich vzniku a tym padom aj presnejsie predpovedat ich vyskyt a hrozbu. Pretoze ako vidime moze to byt rovnako ako asteroid pricina konca (nielen) ludstva na Zemi. A podla vsetkeho (napr. rozmiestnenia hmoty v okoli Slnka) vyzera ze supernova v nasom tesnom okoli uz dlho nevybuchla a statisticky by sa tak malo diat cca raz za miliardu rokov... Viac o pricine vybuchu supernov aj o splyvajucich neutronovych hviezdach (vratane peknej fotografie jednej nedalekej velmi hmotnej hviezdy v predsmrtnych krcoch, ktora kazdu chvilu moze vybuchnut ako supernova) sa docitate onedlho na tomto webe v jednom z clankov tykajucich sa projektu Einstein@Home.

Zaujimave citanie preco je nebezpecny chodit po Mesiaci. Hlavnym problemom je mesacny prach ktory kedze tam nie je ziadne erozia ma velmi male a osttre ciastocky ktore napriklad poskodzuju vystroj astronautov. No a ked uz som sa o tomto rozhovoril - tieto veci okolo nebeskej mechaniky su velmi zaujimave. Napr. "stratena energia" z brzdenia medzi Mesiacom a Zemou sa okrem slapovych sil ciastocne prenasa do obeznej vzdialenosti sustavy Zem-Mesiac. Inymi slovami, to ze sa Zem spomaluje a ze si Mesiac gravitacne "podmanila" malo za nasledok vzdalovanie Mesiaca od Zeme. Kedysi bol Mesiac ovela (niekolkokrat) blizsie ako dnes. Cize aj na oblohe sme mali riadne velky "oblazek". Tento proces takisto neustale pokracuje, vdaka laserovym odrazacom ktore nan priviezli kozmonauti to dokazeme aj merat - Mesiac sa od nas stale vzdaluje rychlostou cca 3 centimetre za rok. Zda sa to malo, ale za cca jednu-dve miliardy rokov nasa Zem Mesiac strati - jednoducho odleti prec. Bude to mat katastrofalne nasledky - malokto vie, ale nasmu Mesiacu vdacime za to ze existujeme. Totizto - keby nebolo Mesiaca, ktory obieha okolo Zeme pod uhlom priblizne pat stupnov voci rovine obehu Zeme okolo Slnka, tak nemame rocne obdobia. Mesiac totiz dlhodobo Zem udrziava naklonenu stabilne o cca 23,5 stupna (v rozmedzi priblizne plus minus dva stupne). Nechcem zachadzat do podrobnosti, ale strucne - keby sme nemali Mesiac, nasa Zem sa vyrovna, budeme mat obrovsky hic na rovniku, strasnu zimu na poloch, a neuveritelne vichrice vanuce zo severu na juh (niekolko stokilometrov za hodinu a nonstop cely rok). Klimaticka katastrofa aku si ani nevieme predstavit (Nase smiesne topenie ladovcov a globalne oteplovanie sa moze schovat). A hlavne dlhdobo nevhodne podmienky pre tak bohaty rozvoj zivota, ako je mozny vdaka nasmu Mesiacu. Ten je vynimocny aj vdaka tomu, ze oproti materskej planete je najvacsi v Slnecnej sustave, preto ma na Zem tak velky vplyv. (s vynimkou Pluta a jeho mesiaca Charona, ale Pluto nie je prava planeta, je to len velka planetka z tzv. Kuiperovho pasu planetok za Neptunom...

Takze mame za co byt nasmu Mesiacu vdacny, kym ho este mame... Ked sa v noci nanho pozriete, spomente si na to, a hned vam bude vzacnejsi a krajsi, pretoze vdaka nemu nemusite stat v 300 km/hod vichrici.

Ono to nie je sranda. Ked si predstavis ze ten prach ti jednak znehodnoti tesnenia na skafandy, dalej poskriabe vsetko sklenene, takze priezor musis menit pomerne casto a to nehovorim ze miliardy ciastociek donesies do lodi na skafandry a pri vyzliekani urcite rozviris a nadychas sa toho. Zjavne s tym budu musiet nieco vymysiet, takze nie len biologocika ale aj takato dekontaminacia bude zrejme nutna.

Presne tak, problem je naozaj hlavne to, ze zatial co pozemsky prach je neustale obrusovany vetrom a vodou, na Mesiaci su v hre uplne ine erozivne procesy - v podstate iba bombardovanie mikrometeoritmi a casticami kozmickeho ziarenia. Staci si zratat kolko takychto castic dopadne na jednotku povrchu za jednotku casu (maaalooo..) a je jasne, ze to je sice dost na to, aby sa povrchove vrstvy horniny za miliardy rokov "rozbombardovali" na jemne mikrometrove ciastocky (Armstrongova slapaj zostane na Mesiaci este niekolko milionov rokov ak ju niekto nepride zmazat..), ale uz nie dost na to, aby sa tieto ciastocky dalej obrusili. Takze pod elektronovym mikroskopom fakt vyzeraju ako jezkovia, a niekolko mikronovy prach sa da vdychnut veru riadne hlboko do pluc a uz sa von nedostane.. Horsie ako roztoc, a pluca kozmonautov ozaj za par mesiacov/rokov mozu vyzerat ako pluca banikov... Na druhej strane myslim ze v prechodovych komorach nebude az taky problem nainstalovat poriadne "odprachovace". Zevraj lunarny prach ma aj dost silne elektrostaticke vlastnosti, takze aj toto by sa mozno dalo vyuzit (presne ako to pouzivaju gazdinky v domacnostiach). No a na Marse (kde bude treba aj biologicka dekontaminacia) uz takyto problem nebude, lebo Mars ma takmer take iste erozivne procesy ako Zem, takze martansky prach je uz fajn obruseny...

Inak zaujimave je aj, ze tesne nad povrchom Mesiaca (asi 1 meter) existuje vrstva "levitujuceho" prachu, ktory sa takto drzi vdaka elektrostatickemu odpudzovaniu. Sposobuju to najma castice slnecneho ziarenia. Ked SLnko na Mesiaci zapadne (raz za dva tyzdne), tak tento prach dopada spat na povrch, a ked Slnko po dvoch tyzdnoch znova vyjde, tak zas "levituje". Zaujimavy sposob erozie, na Zemi by take nieco nebolo mozne.

Mesiac je otoceny stale tou istou polovicou naozaj k Zemi, nie k Slnku. Da sa to zistit uplne jendoducho - staci sa pozriet zopar noci na Mesiac a clovek uvidi stale tu istu "tvar". A kedze Zem obieha okolo Slnka a Mesiac je teda (podla pozorovania) privrateny stale tou istou stranou k Zemi, nemoze byt zaroven stale rovnakou polovicou privrateny aj k Slnku. Raz za astronomicky mesiac (casovych jednotiek "mesiac" existuje viacero druhov, podla toho vzhladom na co sa rata jeden obeh - moze to byt vzhladom na Zem, alebo vzhladom na hviezdne okolie (sidericky a synodicky mesiac)), co je cca 28 dni, Slnko na Mesiaci urobi zdanlivo jeden obeh. Najlepsie sa to predstavi na jednoduchom modely troch guli (Slnko, Zem, Mesiac). Gravitacne slapove sily (napr. priliv a odliv) v priebehu miliard rokov sposobili, ze Mesiac sa "pribrzdil" tak, ze obieha voci Zemi synchronizovane - stale jednou polovicou obrateny k Zemi. Podobne funguje aj Merkur voci Slnku, tiez ho uz pribrzdilo. Aj Zem sa kedysi otacala cca raz za styri hodiny (dokazuju to aj geologicke nalezy starych koralov, ktorych zivotny cyklus je nastaveny na kratsi den ako mame dnes), ale Slnko (vo vydatnej spolupraci s Mesiacom) nas pribrzdilo na dnesnych cca 24 hodin a tento proces stale pokracuje (da sa to merat - su to nejake zlomky sekundy za storocie). Ale ani ta privratenost nie je celkom pravda, pretoze nic nie je dokonale - aj Mesiac sa este stale snazi "vymknut" kontrole, a neustale osciluje priblizne o niekolko stupnov na obe strany, vola sa to "libracia". Cize dohromady v dlhsom casovom obdobi mozme vidiet viac ako polku mesacneho povrchu - neviem presne, ale je to nieco medzi 53 az 58% ak si dobre pamatam. Hold ked mame nieco zavesene len tak vo vakuu tak sa to neda celkom zosynchronizovat - preto som aj zvedavy ako chcu v buducnosti vyriesit presnu kalibraciu a zafixovanie troch sond merajucich gravitacne vlny v kozme (budu od seba vzdialene cca 5 milionov kilometrov), to bude veru turbo narocna uloha...

Kto ma rad monumentalne prirodne ukazy ci deje tak urcite sa mu bude pacit udalost, ktora nastala nedavno v Antarktide. V roku 2000 sa odtrhol obrovsky kus Rossovho pobrezneho ladovca v Antarktide s rozlohou vyse 11 tisic kilometrov stvorcovych a postupne sa rozpadol na mensie kusy, z ktorych najvacsi je nazvany B-15A. Tento ladovec sposobil napr. zmenu morskych prudov a nasledne hromadenie a zvysenu tvorbu morskeho ladu, co malo za nasledok napr. problem pre tucniakov (zavislych od pristupu k otvorenemu moru kvoli potrave) ale aj pre zasobovanie polarnych stanic v danej oblasti. Od zaciatku tohto roku sa tato kryha priblizila ku kontinentalnemu ladovcu Drygalski, co je pre zmenu zas vybezok gigantickeho ladovca zosuvajuceho sa z Antarktidy do mora. Historia tohto ladovca bola preskumana az 4 tisic rokov dozadu (samozrejme je ale este starsi, konkretna historia sa zistila len skumanim guana/trusu tucniakov), je siroky viac ako 20 km a hruby od 50 do 200 metrov, pricom vybieha az 70 km do otvoreneho mora. Proste riadna opacha. No a prave nedavno mnohokilometrovy plavajuci kolos B-15A narazil do Drygalskeho , pricom sa asi 5 km ladovca utrhlo a posun Drygalskeho sa meratelne spomalil (pravdepodobne preto, lebo ho to vrazilo do podlozia/morskeho dna). Bude trvat pomerne dlho kym sa jeho drift (posun) obnovi.

Este mala poznamka - bohvie co sa deje v oceane na Jupiterovom mesiaci Europa, ktory je kompletne pokryty ladom hrubym pravdepodobne niekolko desiatok kilometrov. Uhrnna hmotnost ladu na Europe je s vysokou pravdepodobnostou vacsia ako hmotnost ladu na celej Zemi.

So zaujimavym napadom tykajucim sa pociatocnych faz vesmiru prisla skupina astronomov z Cambridge univerzity. Tvrdia totiz, ze na pociatku bol vesmir plny miniaturnych ciernych dier , ktore sa neskor zlucovali az do dnes existujucich supermasivnych ciernych dier v centrach galaxii (o hmotnosti niekolko milionov az miliard hmotnosti Slnka). Preco si to myslia? Najskor bleskove zhrnutie - otazka vyvoja vesmiru je velmi tazkym orieskom, ale napriek tomu mnoho uz o nom vieme. Vesmir podla sucasnych predstav vznikol tzv. Big bangom - obrovskou exploziou, ktorou vznikol nielen priestor ale aj cas samotny ("predtym" nic neexistovalo, lebo neexistoval ani cas - je len jednym z fyzikalnych parametrov takisto ako napr. "dlzka"). Pricina tejto udalosti nie je znama, je tu priestor ako pre boha ("Stvoritel") tak aj pre svetske vysvetlenie ("porucha vakua" pri ktorej doslo k naruseniu inak bezneho procesu vzniku a zaniku virtualnych castic z "nicoho" - pri Big bangu doslo len k vzniku, a nie zaniku tak ako je to teraz uz vsade vo vesmire...Vesmirov moze byt teoreticky nekonecne vela...). Po Big bangu nastalo niekolko obdobi, z ktorych teraz zjednodusene spomeniem len dve - obdobie temna a obdobie svetla. Temno zpociatku pretrvavalo kvoli tomu, ze vesmir bol este prilis husty a "nepriesvitny" pre svetlo (fotony). Az po cca tristotisic rokoch sa stal priehladnym a svetlo mohlo slobodne putovat priestorom (zacalo sa obdobie svetla). A prave tento prerod zanechal vo vesmire nezmazatelnu stopu - tzv. reliktne (pozostatkove) ziarenie , inymi slovami ziarenie z doby, ked vesmir mal len 300 tisic rokov (dnes ma vesmir cca 13.6 miliardy rokov), ktore sa odvtedy nezmenene siri vesmirom a my ho dokazeme zachytit a dozvediet sa tak nieco o strukture mladeho vesmiru. Ale az posledne roky sa vdaka novym velmi citlivym druziciam dozvedame o tomto ziareni naozaj hodnotne informacie. Napr. za zistilo ze toto ziarenie nie je uplne rovnomerne rozlozene po celej oblohe - z toho vyplyva ze vesmir uz ked mal 300 tisic rokov nebol homogenny, co bola pricina vzniku galaxii (to ze preco nebol homogenny aj ked by mal byt zostava takisto este nie celkom vyriesenou otazkou). Teraz sa vsak dokonca zistilo, ze s velkou pravdepodobnostou v istom obdobi nastal dodatocny ohrev tohto ziarenia (co je velmi nezvycajne) - da sa to vysvetlit tym, ze vesmir bol v tomto obdobi plny malych ciernych dier (ovela mensich ako hmotnost Slnka), ktore zahrievali hmotu okolo nich a tym zahriali aj reliktne ziarenie. Da sa to overit dvoma sposobmi - dalsou analyzou reliktneho ziarenia a - druha moznost - hladanim galaxie ktora nebude mat ziadnu supermasivnu ciernu dieru v jej strede (vdaka tomu ze pri zlucovani miniaturnych ciernych dier by vdaka zakonu zachovania hybnosti pomerne casto dochadzalo k ich vymrsteniu mimo materskej galaxie). Uvidime ako toto usilie dopadne, kazdopadne reliktne ziarenie je dnes pokladnicou astrofyziky pociatocnych faz vesmiru, a uvidime co nam este pripravi v najblizsich rokoch za prekvapenia. Pre vseobecny pohlad este podotykam, ze cierna diera nie je z pohladu vesmiru nic exoticke, je to bezny objekt ktory dokonca sa stava stale pocetnejsi. Dokonca ked si zratate hmotnost a objem vesmiru tak sa ukaze, ze vesmir ako celok je z pohladu vonkajsieho pozorovatela (avsak keby taky existoval - kedze vesmir sam je aj priestorom, a mimo vesmiru/priestoru uz ziaden iny priestor "mimo" seba sameho nemoze existovat) velmi blizky ciernej diere. Je to nieco ine ako som tvrdil v jednom z predchadzajucich prispevkov v tomto topicu o informacnej ciernej diere (v tej zijeme naisto) - teraz hovorim o realnej ciernej diere, naozaj vesmir ako celok je takmer ciernou dierou a teda aj kazda cierna diera, do ktorej bohuzial nevidime, moze teoreticky a za istych predpokladov skryvat cely dalsi vesmir.

Europska vesmirna agentura ESA ma v plane podniknut zaujimavu misiu dvojice sond - v ramci projektu Don Quijote odstartuju dve sondy Hidalgo a Sancho, ktore sa po roznych drahach priblizia k dopredu vybranemu asteroidu. Zmysel misie? Je zname, ze zemsku drahu krizi niekolkotisic asteoridov (pozname zatial len cast z nich), a je len otazkou casu, kedy niektory z tych nie najmensich dopadne na Zem. O nasledkoch asi nemusim velmi hovorit (okrem priameho zasahu a krateru najviac skody sposobi vymrstene mnozstvo prachu v atmosfere, ktore sposobi "jadrovu zimu", znizenie fotosyntezy a ak bude asteroid dostatocne velky tak aj vymieranie zivocichov na Zemi). Ak chceme tomu zabranit, musime

1. Objavit co najviac takychto asteroidov a co najpresnejsie zmerat ich drahy.

2. Zistit ich charakteristiky (napr. sudrznost, hustotu atd), aby sme v pripade odhalenia nebezpecneho asteroidu vedeli umiestnit na jeho povrchu vhodnu naloz, ktora by zmenila jeho drahu.

Znie to prilis ako sci-fi (hollywoodski producenti prednedavnom nemali az taku zlu myslienku, o konkretnom spracovani uz radsej pomlcim...:), ale ma to absolutne realny zaklad. Hrozba existuje, a musime preto nieco robit.

A ESA planuje nieco robit - jeden zo satelitov bude navedeny na obeznu drahu okolo asteroidu, zisti mnozstvo jeho vlastnosti a charakteristik, zatial co druha sonda bude medzitym urychlena tesnymi preletmi okolo planet a potom si to rychlostou cca 10 km/s namieri rovno na asteroid. Naslednu zrazku a vybuch bude druha sonda sledovat z bezpecnej vzdielnosti, a potom sa opat navedie na obeznu drahu okolo dotycneho asteroidu, a bude skumat zmeny ktore na nom nastali (vratane jeho drahy, rotacie atd). Dolezitym zdrojom udajov bude aj sada seizmometrov, ktore na asteroid este pred zrazkou nasadi prva sonda. Zistime tak strukturu asteroidu, aby sme vedeli co treba ocakavat ak by sme potrebovali (napr. jadrovou nalozou) odchylit z drahy ine nebezpecne asteroidy. Kazay asteroid je samozrejme iny, ale ich vznik a struktura je podobna, resp. spada do niekolko malo kategorii. Zatial o nich vieme len velmi malo, a prave to by mala pomoct zlepsit tato misia. Mozte si pozriet aj pekne video (avi 6.5 MB, ukazuje start, urychlenie sondy preletom okolo planet, a zrazku s ateroidom).

Mimochodom, nie je to az tak mimo projektov Boinc, pretoze projekt ORSA@work (Orbit Reconstruction, Simulation and Analysis), zamerany na prepocty drah asteroidov a objavovanie asteroidov, ktore mozu predstavovat potencialne riziko pre Zem, bude pravdepodobne onedlho spusteny aj pod BOINC. Ja mam sice zatial k tomuto projektu urcite vyhrady, ale rozhodne stoji za pozornost. Takze ak mate chut hladat nielen mimozemske civilizacie snaziace sa nas kontaktovat, ale aj mimozemske kamene snaziace sa nas tiez kontaktovat, mate sa naco tesit. :-)

Skumanie Marsu zacina byt naozaj coraz napinavejsie - vychadzajuc z najnovsich snimok zo sondy Mars Express je vysokopravdepodobne, ze vedci konecne nasli zamrznute prve martanske jazero. Nachadza sa (prekvapajuco) blizko rovnika v oblasti Elysium a je pokryte niekolkocentimetrovou vrstvou prachu. Pokrytie prachom je nevyhnutnost - vdaka nizkemu atmosferickemu tlaku totiz nemoze na Marse v sucasnosti existovat volna hladina vody ani odkryty povrch ladu - sublimoval (vyparil) by sa totiz do atmosfery. Snimku tejto oblasti o rozmeroch cca 800x900 kilometrov si mozte pozriet tu- netreba takmer ziadnu predstavivost na to aby ste videli nieco ako plavajuce kryhy v polarnych moriach zaviate nanosmi prachu. A ono to tak aj je - presne tak sa totiz tato oblast zformovala - po katastrofickej zaplave (hlboke kanony vymyte tecucou vodou vidno v okoli este aj dnes) jazero zamrzlo, plavajuce kryhy/ladovce popraskali a nasledne to bolo vsetko prikryte vrstvou prachu, ktora ho uchovala dodnes (pekne zabery vzdusnych prachovych virov, ekvivalentu pozemskych tornad, priniesli nedavno martanske roboty Opportunity a Spirit). Nevieme ako hlboke toto ladove jazero je, ale ked sa take naslo v blizkosti rovnika, urcite existuju aj dalsie v inych oblastiach Marsu. A kde je lad, tam mozu byt aj bakterie - pamatate na niektore dalsie kratke spravy v tomto topicu? Bakterie v zamrznutom pozemskom permafroste, zamrznute jazero pod ladom v Antarktide atd... Vedci si tieto fakty uvedomuju, a uz v tychto tyzdnoch sa spusti zaujimava akcia - projekt Marsis. Ide o radar na obeznej drahe Marsu schopny "nazriet pod povrch" - radarovym signalom dokaze rozlisit oblasti, kde sa nachazda podzemna voda/lad. Zisti takisto aj ako hlboke je spominane jazero v oblasti Elysium (a najma definitivne potvrdi jeho existenciu). Mame sa na co tesit, pretoze tento radar nam da konecnu odpoved na dolezitu otazku - je naozaj na Marse podzemna voda/lad/more a kolko jej tam je? Vobec nebudeme cakat dlho - tento radar prave 5. maja otvoril svoje prve 20 metrov dlhe rameno. Otvorenie druheho je naplanovane na nedelu 8. maja, a potom hura do snimkovania... Pred niekolkymi desatrociami sci-fi, dnes realita...

Sucastou pokroku poznania je aj sprava o tom, ze sa pravdepodobne podarilo objavit pozostatky biblickych miest Sodoma a Gomora (doteraz nikto nic take nenasiel a povazovali sa len za hypoteticke neexistujuce mesta). Zvysky miest sa nasli v oblasti dnesneho Jordnaska (samozrejme) pri Mrtvom mori, zodpovedaju dnesnym sidlam Numeira a Bab edh-Dhra, pricom ruiny naznacuju, ze naozaj tieto mesta boli znicene "ohnom z nebies" - spalene od striech k podlahe. Vysvetlenie je vsak prozaicke/geologicke - mesta lezia prave na zlome zemskej kory, ktory je este k tomu pod velkym tlakom. Pre ozrejmenie -Mrtve more spolu s Cervenym morom je priekopovou prepadlinou, podobne ako jazero Tanganika v Afrike [tam sa o niekolko milionov rokov odtrhne cela vychodna Afrika a vytvori novy kontinent], alebo aj jazero Bajkal v Rusku. Tieto utvary vzniku na miestach prasklin v tektonickych kontinentalnych doskach, a sustreduje sa v nich tlak podobny ako na rozhrani tektonickych dosiek samotnych - cize veci ktore sposobuju zemetrasenia typu Sumatra, Japonsko, Juzna amerika, Kamcatka atd. Takze v takejto oblasti sa nam pekne kedysi diali vsetky biblicke pribehy.

Vratme sa ale k tomu ohnu z neba - zemetrasenie mohlo bez problemov sposobit velky tlak a kedze v danej oblasti sa pod zemou nachadzaju velke loziska bitumenu (latka podobna asfaltu, ktoru napr. aj stari Egyptania pouzivali pri mumifikovani zvierat a ludi), mohla zacat doslovne "tryskat" cez dlhu trhlinu pozdlz mora do vysky. Tento gejzir mohol byt potom nad povrchom pomerne lahko zapaleny (napr. bleskom, ohnom atd), a "ohen z neba" je vysvetleny. Blizsie info najdete napr. aj v praci Ankerberg Theological Research Institut (anglicky).

Mal by som k tomu este dve poznamky - mozno ste niekedy videli dokumentarne zabery tryskajucej lavy zo Zeme - neviem presne o aku sopku uz slo, ale ten ohnivy gejzir (lavy, nie bitumenu) bol dlhy niekolko kilometrov a vysoky cca 100 metrov, trval dlhe hodiny - bolo to naozaj posobive (nocne zabery). Takze tryskajuci bitumen ma aj sucasne dokazy, ze podobny ukaz sa teoreticky naozaj mohol udiat.

A druha poznamka - mozno ste videli zabery vybuchu sopky na Jupiterovom mesiaci Io (jednom z tektonicky najaktivnejsich telies v Slnecnej sustave) - jedna z jej sopiek nedavno tryskala siru/lavu az do vysky tristo kilometrov nad povrchom, takze sa to dalo pozorovat az zo Zeme (miliardy kilometrov vzdialenej). (samozrejme to bolo mozne nielen vdaka sile danej sopky ale aj vdaka nizsej gravitacii Io oproti Zemi - uvadzam to len ako perlicku, ze co vsetko sa da v Slnecnej sustave vidiet).

Uz som si myslel, ze si trosku vydychnem s novinkami, ale narazil som na dalsie velmi zaujimave objavy a neda mi sa s nimi s vami nepodelit.

Zo sudka niektorych dalsich prispevkov o nezvycajnych bakteriach sa v Yellowstoneskom narodnom parku nasli bakterie, ktore ziju v extremne kyslej vode - prostredie ma pH rovne 1, co je ak si pamatate stredoskolsku chemiu poriadna kyselina, ktora rozozerie aj kov a oblecenie. A v tom, co by vam rozozralo kovovu tyc dokaze existovat zivot. Neuveritelne. Objav uverejnili vedci v casopise Nature, krasne to do doplna obraz o tom, ze zivot je naozaj ovela odolnejsi a prisposobivejsi ako sme si este nedavno mysleli. Konkretne pred dvoma rokmi vedci v jazere Calumet nedaleko Chicaga nasli zas bakterie zijuce v extremne zasaditej vode - s pH az 12,8. Takto zasadita voda by vam takisto rozozrala (podobne ako luh) vela predmetov. Vyzera to naozaj tak, ze kde mate vodu(lad), podu(kamen), tak tam je aj nejaky zivot. Zacinam si naozaj mysliet, ze sme (ludia) boli len egocentricki a namysleni tvorovia, ktori si mysleli, ze zivot moze byt iba "nam podobny". Veda zacina dokazovat, ze nasa telesna schranka je len jedna z mnohych moznosti, ktore si priroda vybrala na vyvoj zivota, a ze dokonca aj na nasej vlastnej Zemi mame vseliake ine varianty zivota. Bohvie co existuje teda na inych planetach, pravdepodobne aj v ramci nasej "vlastnej" Slnecnej sustavy. Vyhoda tychto bakterii je aj taka, ze zanechavaju po sebe zmineralizovane schranky z oxidu kremika, ktore sa daju vpode najst aj po milionoch rokov, takze mame dalsiu vec, ktoru mozme hladat na Marse - schranky bakterii...

Druha zaujimava sprava z ineho sudka pochadza s orbitalneho dalekohladu Swift. Totizto - v predchadzajucich prispevkoch som vam hovoril o tzv. GRB (Gamma Ray Burst) - neuveritelne silnych zableskov gama ziarenia z vesmiru. Su dva druhy - jedny trvaju par sekund, pochadzaju z vybuchu supernovy, a dokazali sme ich uz aj identifikovat s konkretnymi optickymi "dozvukmi" takychto vybuchov. Druhy druh GRBov trva len zlomky sekundy a nikdy sa nepodarilo takyto GRB identifikovat s niecim optickym. Az teraz - orbitalny dalekohlad Swift zachytil zablek gama zierania, okamzite sa natocil na dane miesto, stihol este zaregistrovat sprevadzajuci zablesk rontgenoveho ziarenia (ktore je o nieco slabsie a menej nebezpecne ako gama), nasledne emailom dostali velke pozemske opticke dalekohlady informaciu o tejto udalosti, a - podarilo sa to - zachytili opticky dozvuk/dosvit! Vysledok - pricina vzniku oboch nebezpecnych druhov GRB je uz takmer potvrdena (co bola velka zahada a uloha fyziky od roku 1967 ked boli GRB poprvykrat pozorovane): tie "dlhotrvajuce" niekolkosekundove vznikaju pri vybuchu supernovy, a tie kratkotrvajuce (zlomky sekundy) vznikaju pri kolizii dvoch neutronovych hviezd a teda vzniku ciernej diery. Takze to co astronomovia teraz pozorovali bolo prve pozorovanie vzniku ciernej diery. Mimochodom, presne takato udalost sposobuje aj gravitacne vlny, ktore sa snazi detegovat Einstein@Home. Skoda ze tato udalost nastala vo vzdialenosti az 2.2 miliardy svetelnych rokov, takze pre Einsteina je prilis daleko aby bol schopny z nej zachytit gravitacne vlny. Lenze co sa stalo vo vzdialenosti 2.2 mld sv. rokov, sa rovnako stava aj v nasej Galaxii, takze si len treba pockat. Dufajme len ze sa to nestane prilis blizko, pretoze v tom pripade hrozi znicenie ozonovej vrsvy na mnoho rokov, a nasledne velke vymieranie. O tom som tiez uz pisal - GRB moze sposobit (a pravdepodobne uz aj sposobil) velke vymieranie na Zemi. Ale - nemusime sa o zivot ako taky bat - zivot ako vidime prezije vselico, i ked by to bolo uz bez nas ludi...

No, ja by som si tiez este chcel trocha pozit a pokochat sa vesmirom :-), ale clovek si az tak nevyberie - zaujimava vec totiz je, ze posledne miliony rokov mame napr. klud od smrtiacich dopadov komet (typu "caute Dinosauri") aj kvoli tomu, ze Slnko sa uz dlho pohybuje v "bubline" medzihviezdneho plynu, ktora bola kedysi "vyfuknuta" nedalekou supernovou (ktora mohla tiez sposobit jedno z velkych vymierani po dinosauroch - minimalne jedno take sa vyskytlo cca pred 30 milionmi rokmi - mozno to bola ona). Medzihviezdne mracno totiz moze sposobit poruchy drah komet v tzv. Oortovom oblaku (pasmo komet daleko od Slnka, ale stale este pod jeho gravitacnym vplyvom, z ktoreho sa "obcas" uvolnuju komety, ktore mieria do stredu Slnecnej sustavy a mozu zasiahnut Zem). Komet v Oortovom oblaku je niekolko miliard, cize dostatocna zasoba na to aby aspon jedna z nich sposobila pripadne "caute cicavce". Okraj tejto vyfuknutej medzihviezdnej bubliny tvori napr. aj Hmlovina v Orione (M45 - tam je poriadne rusno, ako mozno vidite aj z toho videa v jednom z predchadzajucich prispevkov - same gravitacne poruchy, ktore sposobuju vznik novych hviezd a takisto aj uvolnovanie komet z prachovoplynovych diskov okolo nich), odkial nase Slnko priletelo (naozaj sme kedysi boli v Orione). Ked doletime na okraj (letime rychlostou cca 17 km/sekundu smerom ku kraju, inak letime cca 250 km/s okolo centra Galaxie), tak sa nam to tu moze trosku "rozparadit". Takze ci uz GRBy, ci uz okraj hmloviny, mame toho dost aby tu cicavce neboli ovela dlhsie ako dinosauri, takze mali by sme sa poponahlat troska sa osamostatnit od Zeme a vyvinut nejake slusne kozmicke mesta/hviezdolety, lebo Zem je dost "rozhegana koliska"... No ale uz som sa zase rozpisal, musim ist k jednym znamym teraz na veceru, takze bezim prec...;)

O tom, ze v strede nasej vlastnej Galaxie je pekne rusno, netreba asi privela hovorit. Supermasivna cierna diera strednej velkosti o hmotnosti niekolko milionov hmotnosti Slnka (tazsie "kalibre" maju niekolko miliard hmotnosti Slnka ako som uz spominal a take "diery" v priestore su uz vacsie ako nasa Slnecna sustava) tam robi riadnu melu a poziera hviezdy zo svojho okolia, pricom pri ich trhani a potom "prehltani" (akrecii hmoty) sa uvolnuje obrovske mnozstvo ziarenia (vdaka ktoremu by zivot okolo hviezdy blizko centra Galaxie nemohol existovat - my sme vo vzdialenosti mnohotisic svetelnych rokov odtial). To co je ale zaujimave je novy objav z dielne NASA, ktorej vedci objavili skupinu velmi mladych hviezd (ich vek je len desat milionov rokov) len vo vzdialenosti 0.26 svetelneho roka od tejto ciernej diery. Vyskumnikov to znacne prekvapilo, pretoze sa to len tazko vysvetluje sucasnymi teoriami o vzniku hviezd. Tie totiz vznikaju z medzihviezdnych oblakov plynu a prachu, avsak v blizkosti ciernej diery nemozu hviezdy vznikat (vdaka obrovskej gravitacii, ziareniu a presunom hmoty). Samozrejme prva vec co kazdeho napadne je, ze skupina hviezd vznikla daleko od ciernej diery, a postupne si ich cierna diera pritiahla. Problem v tomto pripade vsak je ten, ze ziadna skupina hviezd sa v silnej gravitacii ciernej diery nemoze udrzat. Davno by sa "rozstratili" a nezostali by navzajom viazane este aj tak blizko zniceniu ako to mozeme sledovat. Mozne su asi len tri varianty:

- skupina hviezd je len zvyskom po ovela vacsej skupine, ktora sa vsak uz roztratila alebo cast z nej uz cierna diera pohltila. Tu je problem, ze ziadny spolahlivi ostatni clenovia sa nepozorovali (spolocny povod hviezd sa da pomerne spolahlivo vydedukovat z ich vlastnosti ako chemicke zlozenie a vek).

- skupina hviezd sa udrzala len vdaka tomu, ze v strede tejto skupiny sa nachadza stredne velka cierna diera. To by bolo pomerne logicke vysvetlenie - uz jednu takuto ciernu dieru nasli v novembri minuleho roku (ktora je stredom inej skupiny hviezd odsudenych na zanik - onedlho sa tieto dve cierne diery spoja, myslim ze som o tom pisal v jednom z predchadzajucich prispevkov - bola by to uplna "malina" pre projekt Einstein@home). Problem je, ze ziadne naznaky takejto ciernej diery sa zatial nepozorovali.

- tretim riesenim je, ze zatial nieco nevieme o vzniku hviezd. Toto riesenie je ale menej pravdepoobne ako predchadzajuce dve.

V kazdom pripade uvidime, "eldorado" v centre nasej Galaxie je oblast s extremnymi javmi a jej sledovanim mozme zistit este zaujimave veci, ktovie co tam este objavime (nie je to take lahke ako by sa zdalo, lebo centrum Galaxie je zahalene jednymi z najhustejsich plynovoprachovych mracien)...

Galaxie su krasne objekty, castokrat majuce velmi zaujimave tvary. Existuje viacero teorii ich vzniku, ale predpoklada sa, ze vznikli uz v pociatkoch vesmiru vdaka nepravidelnosti v rozlozeni hmoty. Ta je dokazana sledovanim reliktneho ziarenia (pozostatkoveho ziarenia z doby, ked sa vesmir stal priehladnym pre svetlo), ktore je nehomogenne, ale preco je tomu tak sa zatial nevie. Jednym z vysvetleni je tzv. "inflacna teora", ktora hovori, ze v prvych fazach vyvoja vesmiru (zlomky sekundy) sa vesmir obrovsky rychlo "nafukoval", nieco ako gumovy balon. V tom pripade sa kvantove nepravidelnosti casopriestoru (nieco ako variaca sa kasa, alebo povedzme hladina oceanu, ktora z vysky vyzera hladko ale su na nej pekne vlny) nafukli do nepravidelnosti rozlozenia hmoty vo vesmire. To co bola nepravdelnost v rozlozeni hmoty elektronu zrazu o jednu sekundu neskor uz bola nepravidelnost velkosti nasej Galaxie. A neskor sa na to "nabalila" dalsia hmota, a uz tu bol zarodok galaxie a skupin galaxii. Je to super, pretoze velkoskalova struktura vesmiru naozaj pripomina nieco ako siet, nieco ako kvantovy svet. Galaxie su zoradene do niecoho co vyzera ako pena - galaxie sa koncentruju do akychsi bublin. Pripohlade na ten pobrazok si treba uvedomit, ze kazda "bodka" na nej je jedna galaxia, cize sa jedna o obrovsky priestor. Aj nasa galaxia je v jednej z takychto stien, pricom sa pohybuje pritahovana niecim co vedci nazvali "Velky atraktor", co je prave jedno z centier hmoty z vyssou hustotou, ktore taha ostatne galaxie a nedovoli im vyplnit prazdne stredy medzigalaktickych bublin. Takto si vlastne vesmir "pohadzuje" galaxie, a jednym z dosledkov takejto hry s gulkami je ze sa o pat miliard rokov zrazime s Galaxiou v Andromede. Je to fascinujuce, ze kvantove statisticke "nahody" rozhodli o rozdeleni celych galaxii vo vesmire.

Ale nie o tom som teraz chcel, chcel som dat zopar liniek na niektore pekne vytvory prirody, ktore su podla mna naozaj umelecke, a ked sa na ne pozeram tak si predstavujem tu trojrozmernu strukturu, v ktorej sa (skoro urcite) vyskytuje mnozstvo planet a mozno sa prave v tom momente z niektorej z nich na mna tiez niekto pozera... [ale dost bolo snivania] :-)

Az dodatocne som nahodou narazil na velmi zaujimavu spravu o vyskume v Cheopsovej pyramide. Ako som pisal v starsom prispevku, roku 1993 Rudolf Gantenbrick urobil pomocou maleho robota s nazvom UPUAUT prekvapujuci objav, ze male (cca 20x20 cm) sachty veduce z Kralovninej komory v Cheopsovej (Chufevovej) pyramide sa niekoncia po par metroch ako sa predpokladalo, ale ze pokracuju. Na konci jednej z nich (po 65 metroch!) objavil zvlastny kamen/dvere s dvoma kovovymi "ruckami". V druhej sachte sa dostal len do hlbky cca 19 metrov, pretoze potom sa sachta prilis prudko zahybala a jeho robot nemohol ist dalej. Egyptska vlada mu nasledne nepovolila dalsi vyskum.

Avsak - roku 2002 takyto vyskum povolila, a to dokonca v priamom prenose do Spojenych statov. National Geographic spolu s televizou Fox vysielali teda v priamom prenose obraz z noveho robota, tentoraz dokonalejsieho. Ten bol zkonstruovany tak, aby dokazal vyvinut tlak na dvere na konci sachty. Nic sa vsak nestalo, dvere sa ani nepohli. Avsak robot zistil, ze dvere maju hrubku len cca 6 cm. Plan B teda bol - prevrtat cez ne maly otvor a prestrcit kameru s osvetlenim. Podarilo sa a - za tymito dverami bol prazdny 21 cm priestor a - dalsi kamen! Na to uz bol robot kratky a musel sa vzdat. Nachadza sa este nieco za druhym kanenom/dverami? To nikto nevie.

V kazdom pripade, ak citate pozorne, sa teraz pytate - a co druha chodba? Zaujimava vec - robot bol samozrejme skontruovany tak, aby dokazal prekonat aj prudke ohyby v druhej chodbe. Tie boli stavitelni pyramidy postavene kvoli tomu, abu sa sachta vyhla tzv. Velkej Galerii - najvacsiemu priestoru v pyramide (teda aspon doposial objaveneho). A viete kam robot prisiel? Po presne 65 metroch k takym istym dveram ako v prvej chodbe. Velmi zaujimave. Napriek uplne inemu tvaru obe chodby maju presne 65 metrov a su ukoncene rovnakymi dverami. Je aj tato chodba ukoncena dvojitymi dverami? A opat otazka - je nieco za nimi? To zatial nevieme. Ovsem myslim si, ze je to pekna ukazka toho, ze stari Egyptania mali velky zmysel pre numericke citenie - viete ake tazke je postavit vnutri pyramidy nieco take ako malu sikmu sachtu, po ktorej sa mozu cele nad nim leziace stovky tisic ton kamena zosunut? Nesmierne narocna uloha aj pre dnesnych architektov. Preco to robili? Preco chceli dodrzat prave vzdialenost 65 metrov napriek vsetkym technickym prekazkam? Nie som ziaden zastanca roznych numerologickych vymyslov o pyramidach, ale mali by sme asi ciste racionalne venovat vacsiu pozornost vzdialenostiam a rozmerom tykajucim sa utvarov ako su pyramidy - zjavne pre Egyptanov mali velky vyznam.

Dr. Hawass (riaditel egyptologickeho vyskumu) najskor po tomto novom objave tvrdil, ze za dverami budu komory, momentalne vsak tvrdi, ze sa jedna len o symbolicke cesty pre faraonovu dusu. Neznie to velmi spolahlivo a presvedcivo. A najma - pripravuje sa dalsi roboticky projekt - ma sa uskutocnit buduci rok a robot bude zkonstruovany v Singapure. To nesedi s nazorom , ze tam "urcite nic nie je".

V tejto suvislosti mi pripada rovnako zvlastne, preco zodpovedne autority zakazali pokracovat vo vyskume skupine japonskych vedcov vedenych prof. Yokishimurom, ktory pomocou elektromagnetickych vln detegovali niekolko dutych priestorov pri Kralovninej komore. Asi jeden a pol metra pod pristupovou chodbou ku kralovninej komore takisto objavili duty priestor zasahujuci az do hlbky 2.5 az 3 metre. Dalsi vyskum ale nebol povoleny. Rovnako aj francuzsky tim v roku 1986 pomocou mikrogravitacnej metody detegoval dutinu vedla vstupnej chodby do Kralovninej komory. Bolo im povolene vyvrtat maly otvor, a zistili, ze naozaj sa tam nachadza duty priestor naplneny pieskom. Dalsi vyskum bol vsak takisto uz zakazany. V roku 1992 prof. Jean Kerisal takisto mikrogravitacnou metodou detegoval tunel o rozmeroch cca 1.4x1.4 metra a hlbke minimalne 5 metrov tesne pri zapadnej stene horizontalnej pasaze asi sest metrov pred vstupom do komory. V ramci neinvazivnej strategie egyptologickeho vyskumu mu vsak tiez nebolo povolene robit dalsi vyskum.

Vsetky tieto vyskumy ukazuju, ze v pyramide sa nachadza este mnoho prazdnych priestorov a dokonca pravdepodobne celych systemov chodieb, ktore este nepozname. Zaujimave, nie?

Dnes ráno som išiel do práce a popri ceste som si všimol pavučinu. Kedže chvíľu predtým pršalo, boli na nej nádherné kvapky vody, vytvárajúce krásne symetrické obrazce akoby z malých perál, trblietajúce sa v rannom slnku. Stál som pri nich niekoľko minút a obdivoval ich obyčajnú krásu, s myšlienkami ako "povrchové napätie vody vytvára kvapky. Kvapky sa nevyparia, pretože okolo nich je atmosféra, ktorý vytvára tlak. Nebyť atmosféry, kvapky nebudú existovať". A tak ďalej. Prečo to však spomínam?

Z hľadiska vesmíru voda totiž vôbec nie je až taká vzácna ako si vedci ešte donedávna mysleli. Naša "vodná planéta" dokonca ani nie je najväčším rezervoárom vody v našej vlastnej Slnečnej sústave. Ako to? Jednoducho.

Posledné výskumy ukázali, že obrovské množstvá vody v podobe ľadu sa nachádzajú napr. na mesiacoch obrích planét. Najviac vody v slnečnej sústave sa nachádza na mesiacoch Europa, Ganymedes, Callisto a dalších. A sú to naozaj obrovské množstvá - z ľadu je totiž tvorená niekoľkodesaťkilometrov hrubá povrchová vrstva týchto mesiacov, až hlboko pod povrchom začína kamenné jadro. Nehovoriac o tom, že Europa napr. má pravdepodobne pod touto vrstvou ľadu aj celý tekutý oceán. Na potvrdenie tejto informaácie si však počkáme, v plánoch sú sondy, ktoré vysadia na povrchu Europy malé ponorky.

Aj na Marse sa ukazuje, že voda môže byť vo veľkých množstvách skrytá pod jeho povrchom, ako ukazuje aj jedna z fotografií v staršom príspevku v tomto fóre.

Molekuly vody sa našli dokonca vo veľkách množstvách aj v medzihviezdnych mračnách. Neuveriteľné, nie? A to sme si mysleli, že Zem je jediná planéta so zázračne veľkým množstvom vody. Nie je to tak. Voda je vo vesmíre úplne bežná molekula. Dokonca ani v tekutom stave nemusí byť až taká vzácna, ako ukazuje prípad Europy. Veď to by bol ďalší oceán z vesmírneho pohľadu hneď "tu za rohom".

To však nič nemení na tom, že tie trblietajúce sa kvapky vody na pavučine boli naozaj nádherné. A keď to domyslím dokonca - možno ani samotná tá pavučina nie je až taká vzácna, bohvie na koľkých planétach sú podobné...

Rozhodnutie amerického Kongresu o priorite pilotovaných misií na Mesiac a Mars može mať síce negatívny dopad na americké plány týkajúce sa výskumu extrasolárnych planét pozemského typu, avšak má aj pozitívne dôsledky. Jeden z nich je samozrejme ľahšia priechodnosť automatických misií na Mars. Práve v posledných dňoch bola schválená ďalšia, takže už sú v pláne dve.

Mars Reconnaissance Orbiter (MRO) - odštartuje 10. augusta 2005, a jeho najväčším prínosom bude prístroj HiRISE, čo je kamera z dosiaľ najväčším rozlíšením až 30 až 60 cm/pixel (v závislosti od výšky sondy nad povrchom, ktorá bude kolísať od 200 do 400 km). Je to 5 krát vyššie rozlíšenie ako mala sonda MGS, a bude schopný uvidieť dokonca aj stratené sondy (ako napr. Mars Polar Lander).

Ďalšia sonda - PHOENIX - odštartuje v auguste 2007 a bude mať okrem iných prístrojov na palube aj radar schopný odhaliť na Marse vodu až do hĺbky jeden kilometer! To bude definitívny koniec všetkým špekuláciám a pochybnostiam o tom, koľko vody na Marse existuje, a veľmi pekne sa tým doplnia údaje o vode, ktoré má v nasledujúcich týždňoch pomocou radaru získať sonda Mars Express, ktorá práve pred pár týždňami rozvinula prvé rameno radaru (rozvinutie druhého sa zatiaľ odložilo kvôli problémom s prvým ramenom, písal som o tom v predchádzajúcich príspevkoch).

V každom prípade, máme sa na čo tešiť, či už na extrémne detailné snímky povrchu Marsu alebo na objav ďalšej vody pod povrchom...

A keď už spomínam automatické misie, jedna veľmi zaujímavá vec sa udeje o necelý mesiac - sonda DEEP IMPACT sa dostane ku kométe 9P/Tempel 1, pričom jedna jej časť (vyše 300 kg) zasiahne rýchlosťou cca 10 km za sekundu povrch kométy osvetlený Slnkom. Predpokladá sa, že vznikne kráter o priemere cca 100 metrov a hĺbke cca 30 metrov. Na kométu v okamžiku zrážky (4. júla 2005 o 7:52 SELČ) bude uprených mnoho prístrojov - okrem hlavnej šasti sondy v bezprostrednej blízkosti aj Hubblov vesmírny ďalekohľad, ďalší ďalekohľad na obežnej dráhe - Spitzer, vynikajúce družice Chandra a XMM-Newton, kozmická sonda Rosetta a najmenej 30 veľkách pozemských ďalekohľadov. Táto dôležitá udalosť nám veľa prezradí o zložení kométy a pravdepodobne aj o hmote, z ktorej bola vybudovaná našas slnečná sústava pred cca 4.6 mld. rokmi (keďže vnútorný materiál komét a asteroidov nebol od tej doby premenený a metamorfovaný "geologickými" a tepelnými procesmi tak ako sa to stalo na všetkých planétach aj ich mesiacoch). Okrem toho to bude prvý zásah človeka do dráhy a povrchu iného nebeského telesa než Zeme.

Vo vesmíre poznáme síce už 152 extrasolárnych planét, napriek tomu ani v našej vlastnej Slnečnej sústave ešte stále nemáme celkom jasno v tom, koľko planét tu máme. Asi už viete, že posledné roky astronómovia vďaka zdokonaleným prístrojom objavili viacero (desiatky) veľkých asteroidov za dráhou Pluta. Nazvali ho Kuiperov pás asteroidov, a na rozdiel od toho menšieho pásu asteroidov medzi Marsom a Jupiterom tento obsahuje naozajstné "kusy" - napr. Quaoar, ktorý má priemer až 1250 kilometrov. A nie je jediný. Z toho dôvodu sa v poslednej dobe prepracúvajú teórie o vzniku slnečnej sústavy a najmä Pluto sa už neberie ako planéta, ale ako najbližší a veľký predstaviteľ Kuiperovho pásu asteroidov, konkrétne dvojplanétka (s Cháronom, jeho sprievodcom), ktorých poznáme tiež čoraz viac. Má to svoju logiku - nezvyčajná dráha Pluta už dávno spochybňovala jeho "planetárnu" podstatu.

Ďalším veľkým predstaviteľom Kuiperovho pásu je Sedna, ktorej veľkosť nie je zatiaľ s istotou určená, ale isté je, že nie je malá. O tom, že na Sedne to už rozhodne nevyzerá ako v príjemnom slnečnom svetle sa kúpajúcom vnútri slnečnej sústavy, ale skôr ako v medzihviezdnom priestore, sa môžte presvedčiť na tejto ilustrácii - Slnko už je len veľmi jasnou hviezdou, nie žltou guľou na oblohe.

O Plute vieme toho zatiaľ pomerne málo. Najlepšie zábery nám zatiaľ poskytol HST, ale musíte uznať, že toho veľa nevidno. Keďže planétky Kuiperovho pásu nám môžu veľa povedať o vzniku a vývoji slnečnej sústavy, NASA sa rozhodla vypustiť sondu New Horizons Pluto-Kuiper Belt, ktorá má odštartovať začiatkom roku 2006 (kedy je to výhodné z toho dôvodu, že bude môcť preletieť okolo Jupitera, ktorý ju gravitačne urýchli - to je štandardný kozmonautický trik ako zrýchliť sondu). Ak to stihne, okolo Pluta preletí roku 2015 a potom poletí ďalej. Ovšem keďže NASA potrebuje svoje projekty aj propagovať medzi obyčajnými ľuďmi, rozhodli sa, že na sonde pošlú CD s menami ľudí, ktorí sa prihlásia. Môžte sa teda zaregistrovať a nechať zadarmo poslať svoje meno na CD k Plutu. Môžete tak urobiť na tejto stránke, pričom si môžte vytlačiť aj certifikát, prípadne môžte to urobiť za svojich známych/kamarátov a certifikátom ich prekvapiť. Milé, nie?

Takze vsetky ramena radaru na sonde Mars Express sa uspesne podarilo vysunut, zacala sa testovacia faza, a 4. jula (zhodou okolnosti presne v den zrazky projektilu zo sondy Deep Impact s kometou Tempel), sa zacne naostro scanovat povrch Marsu az do hlbky 5 kilometrov - konecne uvidime, kolko vody je pod povrchom Marsu, kedze tato sonda je prva, ktora dokaze nazriet aj pod jeho povrch, a kedze sa predpoklada, ze Mars mal kedysi jazera/moria, ale teraz je v dobe ladovej a vsetka voda je skryta pod povrchom.

Mozno ste uz zaregistrovali, ale zaujimavy projekt slnecnej plachetnice sukromnej Planetary Society financovany najma Americanmi a Japoncami sa s najvacsou pravdepodobnostou opat odsunie, pretoze ruska raketa, ktora mala plachetnicu z jadrovej ponorky vyniest na obeznu drahu, bohuzial mala poruchu na motore a sonda tym padom obeznu drahu nedosiahla. Je este ista nadej, pretoze niektore udaje naznacuju, ze sonda predsa len na obeznej drahe je, ale na nizsej ako sa predpokladalo. Jej hladanie stale pokracuje. Pre prehlad - mala sluzit na testovanie davno znameho napadu zo sci-fi romanov, kde je sonda pohanana slnecnym svetlom (99% tahu) a slnecnym vetrom (1% tahu) pomocou sustavy plachiet, na ktore fotony (ako castice nesuce istu energiu) vytvaraju tlak. Urcite to je realny sposob pohonu, ale malo sa testovat, ci predpokladane zrychlenie bude naozaj cca 0.5 mm/s^2, (pripadne mensie vzhladom na rozmery plachty a hmotnost sondy), ale bohuzial na overenie teorie si budeme musiet este pockat. Vyhodne to je z toho dovodu, ze napr. k Plutu by sa takato plachetnica dostala za 5 rokov namiesto za devat potrebnych pre klasicku sondu na chemicky pohon, aeste k tomu zadarmo (bez motora a paliva). Nehovoriac o tom, ze pore medzihviezdne cestovanie je to tie zvelmi vyhodny koncept (najma preto, ze netreba so sebou niest mnozstvo paliva, co je vyhodnejsie aj napriek tomu, ze v medzihviezdnom prostredi je mensi tlak ziarenia...).

Natrafil som na nedávno postavený najväčší submilimetrový interferometer skladajúci sa z ôsmich parabol s priemerom 6 metrov, a s uhlovým rozlíšením ekvivaletným 500 metrovej parabole - Submillimeter Array (SMA) na Havaji. Urobil práve zaujímavý objav - že v hmlovine M42 v Orióne, ktorá je známa ako kolíska rodiacich sa hviezd, sa okolo novovznikajúcich hviezd nachádza dostatok materiálu na tvorbu planetárnych systémov, a teda že protoplanetárne disky nie sú vôbec vzácne (o čom boli stále polemiky), a teda že aj planét môžme čakať vo vesmíre veľké množstvo... Dosť dôlezitý objav.

co je "submilimetrový interferometer" ???

Dik za otazku Heady, mas pravdu - dal som tam slovo, ktore som nevysvetlil.

Vseobecne pri dalekohladoch (radiovych, infracervenych, optickych, rontgenovych, proste akychkolvek) su podstatne najma dva parametre - mnozstvo zhromazdeneho signalu (napr. svetla), ktore zavisi od velkosti zbernej plochy dalekohladu (jeho priemeru), a rozlisovacia schopnost. Prave rozlisovaciu schopnost nam moze interferometer vyrazne zlepsit, a to jednoduchym trikom - pomocou pocitacom zosynchronizovanych viacerych dalekohladov dokazeme ziskat taku rozlisovaciu schopnost aku by mal dalekohlad s priemerom rovnym najvacsej vzdialenosti jednotlivych zosynchronizovanych mensich dalekohladov. Napr. v tomto konkretnom pripade sa pomocou osmych parabol ziska rozlisenie ake by mal jeden dalekohlad s priemerom paraboly az patsto metrov! A to len vdaka tomu, ze tych osem parabol je od seba vzdialenych prave 500 metrov, a su pocitacom zosynchronizovane. Prave preto dokazal rozlisit aj malicke protoplanetarne disky okolo hviezd (disky, ktorych sa vytvaraju planety). O interferometri som pisal aj v clanku.

O interferometri som pisal aj v clanku o hladani mimozemskych civilizacii. Samozrejme mnozstvo zhromazdeneho svetla (ten prvy dolezity parameter) sa takymto sposobom sice neda zvysit, takze interferometer nie je liek na vsetko, ale v mnohych pripadoch je to vyborna vec.

No a submilimetrovy znamena, ze pracuje a je citlivy na submilimetrove vlnove dlzky, na ktorych prave vidno tieto protoplanetarne disky. Je to jedna cast spektra - najdlhsie vlnove dlzky maju radiove vlny, potom nasleduju mikrovlny (presne tie ktore pouzivame v mikrovlnnych rurach), potom infracervene (cize "teplo"), opticke (cize "svetlo"), este kratsie vlnove dlky ma ultrafialova cast spektra, potom rontgoenove ziarenie a nakoniec gama ziarenie. Rozne vesmirne objekty ziaria v roznych vlnovych dlzkach.

Astronomovia na zaklade najnovsich fotografii zo Spitzerovho vesmirneho teleskopu (pracujuceho v infracervenych vlnovych dlzkach) objavili masivny disk okolo Vegy (najjasnejsej hviezdy severnej oblohy), ktory mohol vzniknut s najvacsou pravdepodobnostou po zrazke dvoch planet priblizne velkosti Pluta. Stvarnenie tohto javu si na zaklade pozorovani disku NASA predstavuje takto.

Je zaujimave, kolko katastrofickych udalosti sa vo vesmire deje. Ked si zoberiete cistu statistiku, tak vzhladom na pocet planetarnych systemov existujucich len v nasej Galaxii, podobna zrazka sa deje mozno aj priamo v tomto momente (konkretne - vek Galaxie je radovo desat miliard rokov, pocet hviezd je 150 miliard, z coho podla najnovsich pozorovani vacsina ma planety (povedzme ze 100 miliard), kazdy planetarny system minimalne vo svojich pociatkoch prezil niekolko takychto zrazok, z toho vychadza hruby odhad desat zrazok planet v nasej Galaxii za jeden rok). A nove planetarne systemy sa stale formuju..

Aj v nasej slnecnej sustave sa taketo zrazky vyskytli, dokazom coho su napr. dokazatelne ”pozliepane” niektore mesiace okolo Uranu ci Neptunu (po zrazke a rozpade sa zformovali nanovo), alebo mozno aj znamy pas asteroidov medzi Marsom a Jupiterom (na rozdiel od minulosti vedci uz pripustaju aj moznost, ze to je naozaj zvysok po ropadnutej planete, ci presnejsie planetesimale (protoplanete) – aj ked je uhrnna hmotnost asteroidickeho pasu len cca 1 promile hmotnosti Zeme, zvysok potencialne znicenej planety cca velkosti Marsu sa bez problemov mohol ”rozutekat” v gravitacnom ”harmatanci”, ktory nasledoval po zrazke, dalej posobenim slnecneho ziarenia a vetra na medziplanetarny prach, a takisto spolu s vydatnym prispenim Jupitera, ktory mohol v danej oblasti gravitacne vacsinu hmoty vycistit). Pre prehlad – najvacsia planetka z pasa asteroidov sa vola Ceres a ma priemer cca tisic kilometrov. Doteraz to bola najvacsia planetka v Slnecnej sustave, az nedavno sa nasli vacsie planetky daleko za drahou Neptunu (Kuiperov asteroidicky pas), ako napr. Quaoar alebo Sedna (o ktorych som pisal nedavno)...

A este jedna dobra sprava na dnesny den - vcera bola konecne po mnohych mesiacoch sporov podpisana dohoda o umiestneni ITER-u, fuzneho reaktoru - bude postaveny vo Francuzsku. Spory boli s Japonskom, ktore chcelo presadit stavbu reaktoru na svojom uzemi, a doteraz drzi rekord v pokroku v tejto oblasti (japonsky reaktor JT60 je zatial najucinnejsie fuzne zariadenie na svete). Pre prehlad - fuzny reaktor pracuje nauplne inom principe ako stiepny jadrovy reaktor. ITER bude zlucovat jadra deuteria (tazkeho vodika) na tricium a helium, co je ovela energetickejsia reakcia ako stiepenie uranu. Ako palivo sluzi morska voda (deuterium z nej vyextrahovane), ako odpad takato elektraren bude produkovat cisty kyslik a male mnozstvo radioaktivneho tricia, ktore ma vsak polcas rozpadu len 13.6 roka (narozdiel od miliard rokov pre produkty klasickej jadrovej elektrarne), takze takmer odpada problem s jadrovym odpadom. Je to teda idealne (a asi jedine efektivne) riesenie energetickej krizi ludstva. ITER by mal byt spusteny roku 2015 a ak vsetko pojde dobre, tak okolo roku 2040-2050 mozeme ocakavat postavenie komercneho fuzneho reaktoru. Tym sa nasa civilizacia posunie o krok dalej na stupienku vyvoja civilizacii, kedze zvladne reakciu ktora je zdrojom energie hviezd, co nam umozni zvladat ovela vacsie energie ako doteraz (kedze paliva je nielen na Zemi obrovske mnzostvo - napr. Jupiter obsahuje ohromne mnozstva deuteria), a napr. aj medzihviezdne cestovanie pomocou fuzneho pohonu bude ovela efektivnejsie. To je samozreme este buducnost, ale prvy dolezity realny krok je - ITER.

Pred par tyzdnami som cital v astrofyzikalnych preprintoch zaujimavy clanok o potrebe kompletnej zmeny strategie hladania mimozemskych civilizacii. Doterajsi neuspech v hladani radioveho signalu vysvetluje tym, ze vsetky vyspele civilizacie sa budu snazit maximalizovat svoj vypoctovy vykon (information processing), ktory sa da tak trochu definovat ako prejav a potreba inteligencie. Kedze mnozstvo spracovanej informacie je nepriamo umerne teplote prostredia, tak tym padom v prvej faze sa budu snazit postavit svoje superpocitace vo vonkajsich oblastiach svojich planetarnych sustav a neskor jednoducho budu migrovat do vonkajsich oblasti celej Galaxie, pretoze prave tam je nizsia teplota kozmickeho prostredia (o niekolko desiatok Kelvinov, najma vdaka nizsej hustote toku ziarenia), co im umozni usetrit viac energie a dosiahnut vyssi vypoctovy vykon (a teda intenzitu "zivota", kedze autori predpokladaju ze tieto civilizacie uz nebudu zalozene na biologickej ale na technologickej baze - nieco ako znacne extrapolovana predstava von Neumannovych strojov - von Neumannove stroje su stara predstava o samoreplikacnych malych sondach vyslanych do Galaxie s cielom rozsirovat sa a replikovat ak najdu vhodne sustavy - nieco na sposob virusu...).

Tym navrhuju aj riesenie tzv. Fermiho paradoxu (ze sme doposial nezaregistrovali ziadnu civilizaciu), pretoze jednoducho vsetky dostatocne vyspele civilizacie z nasho okolia sa uz odstahovali dalej od stredu Galaxie ako sme my.

Autori takisto celkovo spochybnuju vhodnost hladania nielen radioveho signalu ale aj astroinzinierskych stavieb (vacsich ako napr. tzv. Dysonove sfery - to su kompletne "gulate" sfery vybudovane civilizaciou za ucelom zachytenia ziarenia materskej hviezdy, nieco ako obrovsky "solarny clanok". Prejavoval by sa navonok tym, ze normalna hviezda by ziarila len v infracervenej oblasti spektra, podobne ako protohviezdy, ale dalo by sa to odlisit - napr. pomocou IR alebo submilimetrovych dalekohladov).

Autori tvrdia, ze vacsie astroinzinierske stavby uz civilizacie nebudu budovat, pretoze to nikdy pre ne nebude energeticky vyhodne, pretoze postbiologicka civilizacia bude stabilnejsia a flexibilnejsia, ak sa nebude neobmedzene rozsirovat (podobne ako Rimska risa a podobne), ale zostane relativne mala a kompaktna (nieco ako "mestske staty" v historii ludstva).

Takze odporucaju kompletne prepracovat strategiu SETI, a namiesto hladania radioveho signalu sa sustredit na hladanie astroinzinierskych stavieb na urovni hviezd, ale najma na hladanie vyspelych civilizacii na okraji Galaxie.

Zaujimave este bolo, ze spochybnili existenciu tzv. civilizacii typu III (ovladajuce energie na urovni celej galaxie), pretoze v opacnom pripade by sme pozorovali astroinzinierske stavby na urovni galaxii (napr. za ucelom uvplyvnit vyskyt nebezpecnych supernov a vyvoj metalicity galaxii dolezitych pre surovinove zdroje), co vlastne len podporilo ich tvrdenie o postbiologickych kompaktnych civilizaciach...

Je to zaujimava problematika, v tom clanku bolo aj vela zaujimavych citacii, kedze autori niektore starsie ideje len dalej rozvinuli... Napr. tam je zaujimava citacia na pracu odporucajucu hladat mimozemsky zivot, ktory mohol kedysi navstivit nasu Slnecnu sustavu, v jej vonkajsich oblastiach (napr. Kuiperov pas asteroidov, alebo mozno az v Oortovom oblaku), prave kvoli spominanej efektivite vypoctoveho vykonu a kvoli tomu, ze skor ako nejaki zivi mimozemstania nas v minulosti mohli navstivit nejake obdoby von Neumannovych sond...

Prieskum sacht vo vnutri Cheopsovej pyramidy pokracuje. Dr. Hawass (sef egyptskeho archeologickeho vyskumu a pyramid v Gize) na prednaske na Univerzite v Pennsylvanii vyhlasil, ze je mozne, ze komora faraona Chufeva sa este stale nachadza neobjavena vo vnutri pyramidy. Po robotovi Rudolfa Gantenbricka z roky 1993 a robotovi National Geographicu z roku 2002 sa v oktobri tohto roka uskutocni treti roboticky prieskum - robot vyrobeny v Singapure sa prevrta za bloky kamena ("dvere"), ktore ukoncili obe z doposial skumanych sacht. Hawass upozornuje na podobne kamenne bloky najdene v hrobe faraona Tutanchamona, ktore boli pouzite ako zavesne dvere. V kazdom pripade, v oktobri sa dozvieme viac. Rovnako ako skryta komora sa vsak moze ukazat, ze dvere su slepe a nie je za nimi nic... Nechajme sa prekvapit.

Vyborne, diky za otazky, tesim sa, ze tieto veci vas zaujimaju. Budem sa snazit v ramci casovych moznosti odpovedat. :)

Takze - k tomu vesmiru ako celku. Je to naozaj znacne mimo nasho obycajneho pozemskeho sveta, a teda nie je to take priamociare a uplne jednoduche si predstavit. Na druhej strane, netreba na to az tak vela fantazie, ak si trosku zvyknete na obrovske vzdialenosti, tak v podstate zacnete vesmir brat ako riadne komplikovany velky melon s velkym mnozstvom zrniecok...

Ale budme konkretni. Heady, naozaj vsetky hviezdy co na oblohe vidime, su sucastou nasej vlastnej Galaxie (Mliecnej drahy), ktora obsahuje cca 150 az 300 miliard hviezd (na kazdeho cloveka na planete by pripadli asi 30 az 50 hviezd - dost vela, vsak?). Dokonca, tie hviezdy co vidime, su len v pomerne malej vzdialenosti od Slnka (zvacsa len par stovak svetelnych rokov), pricom nasa Galaxia ma priemer az 100 tisic sv. rokov, takze na oblohe vidime naozaj len nasich susedov. Ziadne hviezdy z inych galaxii volnym okom nevidime, vlastne jediny objekt ako-tak rozoznatelny na nocnej oblohe volnym okom, ktory nepatri do nasej Mliecnej drahy, je Galaxia v Andromede (M 31), vzdialena nieco cez dva miliony svetelnych rokov, vidiet ju pri tmavej oblohe a s dobrym zrakom ako slabucky mlhavy oblacik. Takze nas pohlad okom na oblohu je naozaj velmi obmedzeny. Hustota hviezd je napriek tomu, ze zvonka vyzera galaxia ako husty a kompaktny objekt, velmi nizka. Prirovnal by som to asi k trom pomarancom, ktore sa pohybuju vnutri celeho objemu nasej Zemegule - je to naozaj riedka vec. Napriek tomu, z pohladu gravitacie su galaxie velmi kompaktne objekty a spravaju sa ako jeden celok. V suvislosti s tymto je zaujimavy aj ten fakt, ze kedze galaxie vo vesmire neustale "poletuju", tak napr. o pat miliard rokov sa nasa Galaxia zrazi prave s Galaxiou v Andromede. Ovsem z pohladu hviezd to bude ako keby ste k tym trom pomarancom vo vnutri Zeme pridali dalsie tri pomarance - ziadna zrazka hviezd z toho nebude, nastane vsak velke "miesanie", zmena drah hviezd, a najma - zrazky oblakov medzihviezdneho prachu a plynu, z ktorych zacnu vznikat obrovske mnozstva novych hviezd. "Biele bodky" v Star Treku maju byt jednoznacne hviezdy nasej Galaxie. To, ze sa viditelne hybu je sposobene nadsvetelnou rychlostou (uz som dlho nevidel ziaden diel, ale myslim, ze cestuju hyperpriestorom). Pri akejkolvek podsvetelenj rychlosti by sa hviezdy v ziadnom pripade viditelne nehybali - ich vzdialenosti su na to prilis velke. Takze Star Trek je OK, nie je to len na efekt, ak pripustime nadsvetelnu rychlost (co nie je ani z fyzikalneho hladiska tak nemozne - exitencia hyperpriestoru by toto umoznila aj bez porusenia Einsteinovej teorie relativity, a je dokonca velmi pravdepobne ze hyperpriestor existuje - ale k tomu odpoviem az na druhu otazku o nekonecnosti vesmiru).

Kazda galaxia, ktoru vidime, ma vo svojom vyzore zakodovanu svoju minulost (podobne ako ludia maju vrasky). Je to fascinujuca vec, napr. ja mam na desktope wallpaper galaxie (verziu s mensim rozlisenim si pozrite tu, ktora kedysi prekonala zrazku s inou galaxiou, ktora sposobila ten "chvost" - to je vsetko co zostalo z inej mensej galaxie, zvysok hviezd sa gravitacne pripojil k vacsej galaxii. Ked si vsimnete podrobnejsie, uvidite male svetlomodre "chuchvalce" - to su tisicky novovytvorenych hviezd, horucich, velmi hmotnych a velmi svietivych, ktore vznikli vdaka zrazkam medzihviezdnych mracien plynu a prachu z povodnych galaxii. Taketo zrazky prekonala v podstate kazda galaxia, niektore su v tom uplni majstri, a nasa Galaxia tiez prave v tejto dobe pohlcuje svojich malych galaktickych susedov (napr. Velky a Maly Magellanov oblak na juznej oblohe, a asi zo desat inych len nedavno "zhltla"). Taky je zivot galaxii.

Ovsem galaxie nie su osamote - a vratim sa Heady k Tvojej otazke. Galaxie vznikli v pociatkoch vzniku vesmiru z rovnomernej "polievky" hmoty tym, ze sa zacali gravitacne zhustovat niektore casti vesmiru. Zarodky tychto zhusteni vyplynuli z toho, ze ked vesmir vznikol, tak bol extremne maly - ovela mensi ako jadro atomu. V nom existovali kvantove nepravidelnosti casopriestoru - da sa to predstavit velmi jednoducho ako ocean - z vysky ma rovnu hladinu, ale pri pohlade zblizka je to rozburena a rozvlnena prelievajuca sa masa. Rovnako aj zaklad nasho sveta - casopriestor na najmensej skale - nie je hladky, ale je to burlivy ocean kde sa casopriestor deformuje a "prelieva". Kedze na pociatku bol vesmir "natlaceny" do takto maleho priestoru, kvantova mechanika jednoznacne hovori, ze musel byt nerovnomerny. Z tychto nerovnomernosti neskor (ked sa vesmir nafukol a zvacsil) vznikli prve nerovnomernosti v rozlozeni hmoty, ktore boli zarodocnymi jadrami pre nabalovanie dalsej a dalsej hmoty, az z toho zacali vznikat hrudky - buduce galaxie a hviezdy. Takto sa teda stalo, ze kvantova mechanika zo sveta najmensieho sa prejavila v nasom realnom svete - a to dokonca na obrovskych vdialenostiach. Mame na to uz aj dokazy - celkova struktura vesmiru tak ako ju pozoruju astronomovia (a zobrazena napr. v tejto animacii je presne taka ako vypocitana nerovnomernost casopriestoru. Je to uzasne, ze svet na urovni ovela mensej ako jadro atomu urcil ako bude vyzerat vesmir ako celok - z tohto pohladu je vesmir vlastne akokeby odtlacok mikrosveta.

Co vidite na tej animacii? Nieco ako penu - ano. Ta animacia ukazuje stamiliony galaxii tak ako su naozaj rozlozene vo vesmire. Su zoradene do akychsi bublin. Tie bubliny vznikli preto, ze vsetky galaxie su pritahovane do stien tychto bublin, pretoze v nich je najviac hmoty, ktora ich gravitacne pritahuje (je to len pokracovanie toho procesu "hrudkovania", o ktorom som hovoril). Ale to nezmamena, ze vnutri bublin nic nie je - je tam stale este vela hmoty, ale nie tolko ako v stenach bublin. Sem tam nejaka galaxia zostane este nepritiahnuta do ziadnej takejto steny, a poletuje si niekde vnutri bubliny. Takisto aj obrovske medzigalakticke mracna plynu a prachu, ktore ale nesvietia, su tmave, preto ich mozme pozorovat len nepriamo na zaklade ich gravitacneho posobenia na svietiacu hmotu - tento nedostatok by nam malo pomoct odstranit prave pozorovanie gravitacnych vln. A urcite je tam aj zopar hviezd vyvrhnutych mimo galaxii pri zrazkach galaxii (nieco ako ten chvost na tom wallpaperi). Ak niektora z takych hviezd ma planetu, ich obloha je uplne tmava - okrem vlastnej hviezdy, a moznych mesiacov ci par planet by ste volnym okom z takej planety videli v noci len uplnu ciernavu, plus mozno jednu dve hviezdy, ktore boli tiez vyvrhnute z danej galaxie. Take planety urcite existuju, a dokonca su lepsi nosici zivota ako planety okolo hviezd v galaxiach - to kvoli gravitacnej stabilite planetarneho systemu okolo medzigalaktickych hviezd.

Takze takato je struktura vesmiru, celkovo to velmi pripomina nieco ako keby si naplnil balon vodou a potom ho nechal prasknut/explodovat - ak by si to potom odfotil ako momentku, tak by si videl mnozstvo malickych kvapiek ako sa navzajom zrazaju a opat rozdeluju, drobia a spajaju, vytvarajuc zaujimave struktury, "mosty", retazce, bubliny a steny bublin, ktore sa budu neustale menit, preskupovat. Nikdy z nich ale nebude opat rovnomerna spojita gula vody...

Aby som teda zhrnul - vsetky hviezdy co vidime na oblohe patria nasmu blizkemu okoliu v nasej vlastnej Galaxii. Galaxie sa zoskupuju do vacsich skupin galaxii, ktore sa drzia pohromade vdaka vzajomnemu gravitacnemu posobeniu/pritahovaniu. Zarodky na taketo zoskupenia vznikli uz na pociatku vesmiru vdaka nerovnomernosti hmoty, ktoru obsahoval vtedajsi vesmir. Skupiny galaxii su dalej zoskupene do este vacsich celkov, ktore pripominaju penu - vela galaxii je v stenach bublin v takejto pene, a len velmi malo ich je vnutri bublin. Cely vesmir je teda ako velka penova gula, ktora na zaciatku explodovala a teraz galaxie poletuju a zoskupuju sa podobne ako kvapocky vody po rozstreknuti, nechavajuc medzi sebou obrovske prazdne priestory naplnene len trochou medzigalaktickeho plynu a prachu...

Este jeden maly dodatok.

S pozorovanim hviezd a galaxii je to zaujimave aj s historickeho hladiska. Nie je to tak davno, co ani najvacsimi dalekohladmi sme neboli schopni pozorovat ine hviezdy ako tie v nasej Galaxii. Preto bolo velmi zaujimave, ked vedci poprvykrat dokazali pozorovat hviezdy v inej galaxii - bola to prave Velka hmlovina v Andromede (M31), vzdialena nieco cez 2 miliony sv. rokov. Doteraz je to jedina cudzia galaxia, v ktorej sa podarilo rozlisit jednotlive hviezdy, v ziadnej inej galaxii sme zatial hviezdy este nevideli, su to pre nas len spojite oblaciky svietiacej hmoty a plynu. Zaujimave to bolo najma z toho dovodu, ze sa nevedelo, ci v inych galaxiach maju hviezdy rovnake vlastnosti ako v nasej Galaxii - ci nie su nahodou vacsie, ci nemaju ine chemicke zlozenie, iny zivotny cyklus atd. Ukazalo sa, ze hviezdy v M31 su presne take iste ako v nasej galaxii, co velmi podporilo vedu v tom zmysle, ze dokaze popisat cely vesmir, a ze zakony fyziky platia v celom vesmire rovnako. Boli totiz teorie, ze co ked napr. rychlost svetla je v inych castiach vesmiru ina ako v nasej (to vobec nie je az taky nezmysel ako by mohol vyzerat). Ukazuje sa, ze fyz. zakony platia v celom vesmire rovnako. I ked - este stale existuje moznost, ze fyz. zakony sa menia v case, to znamena, ze napr. rychlost svetla (ale nielen ona) na zaciatku vzniku vesmiru bola ina ako je dnes a ze sa stale meni. Na potvrdenie takejto hypotezy by sme vsak potrebovali vyspelejsie pristroje ako mame dnes...

Jedine ine jednotlive hviezdy, ktore sme este pozorovali v inych galaxiach, su potom uz len kataklyzmaticke vybuchy na konci zivota hviezd - supernovy. Tie dokazeme pozorovat az do vzdialenosti niekolkych miliard sv. rokov (vdaka tomu, ze supernova nakratko ziari tak ako cela galaxia dohromady). Ako som uz myslim spominal, tieto pozorovania nam nedavno priniesli velke prekvapenie - vesmir sa totiz uz cca 6 az 7 miliard rokov rozpina coraz rychlejsie. Vysvetlenie este nie je jasne, ale najpravdepodobnejsia moznost je, ze existuje antigravitacia - sila, ktora odpudzuje hmotne predmety (iny nazov je "tmava energia"). Einstein ju predpovedal, tak uvidime ako to dopadne, kazdopadne coraz rychlejsie sa rozpinajuci vesmir je uz experimentalne potvrdenym faktom.

Takze aj taketo prevratne veci nam moze priniest pozorovanie jednotlivych hviezd mimo nasej Galaxie...

A mame to tu - Deep Impact uspesne zasiahol kometu Tempel 1. Aby som zbytocne neopakoval to co uz v zrozumitelnom (ceskom) jazyku na interenete je k dispozicii, uvadzam len linku na posledne info s animaciami, fotkami a odkazmi na originalne zabery... Takze prvy zasah cudzieho telesa ludskym artefaktom mame za sebou, a teraz si musime pockat na analyzu vysledkov. Budu urcite zaujimave...

Je pravda, ze vsade sa o tej zrazke pise, uz sa to stalo pomaly bulvarnou temou. Clanky pod nazvom "Vedci z NASA poskodili kometu" sa stavaju najcitanejsimi. Na jednej strane to je dobre (propagacia vedy), na druhej strane informacie su naozaj castokrat len povrchne.

Na prvy pohlad taka zrazka vyzera ozaj len ako demostracia sily a zda sa, ze sa malo da z toho analyzovat. Nie je to ale celkom tak, ide naozaj o pomerne vyznamnu vec v skumani nasej slnecnej sustavy. I ked samozrejme su porovnatelne vyznamne a nove veci (ako napr. uz dva dni funguje radar na sonde Mars Express), ktore nie su zdaleka tak propagovane.

Ovsem, faktom zostava, ze vsetko co vieme o nasej slnecnej sustave vieme na zaklade:

- pozorovania objektov slnecnej sustavy (planet, ich mesiacov, asteroidov, komet, medziplanetarneho prachu) pozemskymi dalekohladmi

- pozorovania objektov zblizka pomocou sond (Merkur, Venusa, Mars, Jupiter, Saturn z ich mesiacmi, Uran, Neptun, kometa Halley, asteroid Eros)

- priameho skumania pristatim sond (len Mars, Venusa a Titan!).

Je zjavne, ze teda doposial sme toho o slnecnej sustave vela nemohli zistit, pretoze vacsinu udajov (okrem Marsu, Venusi, a teraz ciastocne Titanu) o nej mame len z pozorovania dalekohladmi (v roznych vlnovych dlzkach). To ma jeden velky nedostatok - je to pasivna metoda, a dozvieme sa tak len velmi malo o vnutornom zlozeni tychto telies. A pritom vnutorne zlozenie je ovela dolezitejsie pre poznanie vzniku a vyvoja nasej slnecnej sustavy ako povrchove zlozenie. Povrchove zlozenie je totiz za miliardy rokov od vzniku uplne zmenene napr. kozmickym ziarenim, bombardovanim asteroidmi a vzajomnymi zrazkami telies.

Aby som ale este viac konretizoval, tak napr. vnutro planet je velmi dolezite pre poznanie procesu ich vzniku, formovania. Existuje vo vseobecnosti akceptovana teoria o vzniku planet z protoplanetarneho mracna plynu a prachu, ktore kedysi obiehalo okolo Protoslnka a bolo zvyskom materialu, z ktoreho vznikla aj nasa materska hviezda. Predpoklada sa, ze Slnko vymietlo z vnutornych casti disku plyn, takze tam zostali len "pevne" tazsie prvky, z ktorych sa potom teda zformovali (postupnymi zrazkami a gravitacnym kumulovanim zarodkov planet, tzv. planetesimal) styri terestricke (zemskeho typu) planety (Merkur, Venusa, Zem a Mars). Dalej od Slnka uz sila slnecneho vetra a tlak jeho ziarenia boli slabe, a teda zostalo tam dostatok plynu, z ktoreho sa postupne naakumuloval Jupiter a ostatni plynovi obri. Este dalej mal zostat "sajrajt", ktory tvori Kupierov asteroidicky pas ( s najznamejsim predstavitelom Plutom), a este dalej (velmi daleko - az stotisickrat dalej od Slnka ako je Zem, cize este asi dvetisickrat dalej ako je Pluto!) existuje tzv. Oortov oblak, v ktorom sa nachadzaju miliardy komet a ktory tvori naozajstu hranicu slnecnej sustavy, pretoze za nim uz zacina prevladat gravitacny vplyv susednych hviezd. Toto je teoria.

Bohuzial, vyzera ze to nebude take jednoduche. Najnovsie objavy extrasolarnych planet ukazuju, ze vacsina obrich planet typu Jupiter obieha svoje materske hviezdy ovela blizsie ako je to v nasej slnecnej sustave. To je vazna trhlina pre teoriu vzniku planetarneho systemu tak ako v sucasnosti existuje. Samozrejme este mame malu statistiku (nieco vyse 150 extrasolarnych planet), ale napriek tomu to hovori, ze tato teoria nie je univerzalna. Hned sa objavila uz aj teoria, ze napr. Merkur, ktory je podozrivo blizko Slnka, je len jadrom kedysi velkej plynnej planety typu Jupiter, ktora sa po spirale priblizila k Slnku a to ju zbavilo plynneho obalu. Je to mozne. Rovnako je mozne, ze asteroidicky pas medzi Marsom a Jupiterom je zvysok po znicenej planete (a moznoze to dokonca suvisi s Merkurom ako zvyskom po velkej plunnej planete). Nedozvieme sa to naisto, kym konecne nebudeme mat moznost nielen zdialky pozorovat povrch objektov zmeneny miliardami rokov na nepoznanie, ale az kym nebudeme mat moznost zistit co je v ich vnutri a teda z coho boli kedysi vytvorene. Aby som sa vratil ku komete Tempel1 - pri kometach je poznatok o ich vnutri este dolezitejsi ako pri asteroidoch, pretoze na rozdiel od asterodov komety vobec (ani v pociatkoch) nepodliehali tolkym vzajomnym zrazkam. Musime si totiz uvedomit, ze komety su velmi kratkodobe ukazy - maximalne trvaju niekolko tisicov rokov, potom sa ich povrchova struktura odpari vplyvom priblizovani k Slnku, vytvori sa tmava skrupina, prestanu ziarit a stanu sa z nich male a takmer nepozorovatelne bludne asteroidy. To, ze tych svietiacich je relativne vela, je vdaka tomu, ze gravitacne poruchy nedalekych hviezd a vlastna gravitacia Oortovho oblaku sposobuju, ze z Oortovho oblaku na hranici slnecnej sustavy sa obcas stale uvolnuju nove komety, ktore priletia so stredu slnecnej suatvy, par tisic rokov si trocha poziaria, ludia na Zemi sa potesia (alebo postrachuju) z pohladu na "vlasaticu", a je po komete. Takze - aby som sa dostal k jadru veci konecne - komety su vynikajuce zakonzervovane vzorky materialu, z ktoreho bola kedysi vybudovana slnecna sustava, materialu, ktory je stary 4.6 miliardy rokov a nebol vystaveny vonkajsim vplyvom a zmenam, tak ako sa to udialo so vsetkymi objektami vnutri slnecnej suatavy (cize blizsie k Slnku ako je Pluto). Doteraz sme vsak aj komety len pozorovali zdialky. Dalo nam to nejake info, ale zas len o povrchu a plynoch na povrchu, ktore z nej po odpareni unikaju. Nic o ich vnutre.

Az teraz, konecne, prvykrat niekto "rypol" do komety, prenikol hlboko pod jej skrupinu, a dokonca odparil cast jej vnutorneho materialu. Projektil sa totiz energiou dopadu cely odparil spolu s tonami kometarneho vnutra. Projektil bol zamerne zlozeny z medi (360 kg medi), pretoze pristroje sledujuce vytrysknutu hmotu mozu takto lahko odlisit hmotu odpareneho projektilu od hmoty komety (predpokladalo sa totiz, ze med sa nebude na komete vyskytovat, kedze jedna z mala veci co o nich vieme je ze vznikli na kraji slnecnej sustavy, kde med nie je). Kometu sledovali kamery (ved aj detailnych obrazkov povrchu komet mame len zopar, najma fotky Halleyho komety z roku 1986, okolo ktorej preletelo (ale len preletelo) zopar sond (Ruska Vega, potom este Giotto - je velmi tazke nasmerovat sondu presne na kometu, pretoze na rozdiel od planet kometarne drahy su menej presne zname a menej stabilne). Najma vsak - kometu sledovali spektrometre. Nielen na druhej casti sondy, ale aj na inej sonde Rosetta, a mnohych velkych pozemskych aj kozmickych dalekohladoch. Udaje z nich sa budu analyzovat, a zisti sa presne zlozenie vnutra komety. Z udajov o vytrysku, jeho velkosti, jasnosti, chemickeho zlozenia, hmotnostneho rozlozenia atd sa zisti hustota komety, jej struktura, velkost castic z ktorych je zlozena, hrubka kory, percentulne zastupenie plynov, kovov, inych prvkov atd. Vsetko uplne nove udaje. Ved my doteraz ani dobre nevieme ako tmave komety su! Napr. tato je ovela svetlejsia ako sa predpokladalo. To bude mat dolezite dosledky napr. pre odhad velkosti transneptunickych objektov (Sedna a ine), pretoze ich velkosti (kedze su tak strasne daleko) odhadujeme zatial len z ich relativnej pozorovanej jasnosti, vzdialenosti drahy a z predpokladanej odrazivosti (svetlosti) povrchu (vola sa to "albedo"). Takze uz aj len obyvcjana fotografa zblizka komety moze mat velky dipad na predstavu o nasej slnecnej sustave (kedze velkosti transneptunickych objektov uzko suvisia s formovanim sustavy). Asi uz je teraz jasnejsie, ake vyznamne vedomosti moze potom odhalit spektralna analyza zblizka vybuchu na komete...

Takze toto je zhruba na par riadkoch popis dolezitosti tohto experimentu, naozaj komety su doposial velmi slabo preskumane objekty, takmer nic o nich zblizka nevieme, nieto uz o ich vnutornom zlozeni, a pritom su niecim ako vzacnym archelogickym nalezom, su to akesi "egyptske mumie slnecnej sustavy", ktore ak rozanalyzujeme, dovzieme sa informacie o tom, co sme tu mali, ked to tu cele este len vznikalo.

Este posledny doplnok k tomu mojmu dlhemu priepvku - Deep Impact je len jednym z projektov zameranych na komety. O necelych dvesto dni sa ma na Zem vratit sonda z prvymi vzorkami hmoty unikajucej priamo z komety. Sonda sa vola StarDust. A pripravuju sa este lepsie projekty, zatial len v pociatocnych stadiach vyvoja. Toto vsak uz nie je velmi zaujimave pre verejnost, takze sa o tom nevie. Nezazlievam teda ludom z NASA, ze z Deep Impactu spravili taku show pre verejnost - posluzilo to propagacii vedy, i ked pre zvysok sveta datum 4. jula nebol zrovna asi najvhodnejsi...

K otazke o rychlosti vzdalovania galaxii:

Treba si uvedomit jednu dolezitu vec - cim dalej sa pozerame do vesmiru, tym starsie udalosti a objekty vidime. Napr. ak sa pozerame na nase Slnko, nevidime ho tak ako v tomto momente skutocne je, ale vidime ho tak ako vyzeralo pred cca osmimi minutami (tolko trva svetlu kym k nam prileti a teda kym nam povie ako Slnko vyzera). Rovnako ak sa pozeras na galaxie vzdialene trebars pat miliard svetelnych rokov, tak nevidis tie galaxie tak ako vyzeraju dnes, ale ako vyzerali pred tymi piatimi miliardami rokmi. Cize pozorovanie vesmiru je perfektny stroj casu ktorym vidime do minulosti vesmiru! Cim dalej tym starsie veci vidime (pre pamatnikov - podobne ako v Burianovom filme "Cesta do praveku"). Vidime ako sa galaxie vyvijali, vidime ich jedlotlive stadia. Vieme o objektoch ktore boli len na pociatku tvorby galaxii ale dnes uz neexistuju (napr. kvazary). Preto - zrychlovane vesmiru poslednych cca sedem miliard rokov sa neprejavuje na celkovom pocte galaxi ktore vidime, lebo toto zrychlovane sa prejavuje len "v blizkych castiach vesmiru" do vzdialenosti sedem mld. sv. rokov (presne preto aj vieme urcit kedy sa priblizne zacalo toto rozpinanie zrychlovat - lebo len tak sa daju vysveltit jasnosti supernov blizie aj vzdialenejsie ako tych cca sedem mld. sv. rokov). Okrem toho - rychlost rozpinania je v sucasnosti ovela nizsia ako rychlost svetla, a tazko povedat ci rychlost svetla niekedy prekroci.

Dolezita vec- urcite sa pytate, ako moze nieco prekrocit rychlost svetla? Ved je to porusenie teorie relativity... Nie je! Ako som uz spomenul predtym, najvzdialenejsie casti vesmiru sa od nas vzdaluju rychlostou vacsou ako rychlost svetla!

Na vysvetlenie treba povedat, ze vacsina ludi chape teoriu relativity zjednodusene - ze proste nic sa nemoze pohybovat rychlejsie ako svetlo. To nie je pravda. Teoria relativity hovori, ze ziadna informacia (teda ani svetlo) sa nemoze vymenit medzi dvoma objektami ktore sa vzajomne pohybuju rychlejsie ako svetlo. Vyplyva z toho napriklad aj ta klasicka vec ze nemozme urychlit nic nad rychlost svetla atd. Ale nic to nehovori o tom, ze akou rychlostou sa rozpina samotny casopriestor vesmiru! Ten sa dokonca musel rozpinat rychlejsie ako je rychlost svetla, pretoze je to jedina moznost ako vysvetlit to, ze celkova struktura vesmiru (ta "pena") je taka ako je, nebolo by to mozne ak by sa vesmir na zaciatku nerozpinal rychlejsie ako rychlost svetla (trvalo to velmi kratko, len zlomky sekundy, nazyva sa to inflacia). Ziaden fyzikalny zakon sa vsak pritom neporusil, pretoze - casti vesmiru, ktore sa od seba rozpinali rychlejsie ako rychlost svetla, si nikdy medzi sebou ziadnu informaciu nestihli vymenit. Cize ani svetlo, to znamena ze tieto casti vesmiru vobec nepozorujeme. Avsak - kedze vesmir sa potom podstatne zpomalil - postupne sa nam tie "blizsie" casti vesmiru ukazuju, tak ako k nam stiha z nich uz priletiet svetlo. To znamena, ze dnes (vesmir je stary 13.6 mld. rokov) k nam stihlo priletiet svetlo zo vzdialenosti 13.6 mld. sv. rokov. Lenze za touto vzdialenostou lezia dalsie galaxie, ktore sme zatial este neuvideli, a ktore sa od nas vzdalovali (a tie dostatocne vzdialene sa stale vzdaluju) rychlejsie ako rychlost svetla. Tento pozorovatelny vesmir je ovela mensi ako skutocny vesmir. Ohromujuce je, ze vobec nevieme (a priamo sa to nikdy nedozvieme, len nepriamo napr. pomocou pozorovania rozlozenia hmoty vesmiru) ako vela sa na zaciatku vesmir naozaj zvacsil, ako silna bola inflacia. Je mozne, ze je len o nieco vacsi ako pozorovatelny vesmir, ale je ovela pravdepodobnejsie, ze skutocny vesmir je ovela vacsi ako ten co pozorujeme. Moze byt miliony trilionov krat vacsi! Neporovnatelne vacsi! Toto je aj konecna odpoved na Headyho otazku o velkosti vesmiru - je este ovela vacsi ako dokazeme pozorovat! Cely nas pozorovatelny vesmir az po najvzdialenejsiu galaxiu v 13.6 mld.sv.rokov vzdialenosti moze byt kludne len malym atomom uprostred neporovnatelne vacsieho megavesmiru... To nie je sci-fi, toto je nevyhnutnst na to, aby sme dokazali vysvetlit preco je pozorovatelny vesmir taky ako je, ak by to tak nebolo, nehomogenity vesmiru by boli ovela vacsie a jednoznacne by sa to prejavilo na jeho celkovej strukture.

Kedze som slubil ze budem strucny, nebudem uz velmi rozpitvavat dosledky, len naznakom - ak je vesmir dostatocne velky, (to znamena asi 10 na osemdesiatu krat vacsi ako pozorovatelny vesmir, co je strasne cislo ale je potencialne mozne), tak cisto na zaklade poctu castic vo vesmire a matematickeho vypoctu poctu roznych kombinacii tychto castic vychadza, ze v istej (obrovskej!) vzdialenosti sa musi opakovat konfiguracia atomov (zakony platia v celom vesmire rovnako) tak ako ju mame v tejto casti megavesmiru. Inymi slovami - niekde extremne daleko sedi Kotulic Bunta pisuci tieto iste riadky a citaju si ich obdoby Vas vsetkych - s presne rovnakymi zivotnymi skusenostami... Je to blaznive, ale nie je to absolutne v rozpore z fyzikalnymi znalostami o nasom vesmire, naopak, je to s nimi vo velkom suhlase....Takze tolkoto k nekonecnosti vesmiru, vesmir je naozaj uzasny, vsetky pozemske veci v porovnani s nim absolutne blednu... O to viac je ale uzasne, ze taka nicotna vec ako je ludsky mozog zlozeny len z 1010 neuronov a synapsii dokaze toto popisat a pochopit, nie? Zelam vsetkym pekny den!

K otazke o nekonecnosti/konecnosti vesmiru (pokusim sa byt opat co najstrucnejsi).

Vesmir je minimalne stvorrozmerny (casopriestor). To znamena, ze ma o jednu dimenziu viac ako je schopny vnimat clovek, kedze clovek sa vyvinul na Zemi a jeho zmysly a mozog su konstruovane na interpretaciu trojdimenzionalneho priestoru. Musime si teda pomoct (pomerne znamou) analogiou:

Predstav si ze sme dvojdimenzionalne bytosti (napr. nieco ako plostice). Zijeme si na obrovskom balone (guli) zvanej Zem. Lenze - plostice sa vyvinuli pre potreby svojho sveta, kde im staci vnimat dve dimenzie (kedze su sami ploske). Nevedia teda o tom, ze balon na ktorom ziju je zakriveny - v tretej dimenzii. Preto nechapu, ze ked pojdu rovno za nosom (na zaklade ich najmodernejsich pristrojov), stale rovno, tak sa dostanu do rovnakeho miesta z ktoreho vysli (proste obidu celu Zemegulu). Pre nich sa bude zdat ze isli stale rovno a napriek tomu sa dostali na to iste miesto. Je to preto, ze svet v ktorom ziju je zakriveny v tretej dimenzii ktoru ale oni nevnimaju a nevedia si ju predstavit.

Lenze my vieme, ze je to normalne, lebo sme trojrozmerne bytosti. Teraz si predstav, ze existuju bytosti schopne vnimat stovrrozmernost vesmiru (lebo taky vesmir je). Bude pre nich normalne predtavit si, ze obrovska stvorrozmenra gula zvana vesmir je zakrivena v stvrtom rozmere, a teda ked pre nas pozemstanov pojdes v kozmickej lodi dostatocne dlho rovno za nosom (podla najnovsich pristrojov), tak po obideni celeho vesmiru (4D gule) sa vratis na to iste miesto. Je to zaujimave, ale je to tak. Aj svetlo ktore leti vesmirom je takto zakrivovane a ak by letelo dostatocne dlho a bolo by dostatocne silne, a vesmir by bol dosatatocne silne zakriveny (4D gula by bola "mala"), boli by sme schopni vidiet sami seba! Nasu Galaxiu! Je to smiesne, ale take pokusy sa uskutocnili - ale nasu vlastnu Galaxiu sme zatial nenasli. Vesmir je totiz obrovsky a cas ktory existuje je len velmi kratky na to, aby svetlo stihlo obletiet celu jeho stvorrozmernu gulu.

Aby som sa ale vratil k veci - vesmir je teda nekonecny z pohladu trojrozmerneho, ale je konecny z pohladu svtorozmerneho. Tak ako je nekonecna plocha gule ak si plostica a chodis chodis a nikdy neprides na koniec Zemegule, stale proste chodis koldokola a Zemegula sa ti zda nekonecna. Rovnako nemozes prist na koniec vesmiru, pretoze stale budes chodit koldokola po stvorrozmernej guli a vesmir sa ti zda nekonecny, nikde nema koniec. Ale napriek tomu je objem aj hmotnost vesmiru konecna, rovnako ako je konecny objem Zemegule. Je to vsetko velmi jednoduche, ak si to predstavis na zaklade analogie tak ako som to popisal...

Ak mas ale pocit ze si to stale nevies dobre predstavit, nic si z toho nerob, kludne napis dalsie otazky. Predstavit v tom pravom zmysle slov si to ale nevedia ani fyzici ani matematici. Vsetci si to predstavuju len ako analogiu a intuitivne, a dokazu s tym narabat len preto ze pre matematiku je narabanie s viacrozmernymi priestormi uplna rutina (v matematike je uplne bezny pripad aj nekonecnerozmerneho vesmiru, pre predstavivost absolutna nemoznost, pre matematiku hracka..).

k tvojej otazke o velkosti vesmiru a podobne. Ano, vesmir je naozaj obrovsky. Nazorne - ak by napr. vzdialenost od Slnka k najblizsej hviezde (ktora uz sama o sebe je pre pozemstana obrovska - styri svetelne roky) bola jeden milimeter, tak okraj pozorovatelneho vesmiru by bol vo vzdialenosti az tri tisic kilometrov! A to nie je vsetko - to je len vesmir, ktory pozorujeme (k tomu blizsie v odpovedi na BlueZerovu otazku). Takze je to naozaj opacha, aj nasa vlastna galaxia je len malickou castou vesmiru. Galaxii v celom pozorovatelnom vesmire existuje niekolko stoviek miliard. Takze aj na tej fotke na ktoru sa pytas to pozadie nie je v ziadnom pripade "dorobene". Je to uplne realne pozadie realnych galaxii. Na tej fotke vlastne vidiet len tri hviezdy z nasej Galaxie, vsetky ostatne flaky su ohromne vzdialene galaxie.

Galaxia v Andromede je najblizsia velka galaxia, je to jej obycajny nazov vyplyvajuci len z toho, ze sa nam premieta do suhvezdia Andromedy (co je ludske pomenovanie, nema to nic spolocne s realnou vzdialenostou hviezd, len sa nahodou premietaju na podobne miesto na oblohe, tak si ich ludia tak pomenovali). K zrazke galaxii - tri pomarance plus tri pomaracne v objeme zemegule hybuce sa rychlostou par centimetrov za sekundu je strasne malo na zrazky. Ak sa zrazia dve galaxie, v podstate nikdy sa nezrazaju ich hviezdy, ale len medzihviezdne mracna. Hviezdy sa zrazaju len v blizkosti supermasivnych ciernych dier v stredoch galaxii, kedze cierne diery si ich priblizuju k sebe kym ich neznicia. A k tvojej povodnej otazke - hviezdy a ine utvary (cierne diery, asteroidy, komety), ako aj vacsina svietiacej hmoty je sustredena do galaxii (ano, do tych miekolko stomiliard galaxii v celom vesmire). Mimo nich je len velmi malo takychto utvarov. V poslednej dobe sa vsak ukazuje, ze medzi galaxiami vobec nie je prazdno - su tam obrovske (vacsie ako jednotlive galaxie) mracna chladneho nesvietiaceho plynu a prachu, ktory sa neminul na tvorbu galaxii. Je velmi riedky, ale kedze medzi galaxiami (v tych bublinach co som spominal) su obrovske priestory, dohromady je ho vo vesmire ohromne mnostvo, odhaduje sa ze az asi 80% celkovej hmoty vesmiru. Tie stovky miliard galaxii obsahuju len cca 5 az 10% hmotnosti vesmiru. Takze medzi galaxiami nie su takmer ziadne hviezdy ani ine objekty, su tam len obrovske mracna nesvietiaceho plynu a prachu.

pokusim sa strucne odpovedat na tvoje otazky. Presne ako si povedal - su velmi zlozite a veda na mnohe z nich nema jednoznacne odpovede, pretoze jednoducho nase poznatky o vesmire a hmote su zatial nedostatocne a neuplne. Takisto aj s odbornostou musim robit kompromisy, lebo inak by to mohlo byt nezrozumitelne a zabralo by mi to uz neumerne vela casu, ktory je limitovany (aj ked je to len parameter v rovniciach :-).

Mas uplnu pravdu, ze mnohe veci su len teorie, ktore sa mozu ukazat ako nie celkom spravne. Ale snazim sa vsade uvadzat, ze ak by to bolo takto, tak z toho vyplyva nieco.

Ku gravitonom - vedci predpokladaju existeciu gravitonov na zaklade analogie s elektromagnetickou interakciou (popisanou kvantovou elektrodynamikou - QED). Mame vsetky predpoklady domnievat sa, ze aj gravitacna interakcia je spostredkovavana nejakymi casticami (vsetky ostatne interakcie su, bolo by velmi zvlastne keby gravitacna nebola!), a matematicka analogia gravitacie zostrojena podobne ako QED (cize mame pohybove rovnice castic vytvarajucich interakciu, su to rovnice ako Diracova, Klein-Gordonova a zlozitejsie, v zavislosti od spinu castice) jednoznacne hovori, ake vlastnosti tieto castice musia mat aby popisovali realnu gravitaciu. Ano, podobaju sa fotonom (su napr. nehmotne), ale niektore ine kvantove vlastnosti maju ine (napr. spin je rovny dvom). Cize je to plnohodnotna samostatna castica podobna fotonu, ale nikdy nie je fotonom.

Castice s nadsvetelnou rychlostou pravdepodobne neexistuju, i ked samozrejme existuje hypoteza o tachyonoch. Zatial aspon nic nenaznacuje, zeby existovali. Nadsvetelna rychlost ktoru som spominal nie je nadsvetelna rychlost nejakej castice, je to nadsvetelna rychlost sposobena rozpinanim casopriestoru samotneho. Galaxie dalej ako za hranicou viditelneho/pozorovatelneho vesmiru sa voci nam pohybuju nadsvetelnou rychlostou, ale nie uz v tomto momente. Sposobuje to to, ze v minulosti sa dana cast priestoru vdaka inflacii vzdalovala ovela rychlejsie ako svetlo, teda signal k nam este nestihol prist, a (ak pouzijem silne zjednodusene nerelativisticke poriblizenie), tak priemerna rychlost danej casti priestoru voci nam za doterajsiu existenciu vesmiru je stale vyssia ako rychlost svetla. Akonahle klesne pod rychlost svetla, uvidime danu cast vesmiru, taka ako bola na zaciatku vesmiru. Dnes tam vsak uz su plne vyvinute galaxie, tuto fazu ale samozrejme este nevidime. Takze toto som myslel tym, ze najvzdialenjsie galaxie sa voci nam pohyubuju rychlejsie ako svetlo.

K otazke o zakriveni casopriestoru nasou Zemou - ano, Zem naozaj tiez zakrivuje casopriestor! Uplne kazda castica zakrivuje casopriestor, dokocna aj nehmotny foton (pretoze nesie istu malu energiu ktora je ekvivalentna hmotnosti). Samozrejme toto zakrivenie je ale strasne male. Ale napr. u Slnka sa uz da merat zakrivenie priestoru vdaka zakriveniu drahy fotonov okolo neho letiacich, keby sme mali dostatocne citlive pristroje tak to dokazeme merat aj okolo Zeme, s este presnejsimi pristrojmi by sme to dokazali merat aj okolo kozmonauta vo vesmire... DOkonca existuju javy ako gravitacne mikrososovky, ktore mozu byt sposobene aj malymi objektami typu Jupiter (a aj Zem), ktore zakrivuju svetlo hviezd ked popred nich prelietaju.

Ak by sme zvladli technologiu a energie potrebne na generovanie gravitonov (gravitacie), tak teoreticky mozme zakryvit casopriestor podla nasich predstav a napr. aj vytvorit cerviu dieru a cestovat na druhu stranu vesmiru za par rokov bez porusenia teorie relativity. Ak existuje velmi vyspela civilizacia, dokaze takto cestovat, pripadne moze dokazat vytvorit odstiepenie casopriestoru a vytvorenie noveho vesmiru (co je uz ale extrapolacia sucasnych teorii a nemame na to zatial dokazy, ale matematicky by to bolo mozne). Urcite sa to teoreticky da, otazkou je, ci sa to da urobit v rozumnych rozmeroch (tak aby sa zmestila do tejto deformacie cela kozmicka lod - zatial je to teoreticky mozne len pre jednotlive castice) a s rozumnymi energetickymi vydajmi (moznoze to nikdy nebude rentabilne).

K otazke kam sa rozpina vesmir. Casopriestor konci tam kde konci hmota (to je dalsia vec z teorie relativity - bez hmoty neexistuje cas ani priestor). Cize vesmir sa nerozpina "niekam", on sa proste stale 3D zvacsuje, ale nie niekam "von", ale proste sam v sebe. Tym ze sa hmota od seba vzdiali, zvacsi sa priestor, ale nie je to na ukor niecoho "vonku". CO sa tyka desiatich rozmerov v M teorii - ak aj existuju, tak sa prejavuju len na mikroskopickych skalach, to znamena nie su to plnohodnotne rozmery typu 3D, kam by sa mohol vesmir rozpinat. Su to len zdegenerovane rozmery, ktore sa prejavuju len na urovni kvantovej mechaniky, vlastne na este mensej urovni. I ked existuju verzie teorii, ktore hovoria, ze niektore z tychto rozmerov sa mozu prejavovat aj na skale milimetrov ci centimetrov - planovali aj nejake pokusy v tejto suvislosti, ale bohuzial k tomuto nemam teraz ziadne cerstve informacie, skusim pohladat.

Ku Kotulicovi Buntovi prezidentovi :-) - cislo 10 na osemdesiatu si pamatam z jednej publikacie ktorej uz ale neviem zdroj, islo o vzdialenost na ktorej sa zopakuje konfiguracia poctu atomov vytvarajuich cloveka. Ale cim vacsia vzdialenost, tym vacsi pocet atomov v konfiguracii sa zopakuje. A ano - ak je vesmir dostatocne velky (ak bola inflacia naozaj intenzivna), tak existuje nielen presna kopia ale aj mnoho inych alternativ - cast megavesmiru kde je Kotulic Bunta prezidentom ale aj ina cast kde je bezdomovcom, pripadne kde ho zrazilo vcera auto a on uz nenapisal tuto odpoved atd atd... Teoreticky je to rovnako mozne ako identicka kopia, presne tak. Ale ako vravim - za predpokladu, vesmir sa dostatocne vela zvacsil, co zatial nijako nevieme zistit.

Takze tolko k odpovediam nateraz, neviem ci somich podal dostatocne odbornejsie ;) , v kazdom pripade su take ako som v ramci svojho volneho casu stacil napisat. Dufam, ze pomohli osvetlit aspon trocha dalsi kusok sveta, v ktorom vsetci zijeme. ;)

Urcite minimalne rovnako dobre je, ze existuju aj ludia ktorych bavi taketo veci citat a premyslat nad nimi. ;) Raketoplany su fakt zastarane stroje, i ked americania sa snazia ist teraz na istotu, takze myslim ze to trochu prehanaju. Ale je to len dalsi dokaz, ze kozmonautika nemoze fungovat na starych konceptoch a potrebuje nieco nove.

Ja osobne som nadseny najma projektom vesmirneho vytahu, ktory by nam za cca 40 miliard dolarov (napr. naklady na vesmirnu stanicu ISS pri ktorej je teraz raketoplan su 60 miliard dolarov) poskytol velmi lacny sposob ako dostat veci na obeznu drahu (za cca 100$ za kg na rozdiel od dnesnych cca 10 000$/kg) a za taku istu sumu aj na Venusu, Mars a Jupiter s jeho mesiacmi (kde cena chemickymi raketami je vysoko nad 100 000$/kg)! Lano (presnejsie stuha) by bolo zkonstruovane z uhlikovych nanotrubiciek, materialu, ktory objavili Japonci v roku 1991 a ktory je 60 krat pevnejsi ako ocel a pritom cca patkrat lahsi. Japonci uz vyrabaju 120 ton nanotrubiciek rocne, projekty sa rozbiehaju, uvidime ako to dopadne. NASA nedavno zafinancovala studiu, ktora ukazuje, ze vsetky problemy ako je oscilacia lana, hrozba zrazky so satelitmi na obeznej drahe, poveternostne vplyvy, oxidacia lana, hrozba mikrometeoritov, odpad a trosky na obeznej drahe, slnecne burky atd atd, to vsetko sa da vyriesit tak aby zivotnost lana bola cca 200 rokov. Studiu robili vedci z Institute od Scientific Research a ak vas tento prevratny projekt, ktory mozno poznate zo sci-fi (najma od A.C.Clarka) a ktory sa stal realizovatelnym vdaka spominanemu japonskemu objavu nanotrubiciek zaujima, pozrite si jeho podrobnu ale pritom pre laika zrozumitelnu html verziu, takisto aj to co vas zaujme zo zoznamu prezentacii na poslednej konferencii o vesmirnom vytahu (vratane vysledkov najnovsieho programu NASA na modelovanie trosiek na obeznej drahe). Toto by bolo riesenie, ktore by sposobilo to, ze kozmonautika by neuveritlne zlacnela, a tym padom by sme naozaj zacali vyuzivat orbitalne stanice a kolonizovali Mesiac a Mars a zacali pilotovane lety k Jupiteru. DOvtedy to totiz stale bude strasne draha zalezitost ak zostaneme odkazani len na chemicke raketove motory (druha alternativa, ale menej vyhodna pre Zem, je elektromagneticke delo na vyskume ktoreho NASA tiez pracuje).

ked si uz pisal o tych planetach a ich mesiacoch...tak mna by zaujimalo, ze ci nevies nieco o povode mesiaca Pluta - Charona. lebo, pokial viem, tak charon je cca 1/2 z pluta (cize dost velky mesiac), takze zachyteny byt nemohol. a kebyze je pravda to, co si hovoril o povode pluta, tak ja si potom povod charona vysvetlit neviem...nevies o tom nieco (nejake teorie alebo co ja viem co...) ?? dalej si napisal, ze "Iste napr. uz je aj to, ze Uran a Neptun vznikli vo vzdialenosti medzi Jupiterom a Saturnom a postupne sa presunuli dalej od Slnka." mno, pre teba je to iste, ale ja som bol ohromeny takouto (pre mna) novinkou. takze napis este nejake (pre teba) samozrejme veci, lebo pre nas to moze byt novinka...

Takze po poriadku - v prvom rade si treba uvedomit, ze teorie o slnecnej sustave sa posledne roky, ako som uz spomenul, riadne otriasaju v zakladoch. Zostava toho este vela co objavit a preskumat o nasej vlastnej sustave. Jedna vec je ista - sucasne drahy planet (Merkur az Pluto) su velmi stabilne, vydrzia mnoho miliard rokov tak ako su (najmenej stabilna je draha Merkuru). To je ale uz len dosledok vyberoveho efektu, ktory na zaciatku zlikvidoval vsetky planety/zarodky planet, ktore neboli stabilne - tie uz davno neexistuju, boli znicene alebo vyvrhnute mimo sln. sustavu. Je teda ale logicke, ze na pociatku vyzerala slnecna sustava uplne inak ako dnes - okrem ovela vacsieho mnostva "sajrajtu" v podobe asteroidov a planetok aj drahy velkych planet boli ine, kym sa ustalili do dnesnej podoby. To, ze velke planety boli kedysi blizsie k SLnku je dokazane chemickym zlozenim tychto planet - v ziadnom pripade (ani pri zaratani silneho Kuiperovho pasu) nemohli vzniknut tam kde su teraz, pretoze tam proste nie je a ani nemohol byt dostatok materialu na tak mohutne planety (tento zaver podporuju aj pozorovania planet okolo inych hviezd). Modelovanie ukazuje, ze Saturn, Uran aj Neptun vznikli blizsie k SLnku ako su dnes, a postupne (v priebehu niekolko desat milionov rokov) migrovali dalej od Slnka, najma vplyvom Jupitera. Cize to, ze sa odsunuli dalej je dosledok ich vzajomnych gravitacnych vplyvov. Ako uz jeden stary grecky filozof kedysi povedal, "Panta rei" - "vsetko plynie". Nic nie je stale, ani obeh planet okolo Slnka. Ked si to clovek uvedomi do detailov, je vlastne skor vzacne ze planety su tak stabilne ako su a ze sa nerozletia kade tade za kratky cas. Ale ako vravim, je to dosledok vyberoveho efektu. Dalsi dokaz o tom, ze to tu kedysi bolo inak je ten, ze Venusa rotuje okolo svojej osi presne naopak ako ostate planety. Navyse, jeden den na Venusi (obeh okolo jej osi) trva dlhsie ako jej rok (obeh okolo SLnka). Tu je jasne, ze Venusa prekonala pocas svojej existencie poriadne zmeny. Modelovanie ukazuje, ze mozu byt len dve priciny - ostatne planety zabrzdili rotaciu Venuse a rozrotovali ju opacnym smerom, alebo - os Venuse sa preklopila (nieco podobne ako sa opisuje v Biblii o Zemi - Slnko stalo tri dni a potom zacalo vychadzat na zapade). Ine fyzikalne vysvetlenie tejto zvlastnosti u Venuse neexistuje. Takze aj z toho vidiet, ze planetarny system je dynamicky a prekonal vyznamne zmeny. Napr. projekt orbit@home pokial nebude mat prave dostatok WU pre ratanie drah blizkozemnych asteroidov bude vyuzity prave na ratanie takychto nevysvetlenych otazok nebeskej mechaniky.

K povodu Pluta - to tiez nie je celkom jasne nikomu. Iste vsak je (zo spektralnej analyzy svetla z PLuta a jeho hustoty), ze je zlozeny najma z vodneho ladu a kamenia. To, ze na povrchu je velke mnozstvo metanu dokazuje, ze Pluto vzniklo daleko od SLnka a nikdy sa k nemu privelmi nepriblizilo (inak by sa metan davno a uplne vyparil). Ladove telesa (ako Pluto, Sedna a komety) mohli vznikat len daleko od Slnka kde bol dostatok vody (blizko pri Slnku sa vsetka voda odparila a vymietla prec - vsetka voda na Zemi pochadza z dopadov davnych komet). Posledne roky (presnejsie od roku tusim 1993 ked sonda Galileo prvykrat preletela tesne pri asteroide) bola velkym prekvapenim pre astronomov skutocnost, ze vela planetok a asteroidov ma mesiaciky/suputnikov! Aj nepravidelne asteroidy/velkek hrudy skal o velkosti len niekolko desiatok kilometrov maju napriek svojej malej hmotnosti a gravitacii castokrat porovnatelne velkych suputnikov! Je to mozne len vdaka tomu, ze obiehajuce asteroidy/planetky s podobnymi drahami sa navzajom gravitacne zachytia, kedze vzhladom na seba letia velmi pomaly. Dokaz o tom, ze planetky sa casto vyskytuju v paroch prinasaju aj vyskumy pozemskych kraterov (ktorych uz pozname cca dvesto), z ktorych velmi vela je dvojitych! To znamena, ze ich sposobil dopad dvojplanetky. Rovnako vyzera ze aj planetky z Kuiperovho pasu vytvaraju dvojsustavy - jasny priklad je Pluto s Charonom, ktore sa tiez zachytili pretoze museli mat podobne drahy a teda vzhladom na seba leteli pomerne pomaly. Jedno z najnovsich objavenych telies za Plutom (ktore ma 3/4 velkosti Pluta) je tiez dvojite, takze vyzera ze to vobec nie je vzacne! Ak aj Pluto bolo kedysi mesiacom Neptunu (co bude velmi tazke potvrdit alebo vyvratit) tak mohlo zachytit podobny objekt az po oslobodeni sa, tieto dve teorie nie su v rozpore. Aby som bol uplny, existuje este druha moznost vzniku dvojplanetky - po vzajomnej zrazke (tiez nie s velmi velkou rychlostou dopadu) sa z rozbitych zvyskov skondenzuju dve telesa obiehajuce okolo seba. Vlastne toto je aj pripad nasej Zeme - po dopade telesa velkosti Marsu relativne nizkou rychlostou (menej nez 1 km/s) sa z trosiek naakumuloval Mesiac na obeznej drahe (Mesiac ma len nieco cez 1 percento hmotnosti Zeme, takze je to len odrobinka). Toto vsak skor plati pre male asteroidy, pretoze ak by sa zrazili dve telesa velkosti Pluta, roztavili by sa, a teda by nemohli obsahovat tolko vody ani metanu.

Zaujimavy objav - objekt vacsi ako Pluto.

Vyborne ze sa objavy transneptunickych objektov rozbehli. Velky sklon k ekliptike (rovine drahy Zeme okolo Slnka) len potvrdzuje to, ze ich zrod je iny ako u "normalnych" planet - cize neskondenzovali z protoplanetarneho disku v jednej rovine tak ako osem normalnych planet (Merkur az Neptun). Su sucastou tzv. Kuiperovho pasu asteroidov (rovnako ako Pluto), preto su tie nezhody ohladne "je alebo nie je to planeta". Zatial co planety obiehaju takmer v jednej rovine (povodny protoplanetarny disk), Kuiperov pas ma tvar gule - objekty v nom obiehaju pod hociakym sklonom. Je to zvysok toho, co zostalo po medzihviezdnom mracne, z ktoreho vzniklo Slnko - blizko Slnka vznikol virivy disk, z ktoreho sa vytvorili planety zatial co vonkajsie casti disku zostali relativne rovnomerne rozmiestnene v priestore a z toho co nevymietol slnecny vietor skondenzovalo mnozstvo planetok ako PLuto a este dalej miliardy komet v Oortovom oblaku.

Pluto sa povazuje za planetu uz len z historickeho hladiska (ked ho objavili tak nevedeli ako je velky a najma ako vznikol).

Myslim ze je to uplne jedno ako to nazveme, dolezite je ze to znamena, ze pevnych telies obiehajucich hviezdy je ovela viac ako si myslime. V podstate Kuiperov pas a Oortov oblak su z velkej dialky opticky ovela viditelnejsie ako planety, podobne disky pozorujeme aj u inych hviezd (napr. tusim Beta Pictoris a mnoho inych).

Ma to velky vyznam prii objavoch exoplanet (planet okolo inych hviezd).

Sprava o "desiatej planete" teda vobec nie je prekvapujuca, je len otazkou casu kedy najdeme desiatky takychto telies, i ked mozno nebudu vacsie ako Pluto, ale budu podobnej velkosti... Dolezite je ale aj to, ze sa nejedna o terestricke planety (planety pozemskeho typu), pretoze maju ovela mensiu hustotu (su zlozene z velkej casti z ladu, podobne ako komety).

Verejnost povazuje objav "desiatej planety" za nieco takmer mysticke a myticke, ale dnes je jasne, ze takych objektov tam od vzniku slnecnej sustavy pretrvalo vela, a doteraz sme ich nevideli len preto ze su velmi malo jasne a ze sa nepohybuju v rovine obeznej drahy Zeme ale pod velkym sklonom, takze nikto ich tam prilis seriozne nehladal...To sa ale teraz zmeni.

Takze pripravte sa na to, ze nasledujuce roky bude takychto objavov viac. Mna osobne by rozrusil az objav niecoho naozaj velkeho - napr. hnedeho trpaslika na excentrickej drahe, pretoze az to by znamenalo ze staroveke zaznamy o Nemesis (desiata planeta ma nazvov viac) su pravdive...

Gravitacne poruchy vonkajsich planet a Pluta sa daju vysvetlit tym, ze celkova hmotnost Kuiperovho pasu bude asi jedno percento hmotnosti Zeme, to zatial nie su nijako povzbudive predpovede pre naozajstnu desiatu planetu.

Btw, objav zverejnili az po tom, co im web nabural hacker a chcel objav zverejnit. (objekt totiz vyfotografovali uz v roku 2003 ale kedze je velmi daleko, pohybuje sa velmi pomaly a treba dlhsi cas na urcenie jeho drahy a vzdialenosti od SLnka, co je nevyhnutna podmienka aj pre odhad velkosti). Toto pisem aj kvoli tomu, ze som narazil uz aj na rozne paranoidne nazory, ze americania nechcu verejnosti prezradit nic o novych objavoch tykajucich sa planet, ET atd a ze aj teraz to zverejnili nechtiac len kvoli tym hackerom... Taki ludia ale vacsinou nemaju presnu predstavu o tom, co vsetko obnasa urcit drahu a velkost telesa v Kuiperovom pase, takze nenalette im... :-)

Kedysi davno som cital nejaku teoriu o tom, ze niekde medzi Marsom a jupiterom existovala nejaka velka planeta, ktora jednoducho zmizla resp. sa rozsypala na znamy velky meteoricky pas. Mam dojem, ze su predpoklady aj na to, ze napr. niektore mesiace Jupitera su pozostatkami tejto planety. Vies o tom nieco viac prip. co si o tom myslis?

Ta teoria o znicenej planete nazaj existuje. Mnoho astronomov ju odmieta ako nerealnu, ale v poslednej dobe to nie je az take iste. Argumentuju hlavne tym, ze celkova hmotnost telies v asteroidickom pase medzi Marsom a Jupiterom je len zlomok hmotnosti Zeme (cca jedno percento), co je na rozbitu planetu trochu malo. Na druhej strane, narazil som uz aj na pocitacove simulacie, ktore ukazuju, ze aj po rozbiti velkeho telesa sa najma vplyvom gravitacie Jupitera vacsina zvyskov telesa moze vymiest prec. Jupiter vo vseobecnosti chrani nasu Zem pred dopadmi komet a asteroidov tym, ze ich vychyluje z drah a navedie na drahu do SLnka alebo prec zo Slnecnej suastavy - nebyt Jupitera tak pravdepodobne zivot na Zemi by bol este len na bakterialnej urovni kvoli velmi castym dopadom velkych asteroidov. Jupiter takisto nedovoli asteroidickemu pasu aby sa zkoncentroval do jedneho vacsieho telesa ale udrzuje ho rozdrobeny, podobne ako Saturnove mesiace udrzuju rozdrobeny Saturnov prstenec (sa mimochodom za par milionov rokov pravdepobone aj tak skoro uplne rozpadne a zmizne, je to len docasna zalezitost). Takze nepovazoval by otazku rozbitej planety az za tak jednoznacnu. Celkovo mi situacia tak trochu pripomina situaciu vo fyzike z konca predminuleho storocia. Pred objavenim teorie relativity a kvantovej fyziky uz vedci tvrdili, ze takmer vsetko je objavene a objasnene, a ze tyz par zvysnych veci sa podari vysvetlit za par rokov. No a potom prisiel Einstein, Schrodinger, Pauli, Heinsenberg a ostatni a tuto naivnu predstavu rozprasili na kusy. Teraz je to podobne - este pred nieco vyse desiatimi rokmi astronomovia tvrdili, ze vznik slnecnej sustavy je velmi dobre objasneny a takmer vsetko je jasne. Lenze, na zaciatku devatdesiatych rokov sa rozbehli objavy extrasolarnych planet. A zrazu sa ukazalo ze aj ked pozname zatial len nieco vyse stovky cudzich planetarnych systemov, nase teorie o vzniku planet nedokazu vysvetlit existenciu mnohych z nich! To je vazna trhlina aj pre vedomosti o vzniku nasej vlastnej sustavy. Na zaklade objavov planet okolo inych hviezd sa napr. zacina uvazovat, ze Merkur je zvyskom (jadrom) po planete Jupiterovho typu, ktora sa po spirale priblizila k SLnku a stratila svoj plynny obal. A teda uz nie je taka smiesna ani teoria o znicenej planete medzi Marsom a Jupiterom, i ked treba povedat, ze to este zdaleka nezmana, ze to tak naozaj je. Zrazok planet sa odohralo (v pociatkoch slnecneho systemu) mnoho. A v menej vzdialenej minulosti sa odohralo aj v mensom meritku - zrazky medzi mesiacmi obrich planet. Napr. niekolko mesiacov vykazuje jasny dokaz o tom, ze boli kompletne rozbite pri zrazke a znova sa "pozliepali". Zopar mesiacov ukazuje jasne znamky toho, ze blizko nich boli rozbite ine mesiace, ktore dnes uz vobec neexistuju. Takisto viacero mesiacov (najma Uranu a Neptunu) su napr. zachytene telesa typu Pluto (alebo teraz aj novoobjavena UB313). Aj Pluto ma vlastne taku stabilnu drahu len vdaka rezonancii s obehom Neptunu, nie je vylucene ze kedysi tiez bolo jeho mesiacom a odletelo prec. Iste napr. uz je aj to, ze Uran a Neptun vznikli vo vzdialenosti medzi Jupiterom a Saturnom a postupne sa presunuli dalej od Slnka.

Takze predstavy o vzniku slnecnej sustavy, o ktorych sme si mysleli, ze su velmi solidne, dostali poslednu dobu (ci sa to mnohym astronomom paci alebo nie) vazne trhliny a ich vyriesenie nevylucuje ani moznost, ze medzi Marsom a Jupiterom naozaj bola kedysi planeta, i ked existuju aj ine rovnako dobre vysvetlenia vzniku asteroidickeho pasu. Jednoducho zatial mame prilis malo vedomosti o nasej slnecnej sustave na to, aby sme to mohli jednoznacne potvrdit alebo vyvratit. Aj preto je dolezite robit vyskumy typu Deep Impact, Star Dust a podobne...

V tejto suvislosti som si spomenul na jednu dolezitu vec - cital som publikaciu, v ktorej odhadovali vek jedneho niekolkych asteroidov medzi Marsom a Jupiterom na zaklade najnovsich spektralnych udajov o zastupeni radioaktivnych izotopov (je to standardna a pomerne spolahliva metoda). Vek vysiel velmi vysoky - asteroidy su len o nieco mladsie ako ako slnecna sustava. Z toho vyplyva, ze je vysokonepravdepobne, ze k zniceniu planety medzi Marsom a Jupiterom doslo niekedy z astronomickeho pohladu nedavnej minulosti (cize povedzme posledne miliardy rokov). Ak aj existovala, tak sa rozpadla hned na zaciatku existencie nasho systemu. To by nebolo nic vynimocne, kedze ako som povedal zrazky (aj velkych) telies su pri tvorbe systemu velmi caste (a logicke). Napr. stale nie je jasne, ako vznikol nas Mesiac - su velmi dobre experimentalne dokazy o tom, ze do Protozeme narazilo teleso velkosti Marsu, Zem aj dopadajuce teleso sa kompletne zoztavili a z tejto obrovskej zrazky vznikol system Zem - Mesiac. Toto je vysoko pravdepodobne a stava sa to uz aj takmer oficialne prijatou teoriou podporenou mnohymi pozorovaniami. Takze aj nasa vlastna Zem s najvacsou pravdepodobnstou prezila obrovsky impact, nieco co mohla zazit aj potencialna planeta medzi Marsom a Jupiterom, s tym rozdielom, ze ona to neprezila zatial co Zem to prezila len tak tak.

Este do tretice - k tomu, ze niektore Jupiterove mesiace mozu byt pozostatkami znicenej planety.

Ano, je to tiez mozne. Jupiter ma velmi vela mesiacov (momentalne je evidovanych 63), z nich ale len styri su naozaj velke (Ganymedes, Callisto, Io a Europa), Ganymedes je dokonca vacsi ako Pluto aj Merkur. Zvysok su mesiace typu Pluto (velke snehove gule), a vacsina su obycajne asteroidy (o velkosti niekolko km az niekolko sto km), ktore Jupiter zachytil na ich drahe okolo Slnka. Je to bezny proces, takychto mesiacov ma vela aj Saturn, Uran a Neptun. Takze ak doslo k rozpadu planety medzi Marsom a Jupiterom, je vysokopravdepodobne, ze niektore z trosiek z tejto zrazky v podobe asteroidov su dnes Jupiterovymi mesiacmi.

Len na malu ukazku toho, ze mesiace su dost zaujimave objekty, davam ukazku Saturnovho mesiaca Tethys, ktoreho hustota je len o 20% vacsia ako hustota vody a priemer je nieco cez 1000 km, cize je to velka snehova gula presne tak ako napr. Pluto (a pravdepodobne ho Saturn zachytil tak ako mohlo byt Pluto zachytene a neskor znova pustene Neptunom). Zaujimavy na nom je krater, ktoreho velkost je jedna tretina priemeru mesiaca (najvacsi pomer velkosti krater/teleso v sln. sustave) - je zazrak, ze to Tethys prezil, impakt bol na hranici toho co by mesiac uplne rozbilo.

K tomu vytahu, som rad, ze to tu niekoho zaujalo, pretoze myslim, ze je to projekt hodny pozornosti. Odkazy nan som dal v tom prispevku kde som o nom hovoril, bohuzial su vsetky v anglictine, pretoze v CZ alebo SK silne pochybujem, ze existuje nejake podrobne info o vytahu. Ten problem co spominas nie je problemom, pretoze lano (ci skor stuha) bude natiahnute rovnovahou medzi gravitaciou Zeme a odstredivou silou. Lano ktore bude nizsie ako geostacionarna draha (cize cca 32 tisic km nad Zemou) bude mat snahu padat dole, kdezto lano nad geostacionarnou drahou plus zavazie na konci bude mat tendenciu odletiet od Zeme prec. Tieto dve sily sa takmer presne zrusia, takze lano bude vysiet samo. Samozrejme, kedze pri vytahovani nakladu bude nan posobit dodatocna sila smerom nadol, bude tazisko lana v skutocnosti mierne nad geostacionarnou drahou, takze ani pri vytahovani nakladu nedojde k padu lana ci jeho namotaniu na Zem, ako sa mnoho ludi domnieva. Nedojde ani k jeho privelkemu ohnutiu, i ked samozrejme oscilacie nastanu. Cize nie je to zdaleka len "jablko na tociacom sa motuze". No, je to tazko popisat vsetko v par vetach, vsetko je to velmi podrobne popisane v tych studiach. Samozrejme jedno z najlepsich vyuziti vesmirneho vytahu je presne to co vravis - moznost postavit po castiach lod priamo na orbite. Velku lod. Velke sondy. O hmotnosti stoviek mozno tisiciek ton. (kapacita vytahu by bola 20 ton nakladu kazde tri dni, po piatich rokoch sa da vytah upgradenut na nosnost tisic ton na orbitu kazde tri az styri dni). Uz treba len pockat niekolko rokov na pokrok vo vyrobe nanotrubiciek (ktory velmi rychlo napreduje, pretoze uplatnenie nemaju len pre tento projekt).

Odkazy na ISS teraz nemam po ruke, pravdupovediac, ISS mi nepripada privelmi uzitocna vec a skor si myslim ze vdaka odcerpanym sestdesiatim miliardam dolarov skor brzdi pokrok kozmonautiky (ale vela ludi by so mnou v tomto urcite nesuhlasilo, takze je to moj sukromny nazor). Cez google ale urcite vela najdes, aj v cestine/slovencine.

Druzicu na slnecny pohon asi myslis sukromny projekt slnecnej plachetnice od britskej planetarnej spolocnosti, myslim ze som tu o tom tiez troska pisal (bohuzial nepodarilo sa ju vyniest na obeznu drahu, co nebola chyba druzice ale nosnej ruskej rakety).

Zopar noviniek o novom telese vacsom ako Pluto - medzinarodna astronomicka unia IAU zodpovedna za pomenovavanie a definiciu telies a planet oznamila, ze zriadila komisiu na urcenie definicie planety. Az po rozhodnuti komisie bude urcene meno noveho objektu - ak by bol totiz oznaceny za planetu, jeho pomenovanie nalezi inej komisii pre planety a ta trva na tom, ze sa ma zachovat Greko-Rimska tradicia mien planet. Mne osobne je to jedno, pre mna su dolezite fyzikalne vlastnosti telesa, ale pre verejnost je toto zaujimava vec. Uvidime ako to dopadne, teraz cez leto maju vsetci dovolneky takze rozhodnutie nepadne tak skoro... ;)

Z fyzikalneho pohladu zaujimavejsia novinka je, ze horne ohranicenie velkosti noveho telesa (dvojnasobok Pluta) ktore vyplyvalo z toho, ze Spitzerov vesmirny teleskop nebol schopny najst toto teleso, su nespravne. Totizto, pri nastaveni dalekohladu na suradnice noveho telesa doslo k ludskej chybe - proste suradnice boli nespravne. Preto sa nic nedetegovalo. CHyba to je zriedkava a uz sa vraj urobili protiopatrenia aby sa neopakovala (predsa lne pozorovaci cas orbitalneho teleskopu je prilis drahy aby sa nim mrhalo kvoli takymto hlupym chybam). Nove pozorovanie sa uskutocni koncom tohto mesiaca. Potom budeme ovela presnejsie poznat skutocnu velkost noveho telesa o ktorom je zatial iste len to, ze je vacsie ako Pluto. Odkaz na novinky je tu. (su na stranke autora objavu).

hmm, mna by zaujimalo, co musi to teleso splnat, aby bolo definovane ako planeta ... Velkost, stalost obeznej drahy ? ...

Tak okolo tohoto su velke diskusie, vela o tom popisal napr. aj autor tohtoo objavu Mike Brown. Vo vseobecnosti je problem v tom, ze ked objavili Pluto, tak sa nevedelo nic o Kuiperovom pase asteroidov, ktoreho je Pluto sucastou. Takze jedina vedecka metoda ako vyriesit tuto situaciu je vyskrtnut Pluto zo zoznamu planet - bol by degradovany len na planetku, kedze jej vznik, hmotnost a draha su uplne ine ako pri zvysnych naozajstnych planetach. Lenze - historicky sa za tych 70 rokov Pluto uz stalo v povedomi ludi planetou. Cize z tejto historickej priciny je dost mozne, ze Pluto planetou ostane. V tom pripade ale nie je mozna vedecka definicia planety ako takej. Exsituje potom uz len kompromisne riesenie - vsetko co je vacsie ako PLuto bude planeta, vsetko mensie planetka. Nema to vedecke opodstatnenie, ale co uz. Chyba teda nastala uz v tridsiatych rokoch ked sa rozhodovalo o "osude" Pluta. Vedci vtedy neboli nadseni tym, ze Pluto ma parametre uplne ine ako vsetky ostatne planety (je male, je vysokoexcentricke a ma velky sklon k ekliptivke - rovine drahy Zeme okolo Slnka). Lenze media vtedy velmi tlacili na to, aby bolo Pluto prehlasene za deviatu planetu. Tak ju nakoniec prehlasili. Len ako poznamku - uz pred objavom Pluta boli tlaky aby boli predtym objavene telesa vyhlasene za planety - bolo to tak najma v pripade objavu planetky Ceres v hlavnom pase asteroidov medzi Marsom a Jupiterom (ma priemer 1000 km). Vtedy to vsak nepretlacili.

Takze - ak nechame Pluto medzi planetami, nie je mozna vedecka definicia planety ako takej. Bude to musiet byt kompromis medzi vedou a historiou/spolocnostou. Tym padom z vedeckeho hladiska je taka diskusia uplne nezaujimava, zaujimava je vsak z pohladu laickej verejnosti.

Ja si tiez myslim, ze Pluto by malo byt vyskrtnute zo zoznamu planet. Mysli si to aj vela astronomov. Ma to vsak dva zakladne haciky:

1. Ludske myslenie je vo vseobecnosti skostnatele, neflexibilne. Verejnost je zvyknuta, ze Pluto je planeta a zmenit to je mozno tazsie ako by sa zdalo. Mohlo by to vzbudit aj nedoveru vo vedu ako taku, ved "ked ani nevedia ze Pluto nebola planeta". Samozrejme z pohladu trosku zasvetenejsieho cloveka je to smiesny argument, ale z pohladu laika co o tom nevie vobec nic to tak moze byt. A takychto laikov je 90% populacie. A - v neposlednom rade - vedci su plateni z ich dani.

2. Tiez to mozno nie je az tak zjavne, ale so zmenou poctu planet na osem su spojene aj financne naklady - uz len napr. mnozstvo webovych stranok je nazvanych ci stavanych na devat planet (vratane portalov NASA). Je mozne, ze zmena poctu planet by stala danovych poplatnikov az niekolko milionov dolarov - a dnesne rozpocty nielen NASA naozaj setria kde sa da. Media by sa do toho obuli, nieco na sposob "NASA vyhadzuje vase peniaze kvoli ich omylom, lebo nevedeli, ze Pluto nie je planeta!". A podobne.

Takze z pohladu vedcov a ludi, ktori su flexibilni vo svojom pohlade na svet a zivot je najlepsia cesta vyskrtnut Pluto. Lenze je to otazka tykajuca sa verejnosti ovela viac ako ine otazky vedy, a preto rozhodnutie nebude az tak jednoduche... Uvidime. :-)

Prirodzenej radioaktivite nasej Zeme vdacime za to, ze zemske jadro za vyse 4 mld. rokov od jeho vzniku este nevychladlo a je stale tekute - radioaktivny rozpad uvolnuje totiz teplo, presne tak ako v reaktore. Vdaka tekutemu rotujucemu zemskemu jadru mame relativne silne zemske magneticke pole, ktore nas chrani pred naozaj silnou radioaktivitou z vesmiru (kozmickym ziarenim). Vdaka tomu mame aj tektonicke pohyby litosferickych platni/kontinetov (na rozdiel napr. aj od Marsu).

V casopise Nature sa objavili zaujimave vysledky vyskumu antineutrin zo zemskeho jadra. Vdaka nim vedci odhadli celkovy vykon radioaktivneho rozpadu uranu a thoria v zemskom jadre na 30 az 44 TW (TeraWattov). To je vykon asi tisicky velkych jadrovych elekrarni.

Takze vdaka tejto prirodzenej radioaktivite sme vsetci chraneni pred ovela vacsou radioaktivitou z vesmiru. Je to zaujimava suvislost, vsak?

Je to aj dobra pomocka pre tych, ktori povazuju nase jadrove elektrarne za velkeho strasiaka, a pritom sedia na prirodzenom jadrovom stiepnom reaktore s vykonom tisicich elekrarni. (samozrejme ciastocne tienenom hmotou Zeme, takze to nie je tak tragicke) :-)

Takze k Marsu uspesne vystartovala nova sonda - Mars Reconnoissance Orbiter ("Prieskumna druzica Marsu"). Podobne ako pri sonde Deep Impact sa NASA snazi propagovat tuto cestu ako prevratnu. Do velkej miery ma pravdu (aj ked samozrejme to zavana showbusinessom). Tato velka sonda (vazi viac ako dve tony) ma na palube viacero vynimocnych pristrojov, v cestine sa mozte o sonde dozvediet viac tu. Peknu animaciu celeho projektu najdete aj tu (mpeg4, 9.5 MB).

Nedavno sme tu hovorili o PLute a jeho mesiaci Charone ako dvojplanetke z oblasti Kuiperovho pasu asteroidov. Spominal som, ze na zaciatku devatdesiatych rokov sonda Galileo poprvykrat zistila, ze jeden z asteroidov v pase medzi Jupiterom a Saturnom je dvojity. Odvtedy sa podobne objavy rozbehli ako na beziacom pase - mnozstvo asteroidov ma svoje mesiaciky, ci skor dvojnikov.

Najnovsie sa vsak astronomom podarilo zistit, ze planetka 87 Sylvia objavena este v devatnastom storoci je dokonca az

trojplanetkou!. Ma az dva male mesiace. Dalsi dokaz, ze aj v transneptunickom pase bude asi velke mnozstvo minimalne dvojplanetok tak ako je PLuto s Charonom. Blizsie info v cestine tu.

mno, tak napisem sem dalsiu otazku: ake vesmirne objekty mame moznost vidiet my, obycajni smrtelnici, ktori nemaju pristup k teleskopom ?? Nemam na mysli vseobecne zname ako Slnko, Mesiac, ci hviezdy :-) skor mam na mysli planety, galaxie, atd Ak je nejaka moznost, tak kedy a kde (kam mam kukat)...daju sa vidiet aj volnym okom ??

Takze len strucne - volnym okom toho nie je vela vidiet. Okrem Slnka, Mesiaca a 3000 hviezd (plus 3000 na juznej oblohe) su to planety Merkur, Venusa, Mars, Jupiter a Saturn, plus umele satelity nasej Zeme (od lietadiel sa odlisuju najma tym, ze sa pohybuju rychlejsie a neblikaju). Ak mas velmi dobry zrak a tmavu oblohu (to znamena nie v meste), uvidis este par inych veci - mliecnu drahu (co je nasa vlastna Galaxia, kedze sme v rovine jej disku a javi sa nam teda ako slaby pas cez celu oblohu tvoreny jasom miliard hviezd), dalej velku hmlovinu v Andromede (to je najblizsia velka Galaxia ktora sa nam zdanlivo premieta do suhvezdia Andromeda - ale aj ked mas aj dobre oci tak pohlad na nu ta sklame, bude to len naznak toho ze tam nieco je, uvidis ju len perifernym videnim ktore som popisaoval v predchadzajucom prispevku o farbach). Ak mas dobre oci, uvidis aj zopar hmlovin medzihviezdnych prachovoplynovych mracien (napr. hmlovina Severna amerika v suhvezdi Labute), ale to budu opat len naznaky ze tam nieco je. Dobrym zrakom mozes len ta tak uvidiet este planety Uran, Neptun, a Jupiterove mesiace Ganymedes a Callisto. Takisto by si uvidel aj gulovu hviezdokopu M13 (to je zhluk asi miliona hviezd v nasej vlastnej galaxii), ale tiez len ako mizivy oblacik. Na juznej oblohe (z Australie, juz. ameriky atd) by si videl este Velke a Male magellanovo mracno (susedne male galaxie). Da sa vidiet este zopar dalsich veci ak si nakvapkas do oci atropin (to je alkaloid ktory rozsiruje zrenicky podobne ako LSD ale nema psychotropne ucinky). Takze volnym okom nie je toho az tak vela co vidiet, pohlad volnym okom na oblohu je zaujimavy len z toho hladiska, ze clovek VIE ze tam je toho vela, a moze premyslat o velkosti vesmiru, aj ked to NEVIDI.

Tych par veci co vidiet sa da najst pomocou hviezdnych map, pretoze obloha sa stale meni (den/noc/rocne obdobia) a teda kazdu hodinu kazdy den je obloha ina a neda sa len tak lahko povedat kam pozerat (teda pokial nepoznas naspamat suhvezdia vdaka ktorym sa lahko zorientujes v hociakom case). Existuje vela aj online map, ale v tomto momente nemam link na ziadnu. Ale mam aj dobru spravu - uz aj s malym teleskopm (dokonca aj obycajnym divadelnym kukatkom) sa da na oblohe uvidiet ovela viac. Je to preto, ze nase oko ma priemer sosovky (zrenicky) len cca 0.6 mm (aj s atropinom:), kdezto uz aj divadelne kukatko ma priemer sosovky niekolko centrimetrov a teda plocha na ktorej zbiera svetlo je omnoho vacsia. Strucne zhrnut co sa vsak da vidiet s malym dalekohladom je uz vsak nemozne, kedze je toho dost.

Este velmi kratko - hviezda obloha je vybornym testom na zdravy zrak. Napr. v suhvezdi Velka Medvedica je dvojhviezdny system Alcor a Mizar, ktory vidia ludia len ak maju zdrave oci (vacsina populacie). Ak mas 0.25 dioptrie uz ju neuvidis. Existuju aj ine dvojhviezdy, este narocnejsie, napr. v suhvezdi Lyry (vidi ju asi 50% ludi). Vzdy som ich pouzival namiesto navstev ocneho lekara - na vyske som mal trochu problemy so zaostrovanim, ale pravidelne som si "vysetroval zrak" na tychto dvojhviezdach a ukazalo sa, ze som mal len pretazene oci lebo som bol knihomol a stale som bol zahrabany v knihach. Hviezdy mi ukazali :-))), ze oci mam zdrave kedze doteraz vidim aj dost narocne dvojhviezdy. :) Asi najbrutalnejsi test na ostrost zraku je planeta Venusa - asi 1% ludi dokaze volnym okom vidiet jej fazy (kedze to je vnutorna planeta ma fazy podobne ako mesiac - spln, prva stvrt atd) [nikdy som faze Venuse ocami nevidel, je to uz fakt dost brutus].

Este dva doplnky:

- priemer ocnej zrenicky je 6 mm (nie 0.6 mm ako som sa preklepol).

Pre tych, co sa zaujimaju o astronomiu ale su uplni zaciatocnici je podla mna velmi fajn navsteva hvezdarne alebo planetaria. Hvezdarni je na SK viacero, castokrat usporiadavaju aj pozorovania pre verejnost (dobrymi dalekohladmi s ktorymi uz je vidiet vselico!), planetaria robia zas za par korun vstupneho exkurziu po oblohe v planetariu (simulatore hviezdnej oblohy). Je to nieco ako kino, kde na kupolu premietaju pomocou specialneho projektoru hviezdnu oblohu. Tam sa dozvies odpovede presne na otazky typu co a kde sa da vidiet, ale planetarium ma vyhodu ze ti to vsetko ukazu v pohodli kresla a naraz vela veci... Na SK je myslim 5 planetarii, z ktorych najblizsie k Bratislave je napr. Hvezdaren a planetarium v Hlohovci, dalsie je myslim v Presove atd. Plus existuje vela web stranok aj pre zacinajucich zaujemcov o astronomiu aj v slovencine/cestine, staci zadat cez google (len pozor, niektore propaguju pochybne hypotezy o vzniku vesmiru pripadne rozne konspiracne hypotezy o zlej NASA zatajujucej planetu X atd, na tie si treba davat pozor ale clovek ich lahko odlisi od tych serioznych)...

Vcera vecer som si bol ako vecerne osviezenie po unavnej praci zaplavat vo farebnom zelenomodrom oceane, kedze pracujem hned pri pobrezi pacifiku. Domov som potom isiel na bicykli. Bolo kratko po zapade Slnka, takze aj obzor nadherne ziaril roznymi farbami. Na bicykli sa da toho vela vidiet - idete pomaly, a kedze som isiel priamo smerom na zapad, mal som cas trosku sa zamysliet nad takou obycajnou vecou ako su farby. Stretavame sa s nimi kazdodenne, a berieme ich ako samozrejmost. Mozno vsak viacero z vas nevie, preco vlastne niektore veci su prave takej farby ako ich vidime. (Ti, ktori to vedia, mozu tento prispevok s kludom preskocit).

Mam teda zopar zakladnych otazok a odpovedi:

Preco je Slnko zlte?

Slnko ziari vdaka energii, ktora sa uvolnuje v jeho jadre (priblizne 10% objemu) vdaka jadrovym reakciam zlucovania (predovsetkym) vodika na helium. Cast tejto energie je odnasana fotonmi (zvysok najma neutrinami), ktorym trva az cca milion rokov, kym sa z jadra dostanu az na povrch Slnka. Medzitym znacne ochladnu. A prave teplo je najdolezitejsou vlastnostou urcujucou aku farbu bude mat Slnko a ine hviezdy. Tepelny pohyb totiz znamena, ze sa atomy (jadra), z ktorych je teleso zlozene, tak povediac "trasu". Pocas tohto trasenia sa atomy snazia "ukludnit" (no kto by nechcel byt kludny? :-) ), a robia to tym, ze vyzaruju energiu v podobe fotonov. Cim viac sa trasu (cim su horucejsie), tym vacsej energie sa zbavuju a teda tym energetickejsie fotony vyzaruju. Podla energie sa fotony delia na viacero druhov, pretoze od toho zavisi ich vplyv na okolie. Najmensiu energiu maju radiove vlny (fotony sa prejavuju ako elektromegnaticke vlnenie) - TV, radio; vacsiu energiu maju mikrovlny - mikrovlnka, bluetooth; este vacsiu energiu maju infracervene vlny - IR port, bezne teplo ktore citime na pokozke (aj radiator v byte vyzaruje infracervene fotony); este vacsiu energiu maju viditelne vlny (viditelne svetlo), ktore vnimame nasimi ocami, este vacsiu energiu maju ultrafialove vlny, dalej rontgenove vlny, no a najvacsiu energiu maju gama vlny. Nase oci su citlive teda len na malu cast celej skaly fotonov.

Aj tuto malu skalu vsak dokazu este dalej delit - rozne energie fotonov viditelneho svetla nase oci interpretuju ako rozne farby. Fotony s najmensou energiou v ramci viditelneho svetla nase oci interpretuju ako cervenu farbu. Vyssiu energiu vidia ako oranzovu, este vyssiu ako zltu, nasleduje zelena a za nou modra. Najvyssiu energiu ma fialova farba.

Fotony, ktore prejdu z centra SLnka az na jeho povrch maju priblizne teplotu 5600 stupnov Celzia. To znamena, ze vacsina fotonov bude mat energiu zodpovedajucu takejto teplote. Teplote 5600 st. C zodpoveda energia fotonov viditelneho svetla, a to konkretne - zlteho svetla. Slnko je teda zlte, pretoze najviac fotonov, ktore z neho prichadzaju, ma energiu zlteho svetla. Mimochodom, nie je nahoda, ze nase oci su najcitlivejsie prave na zltu farbu - je to dosledok evolucie. Vyvinuli sa nam take oci, ktore co najlepsie dokazu vidiet okolie - no a to je mozne vtedy, ak su najcitlivejsie prave na vlnovu dlzku svetla, v ktorom materska hviezda ziari najsilnejsie. Keby sme zili na planete v okoli cerveneho trpaslika (typ hviezdy, ktora najviac ziari v infracervenej oblasti), nase oci by boli najcitlivejsie na infracervene svetlo (teplo). Dalsia poznamka - mozno neviete, ale v pritmi sa citlivost nasich oci meni - nie su najcitlivejsie na zlte svetlo, ale sa mierne posunie smerom k nizsim energiam - to preto, aby sme lepsie videli v tme v noci.

Nase oci su zlozene z malych buniek - zo svetlocitlivych buniek. Vacsinu z nich mame citlivu len na viditelne svetlo vo vseobecnosti, cize nedokazu rozlisit farbu. Tieto sa volaju tycinky a mame ich rozmiestnene po celej zadnej casti oka (tzv. sietnice). Mame vsak aj duhy typ svetlocitlivych buniek, ktore su sice o nieco menej citlive na svetlo, ale zato dokazu rozoznavat aj farby. Volaju sa čapíky a su rozmiestenene najma v centralnej casti sietnice. V pritmi s nou nedobre vidime, pretoze ako som povedal, capiky su menej citlive na svetlo ako tycinky. Ak v pritmi nieco nevidite, a pozriete sa mierne nabok, zrazu to uvidite (tzv. periferne videnie). Je to preto, ze ste premiestnili obraz predmetu z menej citlivych capikov na citlivejsie tycinky. [tento popis oka je len velmi strucny, oko je velmi zaujimavy a zlozity organ, ktory by si zasluzil samostatny clanok. Ludske oko je jedno z najprepracovanejusich v prirode, podobne maju napr. aj chobotnice...]

Vratme sa ale teda k farbam sveta okolo nas.

Preco je obloha modra?

Pretoze atmosfera je zlozena najma z kyslika, dusika, vodnej pary a trocha CO2, argonu, metanu a inych primesi. Svetlo prichadzajuce zo Slnka sa na atomoch a molekulach atmosfery odraza (prirodzena vlastnost svetla) a teda rozptyluje. Zo zakonu odrazu a lomu vyplyva, ze na konkretnych atomoch, ktore su v atmosfere, sa viac odrazaju/rozptyluju fotony s vacsou energiou. To znamena, ze najlepsie sa rozptyluje fialova a modra farba (z toho, co vidime. Samozrejme uplne najlepsie sa rozptyluje gama a UV ziarenie, ale to cez atmosferu [zatial] velmi neprechadza najma vdaka ozonovej vrstve). Cize - atmosfera je plna rozptylenych modrych a fialovych fotonov, ktore do nasho oka prichadzaju so vsetkych stran, a teda - obloha je modra!

Preco je pri zapade a vychode Slnka obloha nacervenala?

Z podobneho dovodu - kedze pri zapade a vychode Slnka svetlo musi prechadzat cez ovela hrubsiu vrstvu atmosfery ako ked je Slnko vysoko na oblohe, modra farba, ktora sa lepsie rozptyluje, sa cez tak hrubu vrstvu atmosfery uz citelne rozptyli. Zostane teda najma cervensia cast z povodneho slnecneho svetla, a teda do nasho oka cez tak hrubu vrstvu atmosfery prejdu najma cervene fotony. Preto je obloha vtedy nacervenala.

Preco su oblaky biele? Preto, lebo su zlozene z mnostva malickych kvapociek vody. Na nich sa svetlo odraza, lame tisice krat, vysledkom je uplne rovnoroda zmes vsetkych vlnovych dlzok svetla. Nase oko vnima takuto zmes ako bielu farbu - proste "zo vsetkeho trosku". Je to mix vsetkych farieb.

Preco su predmety farebne? Pretoze kazdy predmet je zlozeny/pokryty atomami alebo molekulami, ktore na zaklade prirodzenych zakonov fyziky odrazaju niektore vlnove dlzky svetla viac ako ine. Napr. cerveny predmet bude odrazat najma cervene fotony, ostatne bude prednostne pohlcovat (napr. tak, ze sa jeho molekuly budu takymito fotonmi roztacat).

Preco je trava zelena, ocean modry ale niekedy tiez aj zeleny?

Zelena trava obsahuje molekuly chlorofilu, ktore prednostne pohlcuju vsetky farby okrem zelenej - cize budu odrazat najma zelene fotony, a mi uvidime predmety obsahujuce chlorofil ako zelene. Preto je napriklad aj ocean castokrat zeleny - obsahuje mikroskopicke riasy (vacsinou vo forme planktonu), v ktorych je chlorofil. Cista voda bez rias musi byt modra (z podobneho dovodu ako obloha - modra farba sa vo vode rozptyluje viac ako cervena).

A co cierna farba?

Cierna farba nie je skutocnou farbou. Predmety vidime cierne vtedy, ak pohlcuju vsetky vlnove dlzky a neodrazaju takmner ziadne fotony. Cuerna farba je absenciou vsetkych ostatnych farieb,a podobne ako biela farba nepatri jej ziadna konkretna energia fotonov.

Takze teraz uz asi chapete, o com moja mysel premyslala pocas plavania v zelenomodrej vode a pocas jazdy na bicykli z roboty domov pri mixe cervenych farieb zapadu Slnka, ktore spolocne s modrym zvyskom oblohy a bielymi oblakmi vytvarali naozaj posobivu zmes farieb a tvarov... A to som este nespomenul pekne svietiacu Venusu (vecernicu).

Pekne... skoda, ze si do toho nevidel aj duhu, mohli sme si precitat aj o lome svetla na kvapkach vody :-) Ale mam jednu pripomienku: pokial sa pamatam, ludske oko je citlive najviac na zelene svetlo, ne na zlte. Nemam k tomu teraz po ruke dokaz, ale pamatam si to z mojej foto-praxe. Aladinky vo fotokomore maju totizto zelene filtre prave z tohoto dovodu. (V televizii, ked zobrazuju fotokomoru, tak je tam svetlo cervene, ale to sa teraz nepouziva, lebo na cervene svetlo je ludske oko citlive najmenej.) Fotopapier je citlivy na modre svetlo (aj fialove a UV), na zelene uz nie. Zlta je v spektre od modrej este "dalej" ako zelena, takze keby bolo oko citlive na zltu farbu viac ako na zelenu, pouzivalo by sa vo fotokomore zlte svetlo... Inak v ciernobielej fotografii su vselijake finty. Napriklad pouzitie farebnych filtrov. Ked je film ciernobiely, samozrejme fotka bude tiez ciernobiela, aj ked pouzijeme farebny filter. (Ciernobiely film je citlivy asi ako spominane tycinky.) Napriklad pri pouziti cerveneho filtra ma vysledna fotka prekrasne (az dramaticke) oblaky. Dovodom je, ze modre svetlo oblohy je filtrom pohltene (tmavy odtien na fotke), pricom biele svetlo odrazene oblakmi filtrom prejde (svetlejsi odtien na fotke). Ked je efekt prilis silny, staci oranzovy filter. Zeleny filter za da dobre pouzit na fotenie krajiniek (bez neho vychadza trava na fotkach vacsinou tmava az cierna, takisto stromy). Modry filter sa zase pouziva ak chceme zvyraznit hmlisty opar. Vsetky taketo finty teraz ale upadaju do zabudnutia s nastupom digitalnej fotografie...

Duhu som veru bohuzial nevidel, tolko farieb by som uz asi nezvladol. :-)

Diky za poznamku Palo, s tou citlivostou oka si trafil do cierneho - je to s nou pomerne tazke - nejde totiz o fyzikalnu vec, ale aj o psychologicko(neurologicko)/biologicku. Ja som sa v prispevku snazil vyhnut tejto komplikacii, ale ked uz si to nacal, par slov nezaskodi (aj ako dokaz ze nic nie je tak jednoduche ako sa na prvy pohlad zda :-).

Vnimanie farby clovekom je totiz nielen otazka vlnovej dlzky svetla, ale aj interpretacie mozgu neuronovych signalov, ktore zo sietnice posielaju svetlocitlive bunky. Capiky, o ktorych som hovoril, totizto su citlive na farby, ale len na tri (red, green, blue - preto aj pocitacovym monitorom staci generovat tieto tri farby a mozog si z toho uz spravi "16 milionov"..). [v poslednej dobe som narazil aj na teorie, ze bunky dokazu rozoznat az styri farby]. Proces videnia je znacny "brutus": v svetlocitlivej bunke mame molekuly pigmentu zvaneho retinal, ktory pohlcuje fotony viditelneho svetla, pricom pocas pohltenia zmeni svoju geometricku konfiguraciu/tvar (z tzv. "cys" formy do "all-trans"). Tato zmena geometrie (ktora trva len sest pikosekund [10-12 sekundy] sposobi aktivaciu enzymu fosfodiesterazy, ktora zacne produkovat velke mnozstvo guanozinfosfatov (take male energeticke "balicky"), ktore sposobia zmeny v rozmiestneni sodikovych ionov v neuronovych vlankach veducich z oka, inymi slovami - nervovy pulz. Konkretny typ enzymu urcuje na ktoru vlnovu dlzku je dana bunka ako citliva a od toho zavisi aj typ pulzu. Tolko biofyzika, ktora s farbami nema az tak vela spolocneho. Dalej uz to nie je fyzika, farby su uz len to, co z tychto signalov urobi mozog. Preto malokedy vdaja ludia vidia tu istu farbu rovnakeho objektu...

Ani so zakladnymi farbami to nie je tak jednoduche - napr. zlta farba moze byt konkretna vlnova dlzka svetla ale aj zmes vlnovych dlzok od 700 nm az po 350 nm. Nie je vobec fyzikalne (a teda ani exaktne) oznacit konkretnu vlnovu dlzku konkretnou farbou. Povedat napr., ze 590 nm je zlta nie je presne, niekto to tak nemusi vnimat.

Takze, aby som tu uz prilis neblabolil - z fyzikalneho pohladu vo vseobecnosti je oko najcitlivejsie na vlnove dlzky okolo 550 az 560 nanometrov (zavisi to najma od konkretnej osoby a jej oci, ale aj od intenzity svetla, v tme je to okolo 500 nm). Tuto vlnovu dlzku nas mozogvacsinou interpretuje ako zlto-zelenu. Takze, v podstate mas pravdu - oko je najcitlievjsie na zelenu alebo aj zltu farbu. Ziarovka nemoze mat jednu frekvenciu (to moze mat len laser), takze aj svetlo zo ziarovky je zmes vsetkeho mozneho. Takze zelene ziarovky vo fotokomorach nie su az tak idealne zelene, pretoze podla spravnosti by malo vo fotokomorach byt monochromaticke svetlo (550-560 nm), ktore niekto uvidi ako zelene a niekto ako zlte a vacsina ako zelenozltu zmes v najroznejsich intezitach...

Btw, fotografia ma dost zaujimala (najma astrofoto), doteraz si pamatam na fotokomoru s (vtedy este) cervenym svetlom, a typicku vonu vyvojky a ustalovaca. Mojim snom bolo zvysit citlivost filmu pomocou hypersenzibilacie vodikom (aspon myslim, ze sa to tak dalo urobit), ale nikdy som sa k tomu nedostal...:-) Len na ukazku pridavam par grafov (jedny z mnohych), ktore ukazuju jednu z moznosti interpretacie farieb: Relativna citlivost oka pri plnom svetle a pri tme,

Hruba interpretacia vlnovych dlzok ako farieb,

Trocha zlozitejsia interpretacia farieb.

(z nich plynie, ze 560 nm je viac zelena ako zlta, ale najdete aj ine grafy, kde je to skor zlta ako zelena, proste je to znacne subjektivne...).

S tymi farbami je to veru zaujimave. Na cervenu farbu je oko najmenej citlive, cize ked mam v tmavej komore iba cervene svetlo, velmi zle sa rozoznavaju obrysy jednotlivych predmetov. Ale napriklad cervene svetlo na semafore vnimame najvyraznejsie zo vsetkych - ved asi preto semafory tak vymysleli. Aj brzdove svetla.

My sme v komore nemali len ziarovky, ale "aladinky": cele lampy, do ktorych sa dali zasuvat filtre podla potreby. Ziarovky v nich boli obycajne. Ale svetlo zo zeleneho filtra bolo naozaj zelenozlte (nebola to typicka sytozelena ako z ihlicnateho lesa alebo na semafore), takze mozno na pomedzi zelenej a zltej. A bolo v nom vidiet paradne, ked fotka "vyliezala" vo vyvojke. Samozrejme, len pri papieroch. S beznymi filmami sme robili uplne po tme. Surovy fotograficky material je citlivy na modre a UV svetlo, ale dnesne filmy su senzibilovane - ich citlivost je posunuta az do oblasti cerveneho svetla (panchromaticke). Potom sme mali este ortochromaticky film - ten bol citlivy az na zltu, ale na oranzovu a cervenu uz nie. Pouzivali sme ho na technicke ucely (prefocovanie) a dalo sa s nim pracovat v tom cervenom svetle. Cervene svetlo vo fotokomore ma teda tiez svoje opodstatnenie, mozno v zaciatkoch boli filmy hlavne ortochromaticke a preto to vniklo do povedomia ludi...

Inak zabrdol si do inej temy: Kazdy vnima farby "po svojom". Nad tym som sa kedysi zamyslal: Co ked to, co ja vnimam ako cervenu, iny vnima ako to, co ja oznacujem za modru? Samozrejme cely svet pomenoval tu farbu ako cervenu, tak tej farbe vsetci hovoria cervena... Ale ide o ten vnem: Co ak su u roznych ludi rozne povymienane? A mozno preto rozni ludia oblubuju rozne farby (teda okrem Cinanov - ti maju vsetci radi cervenu :-). Ale tato teoria je nedokazatelna a zaroven nevyvratitelna... a asi aj zostane.

A este to astrofoto: Pozeras cez dalekohlad na Jupiter, vidis ho poriadne zvacseny, ze je vidiet cervenu skvrnu, ale vsetko je iba biele (odtiene sivej). Pripojis na ten isty dalekohlad fotoaparat, nafotis to na farbu... a cervena skvrna je naozaj cervena, Jupiter ma hnede a zlte pasy, skratka krasne farby. A take hmloviny... To ma tiez vzdy fascinovalo. Nikde som na to nenasiel priame vysvetlenie, ale predpokladam, ze to je tiez o tej intenzite: capiky su vyradene, v dalekohlade vidime len tycinkami. Farebny film ma ale iba jeden princip zaznamu obrazu... a treba samozrejme velmi dlhe expozicie, aby na material dopadol dostatok svetla - a potom su zaznamenane skutocne farby.

Dik Palo za popis vyvoja vo fotog. filmoch, ja som sa o to zaujimal este v casoch cervenych svetiel, takze neviem ako sa posuval vyvoj v poslednych rokoch. Zaujimave. Este stale fotis na film ci uz tiez skor digital? Mne v zaciatkoch digitalu vadila ta strasne mala rozlisovacsia schopnost/hrube zrno, ale uz sa to vyrazne zlepsilo. Dnesne 8 Mpixely su uz na nerozoznanie od filmu (da sa urobit aj ozaj velka zvacsenina), a najma v astrofotografii to citit este vyraznejsie - vysokocitlive filmy (cca 800 ASA a viac) mali uz dost hrube zrno. A v dnesnej dobe uz existuju aj velmi velke CCD polia ktore dokazu zobrazit tak velku cast oblohy ako kedysi fotograficke (Maksutovove) komory.

Btw, to, ze clovek vidi v cervenom svetle zle a pritom cerveny semafor dobre nie je sposobene len cisto znizenou citlivostou oka na cervenu farbu (podla vyskumov je totiz oko citlivejsie na cervenu ako napr. na fialovu), ale aj tym, ze cervena farba ma dlhsiu vlnovu dlzku. Z toho plynie, ze nevidis tolko detailov ako pri inych farbach, podobne ako rozlisovacia schopnost elektronoveho mikroskopu zavisi od energie (vlnovej dlzky) elektronov - cim vacsia energia, tym kratsia vlnova dlzka a tym viac "vln" sa zmesti do malych detailov skumaneho predmetu a teda tym ostrejsie vidis. Keby si napriklad pouzil cervene svetlo omnoho vacsej intenzity ako modrej, stale by si v tom modrom videl viac detailov....

No a s tym vnimanim farieb je to ozaj tiez zaujimave. Ludsky mozog je brutal komplex vec, a vnem je vzdy subjektivny. Moja cervena farba moze byt presne ako hovoris to co je u teba modra, ibaze kedze rovnaky predmet podmienuje ten isty vnem, a kedze vieme komunikovat recou, vieme sa dohodnut a nazvat dany predmet cerveny resp. modry. To ale nic nehovori o nasom konkretnom vneme.

V tejto suvislosti existuje jedna velmi zaujimava vec, mozno ste o nej uz poculi. Vola sa to "synestezia". Je to odchylka u niektorych jedincov, ktora sposobuje, ze sa miesaju niektore neuronove signaly v mozgu. Najcastejsie su to vnemy geometrickych predmetov s farbami, niekedy aj zvukov s farbami. Takyto ludia jednoducho tym, ze vidia nejaky geometricky tvar (najma cisla a pismena) alebo pocuju nejaky zvuk, automaticky maju pre nich nejaku farbu. Ak sa pozru na cierne pismeno/cislo, uvidia ho nie cierne ale farebne. Vyrazne farebne. Teraz nehovorim o nejakom slabom dojme (napr. ze ostry predmet je zlty), nejde o asociaciu. Robili na to dost zaujimave vyskumy:

Aby vylucili, ze ide len o nejaku psychologicku vec (napr. cislo pat moze byt cervene lebo v detstve dotycny trpel traumou z patky v skole, za ktoru dostal bitku a teda sa mu asociovala s cervenou farbou krvi), urobili experiment - vybrali skupinu ludi, ktori tvrdili ze su synestetici, a druhu skupinu ludi, ktori boli "normalni". Obidvom skupinam ukazovali obrazky, na ktorych bolo mnozstvo malych cisiel a pismen husto a nahodne porozhadzovanych. Na niektorych obrazkoch bolo vsak jedno z cisiel/pismen usporiadane nie nahodne ale do nejakeho utvaru. Napr. dvojky mohli spolu vytvarat tvar kruhu alebo cohokolvek ineho. Ak sa na takyto obrazok pozrel normalny clovek, uvidel iba zmes vsetkeho mozneho a az po mnohych desiatkach sekund si zacal vsimat, ze tie dvojky su usporiadane do akehosi nevyrazneho obrazcu. Ak sa ale na ten obrazok pozrel synestetik tak v priebehu jednej dvoch sekund hned rozoznal ze napr. tie dvojky vytvaraju nejaky suvisly utvar, pretoze jednoducho tie dvojky mu tam svietili ako farebny utvar. Robili to na mnohych obrazkoch (niektore nemali ziaden obrazec) a z mnohymi ludmi a jednoznacne boli synestetici omnoho rychlejsi v rozoznavani. Tym sa vylucila moznost, ze je to nejaka sugescia alebo asociacia abstraktneho pojmu "cislo pat" a "farba". Jednoducho je to sposobene tym, ze centrum vnimania farieb v mozgu je velmi blizko centra vnimania geometrickych utvarov (napr. geometricky tvar cisla alebo pismena). Niektori ludia (ti synestetici) maju tieto dve centra prepojene synapsiami (neuronovymi spojmi) omnoho viac ako ini, a teda ak uvidia nejaky tvar tak im to podrazdi aj vnimanie konretnej farby. Takze oni naozaj vidia pismena/cisla farebne, aj ked farebne nie su. Takze to je pekny priklad toho ako subjektivne vnimame farby. Tento vnem je tak silny, ze synestetici vidia tie "svoje" farby nielen na ciernych pismenach ale aj na naozaj farebnych - cize ak uvidi napr. cervenu patku ale on ju vzdy vidi ako zelenu, ta "jeho" zelena prebije skutocnu cervenu a on tu patku uvidi jednoducho zelenu aj ked nie je. Akykolvek text pre nich ihra farbami...

O toto som sa zaujimal najma preto, ze moja zena v detstve bola synesteticka - postupne ale ako sa mozog vyvijal tak sa to stratilo. Takze mozgove spojenia sa tiez menia a vyvijaju aj v priebehu zivota. Da sa to docasne aj obnovit/vyvolat - najcastejsie vymenou neurotransmiterov v mozgu (napr. uzitim LSD). Zaujimave, nie? Takze - vnimanie farieb je velmi subjektivne.

S tym farebnym Jupiterom je to presne ako hovoris Palo - v dalekohlade skor nevidis farby pretoze svetlo je vacsinou velmi slabe, ledva uvidis farebne tie najjasnejsie casti ako napr. hlavny pas jupitera. Zvysok je ale uz pod prahom citlivosti capikov takze funguju uz iba tycinky, preto je fotka ovela farebnejsia ako obraz vytvoreny okom...

Cele je to fajn na uvedomenie si toho, ze nase oci su len obycajne detektory a nas mozog je len obycajny procesor soracovavajuci info z oci. Cize cely svet je iluziou, ale nie v tom zmysle ze by neexistoval, ale v tom zmysle, ze si ho kazdy z nas len nejako interpretuje, ale skutocnu realitu nikto nevidi. ;)

Este dodam, ze ta synestezia bola dokazana nielen psychologickymi pokusmi, ale aj pomocou tzv. PET (pozitronova emisna tomografia). Ta dokaze velmi presne zviditelnit tie casti mozgu, ktore su prave aktivne. Cize napr. ak clovek napojeny na PET otvori oci, aktivuje sa mu zrakove centrum a na tomografe budeme jasne vidiet aktivnu zadnu cast mozgu (tam je zrakove centrum), ked pocuva hudbu, aktivuju sa bocne laloky atd. Tymto sposobom bolo velmi presvedcivo dokazane, ze synestezia aktivuje okrem centra pre analyzu geometrickych tvarov aj centrum vnimania farieb (ktore lezia hned vedla seba)... Zaujimave, nie?

Par zaujimavosti do pozornosti:

V suvislosti s objavom noveho telesa vacsieho ako Pluto som nasiel zaujimavy prehlad o hypotetickych objektoch v nasej slnecnej sustave, ktore v minulosti boli "objavene". Jedna sa napr. o planetu Vulkan (vnutri drahy Merkuru), mesiace Merkura, Venuse, druhy mesiac nasej Zeme, dalej Planety X a Nemesis (sprievodca nasho Slnka). Ide o pekny prehlad s presnymi udajmi aj dovodmi, preco sa myslelo, ze tieto objekty existuju (castokrat ziadne amaterske veci, napr. mesiac Merkura objavila sonda Mariner v sedemdesiatych rokoch, az potom sa ukazalo, ze to bolo UV obraz hviezdy). Je to aj zaujimavy material na uvedomenie si, ze aj astronomovia sa mozu mylit a ze nove objavy treba najskor kriticky zhodnotit, pretoze nie vzdy ta "pompezna" interpretacia musi byt aj realna a spravna...

Pri pisani tohoto clanku som sa nechal inspirovat nedavnymi prispevkami na temu Niekolkonasobna existencia Dura Kotulica :-) To, co sa na prvy pohlad zda ako puha fikcia, v skutocnosti nemusi mat daleko od pravdy: Jednou z najzvlastnejsich vlastnosti castic (foton, elektron a ine) je vlnovo-casticova dualita - foton sa v urcitej situacii sprava ako castica, v inej ako vlna (presnejsie povedane pozorujeme ho ako vlnu alebo ako casticu). V nasledujucej casti budem rozpravat pre jednoduchost iba o fotone. Snad jednym z najznamejsich experimentov, ktory nazorne popisuje tuto vlastost, je experiment s dvoma otvormi. Popis usporiadania experimentu pre tych, ktori o tom citaju prvy raz: Je to fotonove delo ktore je schopne vystrelovat jednotlive fotony, doska na ktoru tieto fotony dopadaju (napr. forograficka doska) a doska s dvoma otvormi, ktora sa nachadza medzi nimi. Zdravy rozum (odchovany na klasicken Newtonowskej fyzike) hovori, ze ak vystrelime foton, ten prejde cez jeden z otvorov na prvej doske a dopadne na dosku druhu. kutocnost je vsak prekvapujuco ina: foton totiz prejde cez oba otvory naraz. Foton opusti delo ako castica, prejde oboma otvormi naraz (ako vlna), za doskou interferuje so sebou samym (vzniknute polovlny sa spolu scitaju), aby na fotograficku dosku dopadol opat ako castica. Ak sa pozrieme na fotograficku dosku zistime, ze dopadajuce fotony vytvaraju interferencny obraz (tmave a svetle pruhy). To znamena, ze foton naozaj presiel oboma otvormi a obe polovlny sa neskor scitali a vytvorili interferencny obraz. Ak by sme vzdy jeden otvor zakryli, foton pri preletel tym druhym ako castica a ziaden interferencny obraz by nevznikol. Ako je to mozne? Cez otvory neprechadza naozajstny foton , ale iba jeho vlna pravdepodobnosti.

Ako je mozne ze foton moze preletiet oboma otvormi naraz? Odpoved nam dal pre par desatrociami Richard Feynman. Podla klasickej fyziky sa castica z bodu A pohybuje do bodu B po jedinecnej drahe. Feynman hovori, ze je nutne zobrat do uvahy vsetky mozne drahy. Cize z Bratislavy do Nitry mozem cestovat priamo (dialnica), a cez Kosice, a cez Kuala Lumpur, a cez suhvezdie Strelca a cez dalsie mozne drahy. Tento pristup je zalozeny na tzv. drahovych integraloch a je to jediny sposob ako pochopit fakt, ze foton v experimente moze prejst oboma otvormi naraz. Drahy s najmensou pravdepodobnostou sa navzajom zrusia, takze ja predsa len pocestujem dialnicou :-) Co sa stane ak k obom otvorom umiestnime fotonovy detektor? Zdravy rozum hovori - ak povazujeme foton podla predch. experimentu za vlnu - ze oba detektory zaznamenaju prechod fotonu. Aka je vsak realita? Po vystreleni fotonu cvakne iba jeden detektor! To znamena, ze foton v tomto pripade presiel iba jednym z otvorov! A naozaj, na druhej doske uz nevidime interferencny obraz, foton preletel cez jeden otvor prvej dosky ako castica a dopadol na druhu dosku taktiez ako castica. Ako je to mozne? Foton sa sprava podla toho, akym sposobom sa na neho pozerame (ake je usporiadanie experimentu). Ak pouzijeme aparaturu bez detektorov, foton sa sprava ako vlna a prejde oboma otvormi. Ak ku otvorom umiestnime detektory, foton sa sprava ako castica a preleti iba jednym otvorom. Co z toho vyplyva? Foton nejakym sposobom vie ake je usporiadanie experimentu, a podla toho sa rozhoduje ktorym otvorom preleti, alebo ci preleti oboma otvormi naraz. Vysvetlenie podava klasicka interpretacia kvantovej mechaniky: pravdepodobnostna vlna fotonu pri jednom z detektorov skolabuje a otvorom naozaj preleti foton ako castica. V skutocnosti staci aby sme umiestnili detektor iba k jednemu otvoru. Foton ktory prechadza cez druhy otvor vie o existencii detektoru pri prvom otvore a sprava sa ako castica. Cize ziadna interferencia nevznika.Dalsiu zahadu poskytuje mierne upraveny experiment: predstavte si, ze mame moznost sa rozhodnut ci zapneme detektor pri jednom z otvorov potom, ako foton opustil hlaven fotonoveho dela. Nech je detektor riadeny automatom a jeho zapnutie alebo vypnutie je nahodne. A - ejha, foton vidi do buducnosti: ak je detektor pri prechode fotonu vypnuty, dostaneme interferencny obraz, ak je zapnuty, foton preletel jednym z otvorov ako castica. Otazka znie - na zaklade coho foton vie buduce usporiadanie experimentu? A na zaklade coho sa rozhoduje ktorym otvorom preleti ak bude detektor zapnuty?Ako to suvisi s milionmi Kotulicov Buntov? Suvisi to s otazkou - na zaklade coho a ako sa foton rozhoduje ktorym otvorom preleti. V sucasnosti existuje niekolko interpretacii kvantovej teorie. Vsetky presne vysvetluju chovanie fotonu v dvoj otvorovom experimente (a v mnohych dalsich experimentoch a pozorovaniach). Tieto rozne teorie sa navzajom vylucuju, ale tak ako foton prechadzajuci oboma otvormi sucasne, vsetky su v urcitom zmysle spravne. Tieto teorie nepodavaju uplny alebo uspokojujuci obraz fungovania vesmiru, vsetky vsak poskytuju urcite pohlady do podstaty problemu (spravanie fotonu). Dve z tychto teorii vysvetluju spravanie fotonu pomocou mnohych vesmirov. Zakladnou myslienkou je, ze vzdy ked je vesmir postaveny pred volbu na kvantovej urovni (ktory otvor?), vesmir sa rozdeli na dva. V jednej kopii vesmiru foton preleti jednym otvorom, v druhom vesmire druhym. Problemom je, ze takymto sposobom by sme dostali nekonecny pocet vesmirov - pred kvantovou volbou totiz stoja a po kazdej moznej ceste sa vydavaju vsetky castice vesmiru (ci vlastne vo vsetkych vesmiroch) naraz. Tento problem riesi druha teoria, ktora to vysvetluje nasledovne: Ked sa foton rozhoduje ktorym otvorom preleti, vesmir sa rozstiepi na dva. V jednom foton preleti jednym otvorom, v druhom druhym. Po prechode otvormi sa oba vesmiry znova spoja do jedneho (vtedy ked foton interferuje so sebou samym). Cize tu nam nekonecny pocet vesmirov odpada, dva vesmiry pararelne vedla seba totiz existuju iba okamih.Cize, je dost mozne ze vedla seba existuje mnoho vesmirov. V jednom nikdy nebola 2-ha svetova vojna, v druhom este stale mame CSSR, v tretom sa Duro naozaj stal prezidentom :-).Experiment s dvoma otvormi velmi dobre popisal R. Feynman v jeho Prednaskach z fyziky, o mnohych vesmiroch som cital v knihe Johna Gribbina - Schrodingerove maciatka. Je to velmi zaujimava, no tazka tema a tak dufam ze som tu nevytvoril prilis veky chaos. Je mi jasne, ze mnohe tvrdenia potrebuju podrobnejsie vysvetlenie, v ramci moznosti a priestoru som sa to snazil popisat co najjednoduchsie. Dakujem vsetkym, ktori to vydrzali az sem :-)

Hefto, vdaka za vyborny prispevok, som velmi rad, ze si ho napisal. A este radsej, ze sa Ti chce napisat cely serial. Myslim, ze tema kvantova mechanika si ho plnym pravom zasluzi, jednak preto, ze v podstate LHC sa odohrava vo svete kvantovej mechaniky (a este zlozitejsej relativistickej kvantovej teorie pola), a jednak preto, ze kvantova mechanika je velmi zvlastna vec, pre laika je to uplne sci-fi podobne ako veci okolo relativity. Svet kvantovej mechaniky je uplne iny ako nas obycajny svet, okrem dualnej povahy castic su tam mnohe dalsie "zazracne" deje, aj studenti teoretickej ci jadrovej fyziky maju castokrat problem aj za niekolko rokov studia kv.mechaniky naozaj pochopit a citit o com kvantovy svet je. Povodne som chcel zareagovat obsirnejsie, ale nebudem prezradzat dopredu... :-)

Len velmi strucne by som nacrtol dovod preco je svet kv.mechaniky tak vyrazne iny ako "nas" svet. V skutocnosti je svet kvantovej mechaniky tym naozajstnym svetom, my zijeme len v iluzii, presnejsie zijeme len na povrchu a nevnimame detaily. Je to dane velkym rozdielom medzi velkostou nasho tela a nasimi zmyslami, ktore su stavane na vnimanie javov v nasej rozmerovej skale a medzi miniaturnostou kvantoveho sveta. Prirovnal by som to k pohladu kozmonauta z obeznej drahy porovnaneho s pohladom pozemstana - napr. kozmonaut pozerajuci sa na ocean vidi velku hladku zaoblenu modru plochu. Je to tak rozdielny a povrchny pohlad oproti tomu "skutocnemu". Clovek vie, ze ocean je sama vlna, kvapky vody, riasy, vsetko klokoce a neustale sa prevaluje - kozmonaut nic z toho nevnima a ak by sa narodil a cely cas zil len na obeznej drahe nikdy by si nevedel predstavit co to vlastne ocean je. Podobne aj my - sme ako kozmonauti pozerajuci sa na svet v ktorom zijeme len cez velmi hrubu mierku - nevidime drobnosti nasho sveta, nevidime klokotajuci a bublajuci casopriestor v ktorom sa castice pohybuju. Jednoducho nevidime vlny, vidime len hladky povrch stola ci akehokolvek ineho materialu, nevidime ze sa sklada z castic/vln, ktore dokazu prechadzat ako duchovia cez ine castice. Nevidime, ze ani najprazdnejsie vakuum nie je prazdne ale plne castic, tazko sa nam chape, ze nemozme nic pozorovat bez toho aby sme to neovlyvnili. Nase zmysly a chapanie mozgu nie su na to stavane, napriek tomu - svet taky je, a my zijeme len v "makroskopickej" iluzii.

Nebudem rozoberat rozne interpretacie kvantovej mechaniky, to necham na Hefta, len by som este podotkol, ze to, ze interpretacii je niekolko, neznamena, ze kv. mechanike nerozumieme. Kvantova mechanika je velmi zlozita vec, ma uplne vlastny matematicky aparat na popis reality, a to dost zlozity aparat. Napriek tomu - nie je v nom nic nejasne, matematika je uplne jednoznacna. To, v com nie je jasno, je interpretacia matematickych konstrukcii pre nasu nedokonalu mysel a obmedzenu predstavivost - matematicky vieme velmi exaktne vypocitat spravanie sa akehokolvek kvantoveho experimentu. Problem je v tom, ze kv. mechanika ma statisticku povahu - cize aj ked vam zadaju presne suradnice a polohy vsetkych zucastnenych castic, prirodne zakony urcuju, ze nemozeme vypocitat na 100% co sa so systemom stane - mozme vypocitat len pravdepodobnost. Matematicky upne jasna vec, ale interpretovat to pre nasu "newtonovsku" obycajnu mysel, ktora je zvyknuta, ze 1+1=2 je velmi tazke. V kvantovej mechanike totiz 1+1 = 0 alebo 1 alebo 2 (nerobim si zarty, toto je skutocne tak, matematika s tym nema problem). Preto ludia vymysleli viacero interpretacii, napr. co Hefto spominal Everettovu interpretaciu mnohych svetov alebo napr. Kodansku interpretaciu. To ale neznamena, ze vesmir naozaj taky je - to ho len my tak interpretujeme, rovnako ako vas monitor interpretuje elektricke impulzy, ktore donho idu - neznamena to, ze v monitore mate naozaj to co vidite, ale je to len cista interpretacia. Urobite klik a uz mate ine farby - zmenila sa tym skutocna realita, ktoru monitor zobrazuje? Nie.

Toto je aj rozdiel medzi kopiami nas vsetkych o ktorych som hovoril v predchadzajucich prispevkoch - zatial co tie kopie musia existovat ak je nas vlastny vesmir dostatocne velky (nic ine netreba), ine vesmiry ako interpretacie kv.mechaniky su znacne hypoteticke a existuju aj ine interpretacie, ktore tieto vesmiry nepotrebuju. Niekedy je vesmir jednoducho nad nase chapanie, a ak sa niekto hlbsie zaujimate napr. o budhizmus ako filozofiu (nie nabozenstvo), zistite, ze mnohe z toho, co dnes tvrdia kvantovi fyzici, povedal uz pred 2600 rokmi isty indicky princ. Indicia, ze nielen matematika dokaze popisat svet tak ako naozaj je a nielen ako sa nam zda... Ale to uz som uplne odbocil, takze tesim sa na Heftove clanky, ktorymi nam poodhali fascinujuci svet castic a kvantovych divov... Dufam, ze som privela neprezradil...

sa cudujem, ze sa tu uz neobjavili linky resp. clanky na posledne objavi astronomov / vedcov...nevadi, tu su:



Medzinárodný tím astronómov pod francúzskym vedením objavil nezvyčajnú planétu za hranicami našej slnečnej sústavy. Planéta s prozaickým menom HD 189733b patrí k nemnohým nebeským telesám tohto druhu, u ktorých sa podarilo zistiť rozmery a hmotnosť, oznámil Astrofyzikálny ústav v Marseille a Observatórium Haute-Provence. Priemer planéty dosahuje asi 14-násobok priemeru Zeme, jej hmotnosť je 1,15-násobkom váhy Jupitera. Hviezda, okolo ktorej HD 189733b obieha, sa dá pozorovať zo Zeme bežným ďalekohľadom. Jeden obeh trvá nezvyčajne krátko - len 2,2 dňa. Vedci dúfajú, že pozorovaním HD 189733b získajú ďalšie zaujímavé poznatky, najmä čo sa týka zloženia atmosféry, pretože planéta sa nachádza vo vzdialenosti iba 60 svetelných rokov od Zeme. Na planéte však určite nie sú vhodné podmienky na existenciu života, pretože teplota atmosféry dosahuje niekoľko sto stupňov Celzia. Astronómovia z Francúzska, Portugalska, Izraela a Švajčiarska zverejnia svoje poznatky v odbornom časopise Astronomy and Astrophysics.

Vedci z amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) oznámili, že vyriešili záhadu gama zábleskov - najsilnejších známych výbuchov vo vesmíre. Gama explózie sú mohutné záblesky, ktoré trvajú len zlomok sekundy, no sú jasnejšie než miliarda sĺnk. Keďže ich trvanie je príliš krátke, astronómom sa až dosiaľ nepodarilo určiť ich pôvod. Vedci z NASA teraz potvrdili, že k mohutným energetickým gama zábleskom dochádza, keď sa čierna diera zrazí s neutrónovou hviezdou, alebo pri kolízii dvoch neutrónových hviezd. "Gama záblesky sú vo všeobecnosti veľmi ťažko skúmateľné, no tie najkratšie z nich bolo takmer úplne nemožné zachytiť," hovorí dr. Neil Gehrels, šéf projektu satelitu NASA Swift, na ktorom pracuje vyše 130 odborníkov. "To sa však zmenilo. Dnes máme nástroje, ktoré nám pomôžu tieto udalosti skúmať. "Satelit zachytil gama záblesk v máji a záznam druhého prišiel o dva mesiace neskôr od ďalšieho prístroja NASA - High-Energy Transit Explorer. Na základe týchto zistení, ktoré vyšli v dnešnom vydaní odborného časopisu Nature, vedci vyvinuli teóriu. Nové objavy pomôžu vedcom odhaliť gravitačné vlny - vlnenie vo vesmíre, ktoré nebolo nikdy pozorované. Ako uvádza vyhlásenie NASA, "krátke gama záblesky by mohli vedcom povedať, kedy a kde majú hľadať gravitačné vlny". "Mali sme tušenie, že krátke gama záblesky pochádzajú z nárazu neutrónovej hviezdy do čiernej diery alebo inej neutrónovej hviezdy, no tieto nové objavy nás už nenechávajú na pochybách," potvrdil dr. Derek Fox, výskumník z Pennsylvánskej štátnej univerzity.

Dik Heady za linky, ani ja niekedy nestiham. :-)

Pravdupovediac vsak, ta nova objavena planeta nestoji velmi za osobitnu zmienku - takychto planet (ovela vacsich ako Zem) je uz totiz objavenych dokopy vyse 150 (stopatdesiat), pisal som tu o nich, a kazdy zhruba tyzden sa objavi nova. Takze novinari to prevzali ako ohromujucu spravu len preto, ze nepoznaju presne background, ze takych planet je uz kopa (a pretoze taketo clanky im zvysuju citanost :-) ) a nove idu ako na beziacom pase...

K tym gamma zableskom - ten objav o ktorom pisu sa stal uz pred polrokom v aprili, a pisal som tu o tom (ak ma pamat neklame) ako o probleme s tzv. Gamma Ray Bursts; GRB. Povodnejsi zdroj tej spravy je napr. aj na tu. Ak si ale zle pamatam, ze som to tu spomenul, tak potom dik za upgrade. :-)

Nasa predstava o Slnecnej sustave sa nam meni pred ocami. Po objave niekolkych velkych transneptunickych objektov ako napr. Quaorar ci Sedna, sa ukazalo, ze najnovsie teleso vacsie ako Pluto (zatial pod pracovnym nazvom Xena) ma mesiac (info anglicky, cesky). Je to zaujimave z dvoch dovodov:

- umozni nam to velmi presne urcit hmotnost Xeny, ovela presnejsie ako by sme to boli schopni urobit inymi metodami. To bude mat velky vyznam, pretoze tym zistime aj hustotu, ktora nam zas vela povie o zlozeni (napr. ci je to skor spinavy lad alebo skala, atd)

- to, ze taketo male telesa maju relativne velke mesiace (zo styroch najvacsich transneptunickych telies maju mesiace az tri z nich), svedci o tom, ze pravdepodobne vznikli zrazkami "spinavych snehovych guli", podobne ako mnozstvo asterodidov ma tiez mesiace, a vlastne podobne ako vznikla nasa Zem s Mesiacom.

Osobne sa velmi tesim na dalsie pozorovania, presnu obeznu drahu (a teda aj hmotnost Xeny) vedci zistia az v januari 2006. Skor to bohuzial nejde, pretoze takto vzdialene a slabe telesa moze spolahlivo pozorovat len malo teleskopov, konkretne Keckov teleskop na Havaji, lenze tym padom treba vzdy dat ziadost o pozorovaci cas, a kedze je to "vychyteny" dalekohlad a zaujimavych pozorovacich projektov je vela, trva niekolko mesiacov kym sa dostanu pozorovatelia na rad. To ale nevadi, obezna doba Xeny je vyse 500 rokov, takze par mesiacov je smiesne kratky okamzik. :-)

Nasa predstava o Slnecnej sustave sa nam meni pred ocami. Po objave niekolkych velkych transneptunickych objektov ako napr. Quaorar ci Sedna, sa ukazalo, ze najnovsie teleso vacsie ako Pluto (zatial pod pracovnym nazvom Xena) ma mesiac (info anglicky, cesky). Je to zaujimave z dvoch dovodov:

- umozni nam to velmi presne urcit hmotnost Xeny, ovela presnejsie ako by sme to boli schopni urobit inymi metodami. To bude mat velky vyznam, pretoze tym zistime aj hustotu, ktora nam zas vela povie o zlozeni (napr. ci je to skor spinavy lad alebo skala, atd)

- to, ze taketo male telesa maju relativne velke mesiace (zo styroch najvacsich transneptunickych telies maju mesiace az tri z nich), svedci o tom, ze pravdepodobne vznikli zrazkami "spinavych snehovych guli", podobne ako mnozstvo asterodidov ma tiez mesiace, a vlastne podobne ako vznikla nasa Zem s Mesiacom.

Osobne sa velmi tesim na dalsie pozorovania, presnu obeznu drahu (a teda aj hmotnost Xeny) vedci zistia az v januari 2006. Skor to bohuzial nejde, pretoze takto vzdialene a slabe telesa moze spolahlivo pozorovat len malo teleskopov, konkretne Keckov teleskop na Havaji, lenze tym padom treba vzdy dat ziadost o pozorovaci cas, a kedze je to "vychyteny" dalekohlad a zaujimavych pozorovacich projektov je vela, trva niekolko mesiacov kym sa dostanu pozorovatelia na rad. To ale nevadi, obezna doba Xeny je vyse 500 rokov, takze par mesiacov je smiesne kratky okamzik. :-)

kedze Zem je sucastou vesmiru, dovolujem si sem vlozit jeden clanok prevzaty z TASR ::: Zem sa otepľuje tak rýchlo, ako nikdy predtým, tvrdia nemeckí vedci z Ústavu Maxa Plancka pre meteorológiu v Hamburgu. Podľa najnovšej štúdie do konca 21. storočia by sa mohol za určitých podmienok roztopiť všetok ľad na severnom póle. Do roku 2100 bude teplejšie v priemere o štyri stupne Celzia. Hladina svetového oceánu stúpne o 30 centimetrov. V strednej Európe budú suché a horúce letá, zimy teplejšie a daždivejšie, značne stúpne riziko prívalových dažďov a záplav. Stredomorie budú sužovať suchá, púšte v Austrálii a Afrike sa zväčšia. Na severnom póle môže byť dokonca desať stupňov nad nulou. Podľa riaditeľa ústavu Jochema Marotzkého aktuálna štúdia síce neprináša žiadne zásadne nové poznatky, no potvrdzuje doterajšie domnienky. Vedci tentoraz pracovali s väčším množstvom údajov ako mali k dispozícii pre správu Medzinárodného panelu klimatických zmien (IPCC) v roku 2001. V dôsledku toho majú mnohé prognózy stabilnejší základ. Týka sa to napríklad očakávaného letného topenia ľadu v Arktíde, čo dramaticky zmení podmienky pre faunu a flóru. Merania amerických vedcov z Coloradskej univerzity v Boulderi potvrdzujú výpočty ich nemeckých kolegov. K 21. septembru bolo v Arktíde podľa družicových meraní 5,32 milióna kilometrov kubických morského ľadu. Je to o 20 percent menej ako je priemer ostatných troch rokov a zároveň najmenej od začiatku sledovania v roku 1978. Priemerná teplota v oblasti od januára do augusta bola vyššia o štyri stupne. Dopady klimatických zmien nebudú všade na Zemi rovnaké. Niektoré kontinenty postihnú viac, niektoré menej. Najlepšie by mala obísť Antarktída. Za všeobecný dôvod otepľovania sa považuje spaľovanie fosílnych palív a s tým spojená produkcia oxidu uhličitého (CO2). TASR

Ak mozem, tiez pridam par riadkov.

Je vedecky dokazane, ze cim je vyssia teplota mora, tim viac ziskavaju tropicke burky energiu a su z nich silnejsie hurikany.

Cize pocitam s tym, ze ak na buduci rok pride do USA par hurikanov typu "Katrina", zacnu premyslat o tom, ci nahodou ten Kjotsky protokol o znizovani emisii CO2 predsalen nieje nejaka blbost. Myslim si, ze USA bude dost postihnuta globalnym oteplovanim, aj ked si to mozno teraz az tak neuvedomuju. NA druhu stranu je pravda, ze globalne oteplovanie nesposobuju len priemyselne staty ale aj tazba dreva v pralesoch. Zaujimave je tiez, ze aj v minulosti boli na zemi globalne oteplenia, ktore clovek nesposobil, kedze este liezol po stromoch :)

Osobne uz zacinam byt trochu pobaveny z neustale sa opakujucich clankov o globalnom oteplovani sposobenom clovekom. Nehovorim, ze to tak nie je, ale ide o pomerne vynimku z vedeckeho sposobu uvazovania (kvoli "popularnosti temy"), ked sa prezentuje ako hotova myslienka, ktora ma len velmi chabe (z vedeckeho pohladu) odovodnenie. To, ze globalne oteplovanie nastava, je fakt. To, ze ho sposobuje clovek, je domnienka, ktora ma este dost daleko od vedeckeho dokazu. Klima je ohromne zlozity system, o ktorom vieme len velmi malo. V minulosti, ako uz spomenul SlEpEc, dochadzalo ku globalnemu oteplovaniu a ladovym dobam pravidelne, mozno tisicky krat, a ovela vacsim a rychlejsim ako je to co zazivame dnes. Zijeme v dobe ladovej, ktora uz trva 2 miliony rokov, poslednych 10 000 rokov bola mala doba medziladova. Mozno, ze prave tieto storocia konecne konci cele dvojmilionove obdobie ladovej doby a konecne sa nam otepli. Nebolo by to absolutne nic zvlastne ani neuveritelne, bola by to len jedna dalsia mala epizodka v dynamickom vyvoji nasej planety. Konecne by sa zivot rozbehol, rozsiril aj do polarnejsich oblasti, so svysenou teplotou by sa konecne viac rozbehla fotosynteza a produkcia energie a metabolizmu celej biosfery. V minulosti sme tu uz mali ovela vacsie extremy, ked bola priemerna teplota Zeme o cca 7 az 8 stupnov vyssia ako je dnes (a zivotu sa darilo), a dokonca aj (pravdepodobne dvakrat) obdobie "snow ball", ked Zem bola totalne zamrznuta, a len na rovniku boli sem tam male jazierka otvoreneho oceanu, kde ledva ledva prezivali posledne tvory. Vtedy zivot na Zemi takmer vyhynul. Tomu hovorim globalny problem, nie tym par stupnom Celzia a par desiatkam metrov vzostupu vodnej hladiny, ktorym (mozno) celime teraz. Ludia su velmi antropocentricki a vsetko vztahuju na seba - zomrie miliarda ludi. OK, co uz, je to prirodzeny proces. Klima sa meni, zivot sa meni, druhy sa vyvijaju, prisposobuju sa podmienkam. Clovek moze argumentovat, ze ale ved sme inteligentni a mozme cielene a uelovo ovplyvnova svoju vlastnu buducnost. Ano , to je pravda, ale kde je napisane, ze druh Homo Sapiens je prave ten vrchol rebricka zivota, ktory povedie k uslesnemu rozsireniu zivota do vesmiru? Co ked zmysel zivota je uplne iny ako vytvorit tvora ktory ma problem sam so sebou? Co ked sme len degenerovany druh,slepa ulicka vyvoja, odsudena na zanik? My zijeme stale v presvedceni, ze priroda nam ma sluzit a vsetko ma byt tip top aby sme si zili v pohodli a rozmnozovali sa virusovou rychlostou. Nech to bude akokolvek, v ziadnom pripade nie je oteplovanie planety katastroficke z pohladu zivota. Mozno je, ale len z pohladu cloveka. Aj keby spalovanie fosilnych paliv a klcovanie lesov naozaj sposobilo globalne oteplenie, bude to len mala zmena, pri ktorej vyhynie mozno 10% druhov zivocichov - to je velmi malo v porovnani z vyhynutiami, ktore tu uz boli. Niekedy sposobi velke zmeny dopad asteroidu, inokedy zvysena globalna sopecna cinost, inokedy vybuch blizkej supernovy, no a teraz mozno jeden z druhov zivocichov na Zemi (clovek). Koniec koncov, mali sme tu uz aj taky pripad - ked obrovske mnozstva metanovych, nitrogennych a inych bakterii boli pred stovkami milionov rokov katastrofalne vykynozene zakernymi riasami, ktore zacali produkovat obrovske mnozstva prudko jedovateho a agresivneho plynu - kysliku, cim vyhubili vsetky ostatne formy zivota (kyslik je naozaj velmi jedovata a agresivna latka, aj vdaka tomu mame z jeho dychania tolko energie, sme v podstate nieco ako analog votrelcov z filmu Ridleyho Scotta (Aliens), ktori zili s kyselinou namiesto krvi). A vidite ako dopadlo - "dobre". Priroda nie je zla ani dobra, priroda proste len existuje a prisposobuje sa okolitym podmienkam. To len clovek hodnoti veci ako dobre a zle, ako prospesne a katastrofalne, podla toho co ON z toho ma alebo nema. Viem, ze to znie na prvy pohlad nehumanne, ale treba si uvedomit relativitu veci a paleontologicke/geologicke pozadie tychto zmien. To, comu celime, je len mala epizodka v historii Zeme, ktora bez ohladu na druh Homo Sapiens Sapiens dopadne tak ako ma...

ano mate pravdu clovek sa boji o svoj zivot a preto spomina na veci ohladne oteplovania ale za to si moze sam - priroda vzdy vie co robi. a co sa tyka vymierania predpoklada sa ze o takych 5000 rokov by mohla nastat nova doba ladova ak sa nestane nieco horsie - vybuch sopky alebo zrazka s kometou:) uvidime co sa stane v buducnosti to siepec: priroda vyraba ovela viac co2 ako ludstvo dohromady a urcitym sposobom je to len kvapka v mori takze usa ten dokument asi nepodporia

Čínskym astronómom sa podarilo získať dôkazy, podľa ktorých je gigantickým objektom uprostred našej galaxie supermasívna čierna diera. Svoj objav publikujú v odbornom časopise Nature. Č´-čchiang Šen a jeho kolegovia zo Šanghajského astronomického observatória zachytili rádiové vlny emitované tesne za hranicou záhadného objektu, známeho ako Sagittarius A. Vlny zachytili pomocou systému desiatich teleskopov, rozmiestnených po celom území USA. Ako píšu vo svojom príspevku, objav "poskytuje jasný dôkaz, že Sgr A je supermasívnou čiernou dierou". Nebeské objekty, ktoré do seba nasávajú všetko zo svojho okolia, vrátane svetla, patria medzi najzáhadnejšie telesá vo vesmíre. Vznikajú pri zrútení zomierajúcej hviezdy do seba, keď hviezda skolabuje pod vlastnou gravitáciou. Keďže čierne diery dokážu do seba pohltiť celé hviezdy a iné časti galaktických systémov, označujú sa niekedy aj ako konečné víťazstvo nad gravitáciou. Vedci mali dlho podozrenie, že v jadre našej Galaxie je čierna diera, pričom jej hmotu odhadujú na štvormiliónnásobok hmoty nášho Slnka. Podľa najnovších pozorovaní čínski astronómovia predpokladajú, že veľkosť objektu je ekvivalentná približne polomeru obežnej dráhy Zeme okolo Slnka. "Tieto pozorovania sú významným dôkazom, že Sgr A je skutočne čiernou dierou, a umožňujú nám nazrieť na správanie sa hmoty, ktorá do nej prúdi," hovorí Christopher Reynolds z americkej University of Maryland v komentári k článku. Podľa jeho slov je najnovší objav čínskych astronómov ďalším krokom k zachyteniu obrazu tieňa okolo okraja čiernej diery, čo by mohlo byť klasickým testom Einsteinovej všeobecnej teórie relativity. Teória predpokladá, že masívne telesá ako planéty, hviezdy či čierne diery svojou rotáciou zakrivujú vo svojom okolí čas a priestor.

Diky Heady za info, som rad, ze nielen ja to tu obcas updateujem. Posledne obdobie som teraz velmi busy - pracovne sa chystam na dalsiu konferenciu a aj rodinnych veci teraz musim vela riesit. Takze mam bohuzial velmi malo casu na ine veci. Predsa len ale si neodpustim aspon kratke poznamky:

Existencia ciernej diery v centre nasej Galaxie je v podstate ista vec. Cinski astronomovia teraz dodali len dalsie, a velmi zaujimave dokazy. To, ze v centre nasej Galaxie je cierna diera, je iste najma z podrobnych dlhodobych pozorovani pohybu hviezd uplne blizko centralnej ciernej diery. Hviezdy v tejto oblasti su extremne nahustene a pohybuju sa velmi rychlo (kedze su tesne vedla ciernej diery). Pozorovania tejto oblasti su tazke, pretoze nam ju zakryvaju medzihviezdne mracna plynu a prachu, ale nastastie niektore vlnove dlzky preniknu aj cez tento zavoj a my mozme vidiet priamo najcentralnejsiu a naozaj tajomnu oblast Galaxie. Tajomnu preto, lebo v sebe skryva najistejsi dokaz existencie ciernej diery, a to hned extremne velkej. Je to vyborny test pre vseobecnu teoriu relativity, pre poznanie vyvoja hviezd, ich dynamiky v galaxii, a je to aj kluc k poznaniu vyvoja nasej Galaxie a aj mnohych inych galaxii vo vesmire. Je totiz velmi pravdepodobne, ze takmer kazda galaxia ma supermasivnu ciernu dieru vo svojom strede. Pozorovania centralnej oblasti nasej Galaxie trvaju uz niekolko desatroci a z nich dokazeme vidiet realne presuvanie hviezd pocas tohto obdobia. Je neskutocne rychle - a da sa vysvetlit len pritomnostou ohromne hmotneho neviditelneho telesa tesne vedla pozorovanych hviezd, ktora onedlho tieto hviezdy roztrha a pohlti. Pekny obrazok tohto varneho kotla Galaxie aj z ceskym popisom si mozete pozriet napr. tu, a odporucam pozriet si aj vyfotografovany pohyb hviezd v tejto oblasti. Mozme sa veru tesit, ake vedomosti nam dalsie sledovanie tejto oblasti pomoze odhalit...

Druha velmi zaujimava vec, o ktorej som este nemal cas napisat je, ze objavili dalsie dva mesiace planety Pluto (info po cesky). Objav nie je sice este naisto potvrdeny, ale podla udajov, ktore maju autori objavu na svojich strankach, tak pravdepodobnost omylu je extremne nizka. Pre osviezenie - prvy mesiac planety Pluto objavili roku 1978, voci Plutu je velmi velky a teda ide skor o dvojplanetku. Novoobjavene mesiaciky su male, cca niekolko desiatok az stoviek km, ale je to velmi zaujimavy prispevok k poznaniu objektov Kuiperovho pasa asteroidov, ku ktorym Pluto patri. Je to pekne pokracovanie nedavnych objavov viacnasobnych asteroidov (napr. trojiteho, o ktorom som tu tiez nedavno pisal), a zaroven dokaz toho, ako malo vieme aj o "znamych" telesach nasej Slnecnej sustavy. Pomoze nam to lepsie pochopit vznik tychto objektov, ale napr. aj presnejsie zmerat hmotnost Pluta aj Charona. To sa zide aj pre pripravovanu prvu sondu k Plutu (New Horizon), na ktorej ste mohli poslat aj svoje meno napalene na CDcku (tato moznost uz vyprsala). Mozme sa teda stale tesit aj na dalsie prekvapenia z rodneho kuta nasej Galaxie - Slnecnej sustavy.

Takze sutaz Space Elevator (Vesmirny vytah) prebehla podla NASA uspesne, zucastnilo sa jej 11 timov.

Prvu cenu 50 tisic dolacov ale neziskal nikto, pretoze neboli splnene podmienky. Cena sa presuva na buduci rok, ked bude uz 200 000$. Napriek tomu, bolo to prve uspesne splhanie climberov nie na baterie (ako to zatial robi Liftport group), ale na svetelny pohon. Najlepsi tim sa dostal do vysky 40 stop (nieco cez desat metrov), co na prvy pohlad moze vyzerat smiesne, ale treba si uvedomit ze aj prvy let lietadlom bratov Wrightovcov pred sto rokmi mal len par desiatok metrov.

Na udelenie ceny v druhej sutaznej kategorii (nove silne lano) tiez neboli splnene podmienky (lano by muselo byt o 50% silnejsie ako akekolvek existujuce komercne lano z kevlaru, spectry atd).

Tento rok bol znevyhodneny aj tym, ze tymy mali na pripravu len po roka. Uvidime na buduci rok, dolezite je ze sa nieco zacalo uz realizovat...

dobry, chcel by som len povedat, ze sa mi stala velmi zaujimava vec. hovori vam nieco meno RNDr. Jiri Grygar, CSc ?? Nie ?? a co tak Okna vesmiru dokoran alebo Vesmirne laboratorium ?? Ak stale nic, tak vam poviem, ze on je moderatorom tych dvoch dokumentarnych serialov o vesmire, ktore ste mohli vidiet aj na STV. no a tento chlapik mal na mojej fakulte dnes prednasku o vesmire.



a este by som chcel s vami podelit o jej obsahu. vzhladom na to, ze sa mi tato prednaska kryla s inou, tak som nebol na celej :((( a tak som sa teda nedozvedel vsetko, ale nieco predsa:

urcite viete, ze sme vyslali niekolko robotov na Mars, ale uz mozno neviete, ze vedci povodne ocakavali, ze budu fungovat len par tyzdnov, mozno mesiacov a potom sa im solarne panely zaspinia a tak sa im nebudu dobyjat baterky. ale na pocudovanie tie roboty idu dodnes, lebo takmer kazdy den si vedci najdu solarne panely robotov vycistene. najprv si to nevedeli vysvetlit, ze co alebo "kto" to cisti. neskor ale prisli na to, ze na Marse existuju nejake vertikalne viry, ktore odfukaju prach z robotov prec.

dalej, ze povrch Marsu je uuuplne sterilny, lebo ho vzdy sterilizuje kozmicke UV ziarenie, a tak aj ked my poslali nesterilne roboty na Mars, tak dnes uz sterislne su :)) cize na povrchu Marsu urcite nie je ziaden zivot, ale pod jeho povrchom byt moze !!!

a viete o tom, ze uz mame na Zemi aj vzorky z Marsu ?? pritom sme tam nikdy nikoho ani nic neposlali, ze by sa to vratilo. viete ako je to mozne ?? jednoducho. ked na Mars dopadne asteroid, kometa (skratka nejaky suter :-) pod velmi malym uhlom, tak odhori martanske skaly aj von z obeznej drahy Marsu a ked dopadnu na Zem, tak ...

dalej len tak mimochodom spomenul, ze os otacania Marsu ma odchylku aj 60 stupnov (pricom zemska ma max 1 stupen), a tak sa cely Mars velmi zaujimavo toci a dochadza tam k javom, ktore by sa teda na Zemi nemohli vytvorit

a viete o tom, ze Polarka zvacsuje svoj jas ?? a dokonca aj svoj objem.

ako aj Juro Kotulic spomenul, tak osamotene slnko je vo vesmire fakt vynimkou. vacsinou byva dvojica.

najviac ma vsak zaujala udalost, ktora sa stala 27. decembra minuleho roku. bola to asi najvyznamnejsie udalost astronomie. v ten den sme zaznamenali najvacie gama ziarenie v historii, lebo nejaka supernova (myslim, ze to nazval magnetit) tak vybuchla, ze na kratku dobu mala jas ako bilion (ci trilion ?? nepamatam presne, skratka hovadske cislo) nasich Slnk. nachvilu to bol najjasnejsi objek vo vesmire. len pre zaujimavost povedal, ze keby bol ten objekt na nasej obeznej drahe namiesto mesiaca, tak by to vytvorilo take silne magneticke pole, ze by vsetky kovove predmety v tejto prednaskarni vzlietli cez strop na mesiac. kamoss mal taku tak vzlastnu pripomienku: a co zelezo v nasich telach ??

spominam si aj na dalsie veci, ale to uz len tak utrzkovo a nechcel by som si domyslat. toto si myslim, ze staci :))

Heady

Diky Heady za prispevok, som rad, ze Ta Grygar oslovil, a ze si si nasiel cas sem o tom napisat. Jiri Grygar je legenda v popularizacii astronomie, moja prva knizka o vesmire ked som mal sedem rokov bola prave od neho ("V hlubinach vesmiru"). Tento clovek robi kusisko uzitocnej prace aj dnes, ked pripravuje tzv. Zne objevu (Zatvy objavov). Vysoko odporucam. Jedina nevyhoda je, ze je to ohromne mnozstvo prace a nestiha to (je tam casovy sklz), napriek tomu, ze ma pomocnikov. Ale vraj chysta protiopatrenia, tak verim ze mu to vyjde. :-)

Doplnil by som par poznamok k tomu co pisal Heady:

tie vzdusne viry na Marse ktore prekvapivo cistia slnecne panely marsochodov a umoznuju im ziskavat energiu ovela dlhsie ako bolo povodne planovane, sa volaju "dust devil" na zaklade podobnosti s pustnymi virmi na Zemi (take velmi malicke a slabucke tornada). Vznikaju velmi podobne - virenim atmosfery vdaka teplotnym zmenam. Nevedelo sa o nich, lebo su velmi male, a najma preto, ze martanska atmosfera je stokrat redsia a lahsia ako zemska. (kdezto napr. Venusina je zas stokrat tazsia, na Venusi by vas zrazil z noh uz aj vanok).

Sterilita povrchu Marsu je presne to, vdaka comu sondy Viking nenasli ziaden zivot. Ale presne ako vravis - pod povrchom moze byt. To, ze nase sondy su sterilizovane to nie je az take uplne iste, robili sa pokusy s niektorymi bakteriami, ktore na orbitalnej drahe vo vakuu vydrzali az pol roka! Nedavno tiez objavili bakterie, ktorym simulovali podmienky na Marse, a tieto bakterie prezili len v hlbke niekolko milimetrov niekolko hodin... Zivot je prisposobivejsi ako by si clovek myslel...

Vzorku z Marsu mame niekolko kusov, znamy je pripad najma jedneho z martanskych meteoritov, v ktorych vedci tvrdili, ze nasli stopy martanskych bakterii. Nebolo to tak, nakoniec sa to vysvetlilo prirodzenymi chemickymi procesmi, ale bola to zaujimava muslienka a seriozne podlozena...

K osi otacania Marsu - odchylka Zeme od zvislej osi je 23.5 stupna, Marsu velmi podobna. To, o com hovoris, je dlhodoba kolisavost rotacnej osi (tzv. precesia a nutacia), Zem ma naozaj ovela stabilnejsiu ako Mars. Vdaka tomu Mars ma naozaj extremne zmeny podnebia, a mozno aj preto su na nom jasne stopy po kedysi tekutej vode, a teraz nie je na nom nic. Btw, vyzera, ze na Marse sa konci doba ladova a nastava oteplenie. Mozno nasledujuce tisicrocia bude na Marse opat tiect voda, zavisi to najma na tom, ci sa do atmosfery uvolni dostatok plynov na vytvorenie dostatocneho atmosferickeho tlaku, ktory je nevyhnutny na existenciu tekutej vody na povrchu.

Polarka je premenna hviezda, velmi vela hviezd je premennych, je to sposobene viacerymi faktormi, ci uz zakrytmi (ak sa jedna o viachviezdne systemy), alebo ich fyzikalnymi vlastnostami ci vyvojovou etapou. Su velmi uzitocne pri skumani struktury hviezd a napr. aj pri urcovani vzdialenosti vo vesmire (tym, ze niektore typy premennych hviezd maju vzdy rovnaku svietivost, a teda vieme z toho urcit ako daleko sa nachadzaju spolu s ich okolim). Preto Polarka meni svoj jas a aj objem (niektore hviezdy su az tisic nasobne vacsie (ale nie tazsie!) ako SLnko, a "nafukuju a vyfukuju sa".), i ked Polarka nie je z tejto skupiny.

Ten vybuch co spominas nie je magnetit (to je mineral v obsahujuci zelezo), ale magnetar. Presnejsie islo o vybuch supernovy (bezna vec) s naslednym vznikom magnetaru (uz nie az tak bezna vec). Je to specialny druh neutronovej hviezdy s neskutocne silnym magnetickym polom, miliony krat silnejsim ako najsilnejsi magnet v LHC. Naozaj neskutocnym, s tymi zeleznymi predmetmi uletenymi na Mesiac to vobec nie je prehnane. Zelezo v nasich cervenych krvinkach by v takom pripade ale "neuletelo", museli by sme byt blizsie (tak ako som spominal v clanku o neutronovych hviezdach na tomto webe). Napriek tomu sa ten objekt nestal celkom najjasnejsim vo vesmire, pretoze kvazary su este jasnejsie (i ked kvazary zanikli este na pociatkoch vzniku vesmiru, ale stale ich pozorujeme, kedze s narastajucou vzdialenostou sa pozerame stale dalej do minulosti vesmiru...)

A mame tu prve vysledky z radaru zo sondy Mars Express, o ktorom som tu pred casom pisal - analyza radarovych dat (ktore po prvykrat nahliadli aj pod povrch Marsu) potvrdila, ze na Marse su velke mnozstva podzemneho vodneho ladu, hrube viac ako 1 kilometer.

Tak konecne na druhy pokus sa japonskej sonde Hayabusa podarilo uspesne odobrat vzorku materialu z asteroidu Itokawa (priemer "zemiakovitych" 300 metrov). S tymto materialom sonda pride na Zem v roku 2007. Japonci su nalezite hrdi, ze sa im to podarilo, ich kozmicky vyskum totiz zaostava za ich technickou vyspelostou... vecerne spravy v japonskej televizii su tejto udalosti plne uz niekolko dni..:-)

Astronomom sa podarilo objavit rodiaci sa planetarny system doposial najviac podobny nasej slnecnej sustave. System sa nachadza vo vzdialenosti 375 svetelnych rokov a objavili v nom (poprvykrat v tzv. zone zivota, cize vo vhodnej vzdialenosti od materskej hviezdy, v ktorej je mozna existencia tekutej vody) acetylen a kyanovodik. Ten pri zmiesani s vodou vo vhodnom prostredi (napr. povrch planety) vytvara aminokyseliny a dokonca aj adenin, co je jeden z piatich zakladnych stavebnych kamenov DNA molekuly nesucej geneticku informaciu v zivych organizmoch. Je to velmi potesujuci objav, dokazujuci, ze je len otazkou casu a statistickej pravdepodobnosti, kedy v nasej Galaxii obsahujucej miliardy hviezd najdeme system, kde naozaj zivot aj vznikol...

Astronomovia objavili v nasej Galaxii obrovsku bublinu medzihviezdneho plynu, staru priblizne 10-30 milionov rokov, vyvrhnutu mimo rovinu nasej Galaxie nezvycajne silnou exploziou, sposobenou pravdepodobne desiatkami supernov a silnym hviezdnym vetrom z mladych aktivnych hviezd. Hmotnost bubliny je cca milion hmotnosti Slnka. Tieto procesy su velmi dolezite pri tvorbe novych hviezd a sireni tazkych prvkov v Galaxii, teda aj pre vznik a sirenie zivota. Takychto bublin je znamych vela, ale tato je doposial najvaccsia. Aj nase Slnko s najvacsou pravdepodobnostou vzniklo vdaka nedalakemu vybuchu supernovy pred necelymi 5 miliardami rokmi.

Ja by som si tiez dovolil jednu odbornu otazku. Docital som sa ze rychlost svetla je stale rovnaka a to bolo dokazane pri pokuse, pri ktorom sa rychlost svetla merala pri pohybe proti slnku a so slnkom na Zemi, teda v smere otacania a proti smeru. Pri tomto pokuse namerali rovnaku rychlost. Ja by som laickym zmyslanim povedal, ze proti smeru by mala byt rychlost pre pozorovatela vacsia a v smere mensia. Vie mi niekto vysvetlit, ze preco tomu tak je? ;-) Dik

Toto je skutocne zaujimava zalezitost ale naozaj to tak je. Rychlost svetla bude pre pozorvatela vzdy rovnako velka a nezalezi pri tom na rychlosti zdroja alebo pozorovatela. S trochou "nadsazky" sa da povedat, ze na tomto stoji a pada cela sucasna (najma Einsteinovska) fyzika. Vesmir sa nam skutocne moze pri blizsom pohlade zdat ako velmi divne miesto. Ale ako bolo uz mnoho krat povedane, je to len vec zvyku a ludskych (dost obmedzenych) skusenosti. Keby clovek bezne cestoval rychlostami blyzkymi rychlosti svetla, tak by mu to vobec nepripadalo divne. Na otazku preco to tak je je jednoducha, aj ked nie prilis uspokojiva odpoved: "lebo". Treba si ale uvedomit co by sa s vesmirom stalo, keby to tak nebolo. Vesmir by vobec nevizeral tak ako vizera. Bolo by do uplne odlisne miesto. Ak ta tieto veci zaujimaju, tak ti odporucam precitat si nieco o Einsteinovi a jeho praci a tiez nieco o kvantovej fyzike. Az ked clovek trocha prenikne do kvantovej fyziky, uvedomi si ze zijeme v uplne sialenom svete, kde zdanlivo nemozne veci a javy su nie len mozne ale dokonca aj klucove pre vesmir ako taky.

Ta otazka a ten paradox vyplyvaju z jednoduchej priciny - nasa mysel a vnimanie je konstruovane na zivot vo svete v ktorom zijeme, konkretne vo svete ani nie prilis velkom (nie sme velki ako Galaxie) ani prilis malom (sme vacsi ako elementarne castice). Nie sme schopni vnimat svet na jeho zakladnej (mikroskopickej - kvantovej) ani velkoskalovej (medzigalaktivkej) urovni. Proste priroda nas neobdarila ani zmyslami ani mozgom schopnym spracovat taketo udaje. Rovnako ani nepocujeme ultrazvukove signaly netopierov, ci infrazvukovu komunikaciu velryb - prsoet to pre zivot nepotrebujeme a teda to nevieme vnimat. Mozme robit len myslienkove experimenty, a tie teda potom zdanlivo odporuju nasej "kazdodennej" skusenosti - nie preto, zeby bol vesmir sialeny, ale preto, ze my sme jednoducho prilis obmedzeni v nasom vnimami.

Rychlost svetla a jej skladanie patri k jednej z takychto veci, ktoru vnimame mylne, ci skor zjednodusene - ze ked nieco ide rychlostou X a vysle vo svojom smere predmet rychlostou Y, tak predmet pojde rychlostou X+Y. To nie je tak, je to len priblizenie, ktore nam postacuje v beznom (nizkorychlostnom) zivote. Ten vztah je vsak troska zlozitejsi ako len obycajny sucet rychlosti, a zhodou okolnosti sa prejavuje vyrazne zrovna pri velkych rychlostiach.

Samozrejme som to s tym "sialenym" vesmirom myslel obrazne. Parve tym som sa snazil vysvetlit ze nase ponimanie sveta nemusi byt vzdy spravne (to nie je takmer nikdy, teda aspon nie komplexne, na nieco take proste "nemame"). A s tym scitavanim rychlosti ma BUnta pravdu. Napriek tomu ze Newton bol skutocne genius, jeho rovnice nie su uplne pravdive. Samozrejme ze su pre vacsinu ludskych cinnosti dostatocne ale najdu sa aj pripady, ked je treba pouzit rovnice presnejsie. (zamerne nehovorim presne lebo "clovek nikdy nevie"). Myslim ze sa niekde spominalo, ze pri vypoctoch drah sond krote sa vypustaju do vesmiru sa Newtonove rovnice nepouzivaju.

.. a este by som doplnil (povodna otazka bola o svetle, nie o dvoch autach), ze ked do vzorca dosadis u=c (cize jedna zo scitavanych rychlosti je rychlost svetla), upravis vzorec, zlomky sa vykratia a vo vysledku ti vyjde, ze w=c. Cize potom vobec nezalezi, na rychlosti v, vysledna rychlost je vzdy c.

A takisto nezalezi na tom, ci sa pohybujes smerom k zdroju svetla alebo od neho, svetlo na teba dopada vzdy tou istou rychlostou c...

Ale co sa tyka toho pokusu, ak to merali na povrchu Zeme, tak by podla mna nemali vyjst uplne rovnake rychlosti. Totiz c v tom vzorci je rychlost svetla vo vakuu ale rychlost svetla vo vzduchu je o trochu mensia (a este mensia vo vode a este mensia v skle). Potom nemozes za u dosadit c a vysledok pre +v a -v bude trochu iny... Ale rychlost svetla vo vzduchu sa len velmi mierne lisi od rychlosti vo vakuu, takze to mohol byt nemeratelny rozdiel. Aj by som to prepocital, ale sa mi nechce - hladat presne hodnoty rychlosti svetla, pocitat obvodovu rychlost na povrchu Zeme na rovniku, pocitat sucet a rozdiel tych rychlosti... co uz, som stary lenivec.

Diky za prispevky kolegovci. Musim vsak niektore veci trosku uviest na spravnu mieru - uvaha o indexe lomu a rychlosti svetla v prostredi vzduchu ma jeden logicky nedostatok - do vztahu, o ktorom hovorime, sa totiz zaratava len rychlost svetla vo vakuu, a to aj napriek tomu ze sa jedna napr. o vzduch. Totizto, dane veci s indexom lomu a rychlostou svetla vo vzduchu nizsou ako rychlost svetla vo vakuu sa tykaju len optickych javov a dejov. Nie relativistickych. Musime si totiz uvedomit, ze rychlost fotonov je vzdy rovna rychlosti svetla vo vakuu. Aj v hmotnom prostredi je rychlost fotonov stale presne 299 792 458 m/s. A teda relativita plati a vzorec o ktorom sa bavime netreba doplnovat o ziadne indexy lomu. To, preco sa hovori, ze rychlost svetla v materialoch je nizsia ako rychlost svetla vo vakuu je dane tym, ze rychlost svetla a fotonov su dve rozdielne veci - fotony sa totiz v prostredi pohlcuju a nasledne vyzaruju atomami tohoto prostredia. Tym sa sirenie svetelneho signalu o nieco spomali (sposobene kratkym casom medzi pohltenim a znovuvyziarenim fotonu). Avsak nespomali sa rychlost samotnych fotonov (ked idu medzi atomami) a teda sa v ziadnom pripade nezmeni ani hodnota "c" vystupujuca vo vzorci specialnej teorie relativity. Relativitu nezaujima prostredie, zaujima ju hodnota "c" ako fyzikalnej konstanty vesmiru, a ta je vsade rovnaka (aspon zatial sa ziadna odchylka nepozorovala), je to vlastnost samotneho casopriestoru a nie vlastnost prostredia.

Dokonca sa v prirode casto vyskytuje aj jav, ked castice idu rychlejsie ako svetlo v danom materialy (ovsem nie rychlejsie ako samotne fotony medzi casticami prostredia, iba rychlejsie nez svetelny signal v takom zmysle ako som ho tu popisal). V tom pripade castice vyzaruju tzv. cerenkovovo ziarenie, a jadrova fyzika tento jav (ked castice idu v prostredi rychlejsie ako svetlo) velmi rada pouziva na konstrukciu tzv. cerenkovovskych detektorov pouzivanych najma na detekciu vysokoenergetickych castic kozmickeho ziarenia. Dokonca aj v LHC budu cerenkovovske detektory vyuzivajuce, ze castice zo zrazky pojdu v nich nadsvetelnou rychlostou (a maju kvoli tomu specialne naplne, ktore sposobuju, ze rychlost sirenia sa svetla bude co najpomalsia - cize materialy, kde sa fotony pri ich ceste prostredim v atomoch zachytia na co najdlhsiu dobu).

Vidime teda, ze "rychlost svetla vo vakuu" je fyzikalnou konstantou vesmiru vo vsetkych jeho miestach casopriestoru (nezavisle od prostredia - to uz dokaze len pohlcovat fotony a teda brzdit sirenie signalu, ale nedokaze fotony spomalit), a prave ta vystupuje aj v einsteinovych rovniciach (z ktorych, mimochodom, vzorec pre skladanie rychlosti vo velmi blizkej podobe publikoval uz pred Einsteinom matematik Lorentz - jedine co mu chybalo bola prave ta konecna rychlost svetla, na to prisiel az Albert). Nesmieme ju zamienat s rychlostou svetla v inych prostrediach, ktora uz nie je vysledkom zakladnej vlastnosti vesmiru ale je ovplyvnena jadrovymi procesmi pri vyzarovani a pohlcovani fotonov v hmotnom prostredi...

Ak som to nevysvetlil dostatocne, dajte vediet...:-)

Este dve poznamky - pochopit preco je rychlost fotonov vo vakuu vyznacna pre relativitu a rychlost svetla v materialoch nie, sa da aj na zaklade malej analogie s gravitaciou. Ta sa podla vsetkeho [ uvidime co povedia vysledky projektu Einstein@home] siri rychlostou svetla vo vakuu. A to prakticky bez ohladu na material (kedze gravitony - castice prenasajuce gravitaciu - interaguju - narozdiel od fotonov - s hmotou extremne slabo). Je teda jedno, ci gravitacna zmena nastane v priestore vyplnenom hmotou alebo vo vakuu - gravitacny signal sa bude vzdy sirit rychlostou svetla vo vakuu (s presnostou 10-42, co je pomer medzi silou interakcie fotonov a gravitonov v hmotnom prostredi). Keby aj fotony interagovali s hmotou tak slabo ako gravitony, nikto by ani netusil, ze svetelny signal by sa v hmotnom prostredi mal pohybovat pomalsie ako vo vakuu..

Poznamka 2 - veda este zdaleka nepozna vsetky tajomstva vesmiru, a napr. su iste indicie, ze rychlost svetla vo vakuu (presnejsie teda fotonov) je sice konstantna v celom vesmire, ale moze sa vyvijat v case - cize kedysi mohla byt o nieco mensia/vacsia ako je dnes, a aj v buducnsti sa moze mierne menit. Rovnako ako niektore dalsie "neotrasitelne konstanty", ako napr. naboj elektronu ci Planckova konstanta (velmi dolezita konstanta urcujuca napr. energeticke hladiny v kvantovej fyzike alebo aj rozmer, na ktorom je uz casopriestor zcereny ako morska hladina za burky). Vsetky tieto veci by sice vobec nepopreli teoriu relativity, ale mali by velky dopad na teorie o vyvoji a buducnosti vemiru. Na vyrieknutie ortielu vsak budeme potrebovat extremne presne merania, na ktore zatial nasa technika nestaci. Co vsak nie je dnes, bude zajtra - tesme sa na dalsie vedecke objavy nerozoznatelne od sci-fi! :-)

Zdravim neprispievam sice do tohto fora ale citam si ho s velkym zaujmom uz nejaky ten mesiac a naozaj skladam poklonu pred vedomostami a ochotou niektorych ludi tuna na fore najviac obdivujem p. Kotulica a to ako dokaze vsetko okomentovat Ale chcel som aj nieco ine sa spytat Isto niekto cital alebo pocul o spisovatelovi Danovi Brownovi (Da Vinciho kod, Anjeli a demoni ...). Prave citam tu druhu knihu a je tam dost vedeckych debat a polemik ktore ako laik neviem posudit z hladiska toho ci im mam verit a co su len nejake spekulacie takze napriklad by ma zaujimalo: spomina sa tam vela fyzicke laboratorium CERNu a dokonca aj to ze internet bol ich vynalezom a nie americkym dost tam je spominana aj antihmota (mam pocit ze to tu uz aj bolo vysvetlovane ak ano ospravedlnijem sa)zaujimalo by ma ci uz naozaj bola niekedy vyrobena a nejake blizsie vysvetlenie ze na co su vlastne urychlovace castic a preco tie zariadenia musia byt take obrovske, v tej knihe sa spominalo ze to je nejaka trubica (konkretne v tom CERNe) ktora je dlha niekolko kilometrov. Cela zapletka knihy zacina tym ze vedec sa snazil spojit vedu z Bohom pomocou dokazania toho ze dokaze vytvorit z nicoho hmotu Tak by som sa chcel spytat aky je pohlad vedca na otazku veda a Boh Ak by nieco uz bolo vysvetlovane v tomto fore tak by som poprosil nejake linky a ak by bola ochota urcite este budem mat otazky :)

Ahoj Keiven, som rad, ze sa Ti tento thread paci, a ze si ho citavas - ved preto sem obcas v ramci casovych moznosti pisem.

Co sa tyka urychlovacov, na zakladne otazky Ti odpovie aj clanok o LHC na tomto webe. Obrovske su urychlovace preto, pretoze potrebne energie su tiez obrovske a castice musia prejst miliony a miliony kilometrov kym sa zrazia s dostatocnou energiou.

Antihmota naozaj existuje, je to bezna sucast vesmiru a aj v tomto momente nami prelietava velke mnozstvo (miliony) antineutrin za sekundu (vacsina zo Slnka, cast z reaktorov po celom svete - ale upozornujem, ze neutrina aj antineutrina su uplne neskodne castice). Kazda castica ma svoju prislusnu anticasticu, ktora ale velmi rychlo zanika, a vo vesmire (aspon v nasej casti vesmiru) maju prevahu castice nad anticasticami (v pocte cca 1 anticastica k jednej miliarde castic). Preco to tak je, je doposial pre vedu zahadou, pravdepodobne to suvisi s narusenim istych fyzikalnych symetrii hned pri vzniku vesmiru. V inych vesmiroch to tak nemusi byt. Antihmota v urychlovacoch sa vyraba bez problemu, ale len vo forme jednotlivych anticastic. Jeden experiment vsak bol zamerany na vytvorenie antivodika (cize antiproton a pozitron), co sa podarilo v pocte niekolko tisic kusov. Nema to vsak privelky vedecky vyznam,kedze antihmota je vedcom velmi dobre znama, dobre preskumana a neponuka takmer nic nove oproti obycajnej hmote.

Co sa tyka pohladu vedca na vzath veda-boh, skusim byt strucny - veda v ziadnom pripade nevylucuje existenciu boha, avsak ani ju nijako nepotvrdzuje. Vznikom hmoty z nicoho by vedec existenciu boha v ziadnom pripade nedokazal, dokazal by len platnost fyzikalnych zakonov, pripadne by objavil nove. (okrem toho, je uplne bezne ze castice vznikaju z "nicoho" - konretne z nicoho hmotneho - cistou kondenzaciou energie). Ak niekto chce, Boha vo vesmire najde, ak niekto chce, najde ho aj v kazdom fyzikalnom zakone. Ak nechce, tak ho nenajde. Preto je mnoho vedcov veriacich, aj ateistov - kazdy podla svojho gusta. Veda je ako Biblia - clovek musi citat medzi riadkami, ci medzi vzorcami, aby nasiel nieco hlbsie o svete ako len suche matematicke vztahy ci bozie prikazania... A to co najde nemusi byt vzdy len Boh (kniec koncov, slovo "Boh" je tiez len ludska definicia)... Kazdopadne, je to tema na dlhu debatu.

Minule som rozmyslal nad jednou vecou, ze ked je vo vesmire iny zivot aku by mal formu, samozrejme ze najpravdepodobnejsie je to s bakteriami ale keby malo ist o nieco viac vyvinutejsie ako napr. hmyz, plazy, nejaka ta vodna haved. Na Zemi sme to nakoniec vyhrali my ale keby neboli vyhynuli napr. dinosauri mohlo to tu vyzerat asi trocha inac. Ide o evoluciu to viem ale ak by boli teoreticky idealne podmienky ktory druh by to asi vyhral. Ja by som tipoval skor nejaky hmyz niekde som cital ze sa dokaze dost prisposobit rozdielnym formam prostredia.

To je otazka na ktoru nemoze zodpovedne odpovedat nikto, pretoze je to do velkej miery vec nahody. Ale v zasade sa da definovat zopar mantinelov. Napr. si treba vsimnut, ze evolucia sa akokeby opakovala - napr. vyhynute morske praveke plazy ako Dorudon ci Ichtyosaurus boli velmi podobne dnesnym delfinom ci inym velrybam - je to dane jednoducho tym, ze vonkajsie podmienky vytvaraju na evoluciu organizmov tlak, ktoremu sa prisposobuje (napr. prekonavat odpor vody ci vzduchu). Evolucia sa tak akoby vracala - najskor boli ryby (napr. zraloky), potom sa plazy vratili do vody (Ichtyosaurus...), a nedavno sa vratili do vody aj cicavce (velryby), a vsetky sa velmi podobaju. Samozrejme funkcne su rozdielny, a skor na to smerovala tvoja otazka.

Funkcne je to tazszie definovat. Nas zivot je zalozeny na baze uhlika, pretoze uhlik je pomerne lahky atom (cize sa ho vo hviezdach vytvorilo pomerne vela) a stvromocny atom a preto dokaze vytvarat ovela viac zlucenin ako ine prvky. Hadam jediny prvok co mu moze konkurovat je kremik. Takze je vysoko pravdepodobne, ze aj iny zivot vo vesmire bude zalozeny na baze uhlika, ale nie je to iste.

Netrreba zabudat, ze biologicky zivot je vrcholne nevhodny na medzihviezdne cestovanie. Takmer urcite aspon cast civilizacii sa vyvinie do podoby postbiologickej civilizacie, ked nahradia svoje zranitelne tela mechanickymi zariadeniami. Existuje navrh (uz som ho tu viacraz spominal) o von Neumannovych sondach - ide o male sondy, ktore letia vesmirom, a ked nahodou narazia na sustavu s vhodnym zdrojom surovin (vacsinou nejaky mesiac ci asteroid) pristanbu na nom, a zacnu sa reprodukovat. To nie je take tazke - japonci uz dnes vyrobili jednoduche roboty, ktore dokazu postavit noveho robota a teda dokazu sa reprodukovat. Taketo von Neumannove sondy by boli idealnym sposobom ako osidlit galaxiu - kopa nich by vecne bludila vesmirom, ale cast z nich by narazila na vhodne systemy a rozmnozovala by sa. Je to vlastne to iste ako virus. Ak by sa zaviedli aj evolucne algoritmy (ktore su teraz este len v plieknach), dokazali by sa taketo sondy dokonca aj vylepsovat a prisposobovat konkretnym podmienkam. A ak by sa pridala umela inteligencia (pripadne po zvladnuti fyzikalnej povahy nasho "vedomia"), bola by to nova forma odolneh ozivota prisposobeneho vesmiru. Mozno je to prirodzena evolucna cesta - zivot najskor vznikol vo vode, potom sa horko tazko presunul na sus, a dalsi krok je presun do vesmiru. A rovnako ako plazy aj cicavce vyzeraju vo vode podobne, tak aj vo vesmire mozu mat vsetky formy zivota podobnu formu - napr. v podobe mechanickych strojov nesucich ale inteligenciu.

Minmochodom, taketo civilizacie by sa snazili presuvat do vonkajsich casti Galaxie, pretoze tma je nizsia teplota a teda vyssi vypoctovy vykon - postbiologicka civilizacia potrebuje co najvyssi vykon spracovania informacii, aj preto mozno sme zatial nezachytili ziaden signal z nasho okolia v projekte SETI - mozno jednoducho vsetky naozaj vyspele civilizacie su davno vo vonkajsich castiach Galaxie, a nie tu vo vnutri tak ako nase Slnko a nasa primitivna biologicia civilizacia...

Inak cital som uvahu, ze dinosaury nevyhynuli... ale ze sa evoluciou vyvinuli na - vtaky! (Hefto99 prosim bez komentarov). Udajne posledne "verzie" dinosaurov mali nejake naznaky zacinajuceho operenia. Mozno ako ochranu pred chladom, ak naozaj doslo k padu meteoritu alebo serii sopecnych vybuchov majucich za nasledok ochladenie (ale to su neiste veci). A po skonceni kralovania (ked prakticky ovladali celu planetu) dinosaurov sa neujali vlady hned cicavce. Existovali vtaky, ktore mali silne zadne nohy, velky zobak a silny krk, mali operenie, ale kridla boli male a nemohli sluzit na lietanie. Skratka taky hybrid medzi T-Rexom a kuratom... a boli drave :-[

Pokial ide o ine planety, ja hlasujem za humanoidne civilizacie (myslim tym nasho typu, na nasej urovni, ziaden hi-tech na okraji galaxie, ale s tymi by sme si aj tak velmi nerozumeli). Tak ako povedal Kotulic Bunta, pravdepodobne budu mat iny vyvojovy povod, ale vyzerat budu priblizne podobne ako my: urcite by mali mat ruky a hlavu, pocet koncatin by mal tiez sediet. Podla mna clovek je zo vsetkych (pozemskych) druhov najvyspelejsi (povedzme najmenej zavisly na prirodzenom prostredi) prave preto, ze nemal zivot nikdy lahky a musel sa sam snazit...

Palo, to s tymi vtakmi uz nie je vo faze uvahy, ale je to uz takmer akceptovany vedecky fakt. Dinosauri mali dve hlavne linie, z ktorych jedna sa vyznacovala tzv. vtacou panvou - usporiadanie kosti v panvovej casti bolo velmi podobne dnesnym vtakom. Prave z tejto vetvy (mimochodom su to prave tie "najdinosaurovitejsie" dinosauri z laickeho pohladu, patrili medzi ne Tyrannosaurus Rex aj bylinozrave sauropody (Apatosaurus, po starom "Brontosaurus") a podobne este vacsie dlhokrke 30 metrove tanky ako Seizmosaurus ci Ultrasaurus) sa neskor vyvinuli vtaky, medziclankov je uz objavenych viacero, najznamejsi je asi Archaeopteryx, ktory mal zaklady peria ale stavba tela bola este znacne plazia/dinosauria. Dokonca este aj v dnesnej dobe mame naznaky povodu vtakov - mladata jedneho druhu juhoamerickeho vtaka maju po vyliahnuti z vajca na kridlach este isty cas pazury, ktore po par tyzdnoch zmiznu (bohuzial si teraz neviem spomenut na nazov toho vtaka), i ked to dokazuje len, ze sa vyvinuli z plazov a nie priamo z najznamejsich plazov - dinosaurov...

Takze z toho pohladu dinosauri nevyhynuli, vyhynuli iba niektore ich skupiny, ale cast z nich pokracovala vo vyvoji ako vtaky. Nuz, len keby nam tie "dinoholuby" tolko nekadili na pomniky na namestiach alebo karoserie aut. A to nehovorim o havranovi co mi pravidelne zbombarduje auto (najlepsie predne sklo), ked sedi na strome nad parkoviskom. :-))

Toto je podla mna velmi zaujimava tema. :-)

Medzi dalsie medziclanky medzi dinosaurami a vtakmi patria napr. Rahona ostromi objaveny nedavno v Mongolsku alebo cela davnejsie znama skupina dinosaurov Maniraptora. , a v poslednej dobe sa naslo aj mnoho starych vyhynutych zastupcov celade Alvarezsauridae, najma v Mongolsku (kedze tam su dobre podmienky na zachovanie skamenelin). Inak este poznamka k tym podobnostiam v stavbe kosti - tych podobnosti je asi 20, pricom vtaky maju tieto crty spolocne len s niektorymi skupinami dinosaurov a so ziadnymi inymi sucasnymi alebo vyhynutymi znamymi plazmi.

Takze aj Cinania sa pustili do novej etapy vyvoja fuzneho reaktora. Pre strucne pripomenutie - fuzny reaktor je jadrovy reaktor zalozeny nie na stiepeni uranu tak ako vsetky dnesne reaktory, ale na zlucovani tazkeho vodika na helium. Je to ovela cistejsi, bezpecnejsi a efektivnejsi sposob vyroby energie ako jadrove stiepenie, palivom bude tazky vodik ziskany z morskej vody, odpadom bude kyslik a male mnozstvo kratkozijuceho jadroveho odpadu. Problemom je, ze uskutocnit riadenu fuziu je ohromne technologicky narocne. Medzinarodne spolocenstvo statov buduje vo Francuzsku pokusny fuzny reaktor ITER, je to obrovska a dlhodoba investicia.

Tak uvidime, mozno Cinania prispeju malou troskou k tomuto vyskumu, i ked pochybujem, ze jeden stat v dnesnej dobe moze nejako zvlast posunut vyvoj v tejto oblasti. Okrem toho, viacero ludi by tu vedelo vystizne opisat cinsky pristup k veciam a od toho sa odvijajuci vysledok...:-)

A mame to tu - definitivne potvrdenie, ze teleso 2003UB313 obiehajuce vo vonkajsej casti nasej Slnecnej systavy je vacsie ako Pluto! Ma priemer cca 3000 km, Pluto ma len cca 2300 km. Podrobnejsie info cesky a anglicky. Momentalne prebieha diskusia na pode Medzinarodnej astronomickej unie (IAU), co je a co uz nie je planeta, kedze Pluto aj toto nove teleso z astronomickeho pohladu patria medzi asteroidy Kuiperovho pasu. Ide o zmrznute telesa zlozene z velkej casti z ladu a prachu, ktore su zvyskom po povodnom planetarnom disku z pociatkov vzniku Slnecnej sustavy. Nech uz toto formalne rozhodnutie dopadne akokolvek, je to velmi vzrusujuci objav ukazujuci, ze v Slnecnej sustave mame este mnozstvo nepreskumanych svetov, a ze pozname len jeho vnutornych 1 % priestoru (zhruba po Pluto, ale Slnecna sustava gravitacne konci az tisickrat dalej).

V podstate myslim, ze je uplne jedno ci Pluto a UB313 bude alebo nebude planeta. :-) Dolezite su nase vedomosti o sposobe vzniku tychto telies, nech ich uz nazyva ktokolvek akokolvek.

To, ze UB313 (zvana zatial Xena) ma mesiac (zvany zatial Gabrielle), nie je vobec prekvapujuce. Kedze sa jedna o asteroid, je velka pravdepodobnost, ze bude mat suputnika. Mnozstvo asteroidov je podvojnych, nedavno som tu dokonca pisal o objave trojiteho asteroidu. Odovodnenie tohto javu je pomerne jednoduche - telesa v pase asteroidov vznikaju postupnou kumulaciou/"zhrudkovanim" hmoty v rotujucom disku hmoty okolo Slnka. Tieto "hrudky" maju malu vzajomnu rychlost (kedze su sucastou toho isteho disku), obcas splynu (a vznikne tak vacsie teleso), obcas okolo seba len preletia, a obcas (pomerne casto) sa jemne priblizia k sebe natolko, ze zacnu "tancovat" okolo spolocneho taziska (cize obiehat), ale pritom sa nespoja.

Ja osobne som velmi zvedavu, co je v Slnecnej sustave dalej. UB313 je zatial najvzdialenejsie teleso v nasej systave ake sme kedy pozorovali, momentalne je cca 2krat dalej ako Pluto. Hranica Slnecnej susatavy vsak konci az stokrat dalej, a je mozne, ze v Kuiperovom pase sa nachadzaju aj telesa o hmotnosti Marsu... Nechajme sa prekvapit v dalsich rokoch ci desatrociach...

Astronomovia objavili planetu, ktora sa zatial najviac podoba Zemi pomocou motody gravitacnej mikrososovky. A mohol by niekto prosim vysvetlit, ze ako funguje ta "metóda mikrogravitačnej šošovky" ???

Velmi zaujimavy a povzbudzujuci objav.

Gravitacna mikrososovka je jav, ktory vyuziva fakt, ze kazde hmotne teleso zakrivuje priestorocas vo svojom tesnom okoli a teda napr. aj drahu fotonov/svetla, ktore tymto priestorom leti. Lahko meratelne je to najma ak hmotnost, ktora sposobuje zakrivenie drahy svetla je velmi velka - napr. desiatky galaxii (ako to vidno aj na uputavkovom obrazku k clanku 2/3 zo serie einstein@home na tomto webe), ktore zakrivuju svetlo prichadzajuce zo vzdialenejsich galaxii.

Svetlo zakrivuju aj jednotlive hviezdy. Preto, ak sa stane, ze z tych stoviek miliard hviezd nahodou dve z nich su pri pohlade zo Zeme presne za sebou, tak ta blizsia hviezda zakrivi svetlo vzdialenejsej, a my vidime akysi "prstenec", kde stred prstenca je blizsia hviezda, a prstenec samotny je vlastne zakrivene "roztiahnute" svetlo vzdialenejsej hviezdy. Ak ma blizsia hviezda planety, tak pohyb tychto planet deformuje svetelny prstenec vzdialenejsej hviezdy, a my to mozme pozorovat. Tato metoda je najcitlivejsia zo vsetkych pouzivanych metod, jej nevyhoda je ale v tom, ze je zalozena na nahode - dve hviezdy musia byt presne za sebou, a teda sa da pouzit len v malom mnozstve pripadov. To, ze sa nam z tohto maleho mnozstva pripadob podarilo hned objavit uz aj planetu, hovori o tom, ze takychto malych planet pozemskeho typu bude asi velmi vela!

Este doplnujuca informacia pre tych, ktorych tato extremne presna metoda zaujima viac - kedze hviezdy sa neustale pohybuju v priestore a kedze tento ukaz nastava len pri takmer presnom usporiadani systemu "Zem-blizka hviezda-vzdialena hviezda" na jednej priamke, cely jav gravitacnej mikrososovky trva len niekolko tyzdnov, a porucha v jasnosti hviezdy/prstenca sposobena pripadnou planetou trva len niekolko hodin! Na grafe to mozte vidiet pre tuto konkretnu novu planetu na tejto stranke. Preto musia byt na taketo objavy specialne pozorovacie programy/dalekohlady, ktore nerobia nic ine len hladaju a pozoruju mikrososovky, a poruchy v priebehu mikrososovkovania, ktore odhaluju planety. Tato exoplaneta je tretou v poradi, ktora bola touto metodou objavena. Potencial metody je vsak velmi velky, a dokaze objavit este mensie planety a este vzdialenejsie ako tych 28 tisic sv. rokov v tomto pripade! (pre porovnanie - Galaxia ma priemer cca 100 tisic sv. rokov, takze mozme objavovat planety pozemskeho typu vo vacsine nasej Galaxie!).

Narazil som na zaujimavu pracu tykajucu sa povodu obyvatelov Stareho Egypta. Pre kratke objasnenie - nie je zname, odkial sa staroegyptska kultura vzala. Kedze pred cca 5000 rokmi saharska oblast vyschla (dovtedy tam boli savany, rieky a relativny dostatok zrazok), predpoklada sa, ze kmene zijuce po celej Sahare sa s jej premenou na pust zacali presuvat k udoliu rieky Nil, kde samozrejme bol aj nadalej dostatok vody. Mix tychto pravekych kultur mohol vytvorit staroegytsku civilizaciu. Konkretny povod Egyptanov je vsak stale nejasny.

Spominana praca, na ktoru som narazil, vysla v casopise American Journal of Physical Anthropology, a ukazuje spojitost medzi tzv. Badarskou kulturou existujucou cca 5000 rokov pr.n.l, medzi neskorsou tzv. kulturou Naqara, a medzi Starymi Egyptanmi (cca. 3000 pr.n.l.), a to na zaklade rozboru zubov prislusnikov vsetkych tychto kultur. Vykazuju spolocne crty, a je teda mozne, ze priamimi fyzickymi predchodcami staroegyptskej civilizacie, ktora tak vyznamne ovplyvnila dalsi rozvoj ludstva, boli prave prislusnici kultury Naqara a este pred nimi prislusnici badarskej kultury. Bude vsak treba dalsi vyskum, pretoze niektore kostrove analyzy ukazuju aj viacero nekonzistentnosti . Kazdopadne, stale zostava zaujimavostou rychlost, akou sa v obdobi, ked vo vacsine sveta este vladla doba kamenna, dokazala prebudit civilizacia, schopna tak ucinne a efektivne organizovat ludi a zhromazdit pracovny a vedomostny potencial potrebny na vytvorenie tak sofistikovanych stavieb akymi su pyramidy.

Astronomovia celia jednej z dalsich malych zahad Slnecnej sustavy - ako to, ze Saturnov 24 kilometrovy mesiacik Telesto je tak neuveritelne hladky? Na jeho povrchu nie su takmer ziadne kratery (a tie velke su znacne zasypane). Odpovedou je pravdepodobne skutocnost, ze mesiacik je len hromadou sute a ladovej drte, ktora drzi pokope len vdaka vlastnej slabej gravitacii. Snimka pochadza zo sondy Cassini, ktora je na obeznej drahe okolo Saturnu.

Aj stare zname objekty na oblohe ma vedia vzdy znova a znova fascinovat - jednym z nich je aj tzv. Virova galaxia (oznacena ako M51 v tzv. Messierovom katalogu objektov). Ide o jednu z nakrajsich a najjasnejsich galaxii na nasej oblohe - je o nieco mensia ako nasa Galaxia, je vzdialena len 30 milionov svetelnych rokov (co je cca desatkrat dalej ako znama "Velka hmlovina v Andromede" a cca 500 krat blizsie ako hranica pozorovatelneho vesmiru), a mozte ju uvidiet uz aj malym dalekohladom. Jej vynimocnost spociva v tom, ze sa na nu pozerame presne zhora, a kedze je pomerne blizko, tak vidime nadherny "vir". Ak sa chcete ponorit do hlbin tejto galaxie, pozrite si tento doposial najdetailnejsi snimok jej centra (obrazok ma 4.5 MB). Este ako dodatok by som uviedol, ze galaxia ziskala svoju nadhernu spiralovu strukturu najma vdaka susednej mensej galaxii, ktora ju "roztocila" (na uvedenej snimke susednu galaxiu nevidno).

| |

Až na samotný časový okraj vzniku vesmíru nahliadla americká sonda WMAP. Podľa jej meraní sa kozmos rozpäl do obrovských rozmerov v trilióntine sekundy a mal v sebe také tepelné rozdiely, ktoré dali zárodok jeho budúcej štruktúre v podobe planét, hviezd a galaxií.

S odvolaním sa na vedcov, ktorí spracovávali dáta zo sondy, to oznámila agentúra Reuters. Závery meraní potvrdili predchádzajúce teórie, ktoré  s podobným prudkým rozpínaním vesmíru počítali, ale pre jeho existenciu chýbali priame dôkazy. Rozpínanie sa udialo po veľkom tresku, pri ktorom explodovalo pred 13,7 miliardami rokov vesmírne jadro, ktoré vedci volajú singularita, ale zatiaľ ho nedokážu súčasnými fyzikálnymi zákonmi popísať. Dôkaz o rýchlom počiatočnom rozpínaní kozmu získala sonda z meraní tzv. reliktného žiarenia, ktoré vzniklo asi 300-tisíc rokov po veľkom tresku ako doznievajúci záblesk explózie. Reliktné žiarenie mikrovlnného charakteru, objavené v roku 1963, bolo najsilnejším a najpriamejším dôkazom teórie veľkého tresku. Reliktné žiarenie prichádza rovnomerne zo všetkých smerov vesmíru, ale už skôr v ňom vedci presnejšími prístrojmi zistili kolísanie. Až sonda WMAP toto kolísanie zmerala s náležitou presnosťou a dokázala tak nahliadnuť, podľa vedcov, s bezprecedentnou presnosťou na samotný časový okraj vzniku kozmu. "Môžeme sa prihlásiť k najpresnejšiemu meraniu rodiaceho sa vesmíru. Máme nový dôkaz, že sa vesmír náhle, v menej ako v okamihu, začal rozpínať zo submikroskopického do astronomického rozmeru," povedal Charles Bennnett, vedúci projektu sondy WMAP, ktorú vypustil americký Národný úrad pre letectvo a vesmír v roku 2001. "Toto ohromujúce rozpínanie vesmíru sa udialo v menšom časovom okamihu ako trilióntina sekundy," dodal vedec. Bennett vyhlásil, že počiatočný vesmír bol "inak úžasnou pustatinou", pretože neexistovali planéty, hviezdy ani galaxie, ktoré tvoria štruktúru súčasného vesmíru. Sonda zobrazila počiatočný vesmír v podobe plochého oválu s modrými a zelenými škvrnami, ktoré označujú chladnejšie miesta a žltými škvrnami, označujúcimi teplejšie časti. Biele línie ukazujú, kadiaľ sa superhustým vesmírom predieralo najstaršie polarizované svetlo. Merania tiež potvrdzujú v najzákladnejších obrysoch zloženie vesmíru, ktorý obsahuje len štyri percentá známej viditeľnej hmoty, 22 percent tzv. temnej hmoty, ktorá nie je zložená z atómov, nevyžaruje a ani nepohlcuje svetlo a je merateľná zatiaľ len podľa gravitačných účinkov. Zvyšok vesmíru vypĺňa nemenej tajomná temná energia, ktorú vedci považujú za hnaciu silu rozpínania. Vesmír sa preto rozpína aj v súčasnosti, ale omnoho pomalšie ako v začiatkoch. "Temná energia spôsobuje súčasné rozpínanie, ale našťastie je už omnoho jemnejšie ako pred 13,7 miliardami rokov," poznamenal Bennett. Práve údaje zo sondy pomohli pred troma rokmi stanoviť vek vesmíru. WMAP je momentálne vzdialená asi 1,6 milióna kilometrov od Zeme a bude fungovať až do roku 2009.

Ak existoval Big Bang tak to znamena aj zaciatok vesmiru, kedze to je samotna definicia big bangu - je to prvopociatok casu a priestoru, "predtym" nebolo nic, pretoze ziadne "predtym" nema zmysel, kedze neexistoval cas. Cize oddelovat Big Bang od vzniku vesmiru sa neda, kedze je to jedno a to iste. Otazka ale samozrejme je, ci nejaky Big Bang vobec existoval a ci to nie je len nejaky vedecky blud a pochybna nahrada za stvorenie sveta. Existuju vsak enormne logicke dovody mysliet si, ze vesmir naozaj vznikol velkym treskom. Ale existuje aj niekolko vaznych dovodov aj na opacny nazor. Tych co to viac zaujima a vedia anglicky si mozu pozriet tuto "kacirsku" a pritom kvalitnu stranku, aj ked asi 15 z tridsiatich vyhrad voci Big Bangu by sa dalo pomerne lahko vyvratit, tych dalsich 15 je vsak uz dost tvrdy oriesok... Ovsem myslim, ze logickejsie je vysvetlit ich upravenou verziou teorie Big Bangu a nie zamietnutim teorie Big Bangu samotnej, pretoze ak by vesmir nevznikol Velkym treskom, tak by sme mali extremne problemy odpovedat na mnoho experimentalne pozorovanych skutocnosti...  Takisto dalsia vec, ktoru asi nezistime, je, ci nas vesmir nie je cyklicky - a teda ci Big Bang nebol len nasledok Big Cranchu, teda velkeho zaniku predchadzajuceho vesmiru. Je mozne, ze vesmir takto cyklicky pulzuje, cize vznikne Big Bangom, rozpina sa, potom sa pomaly zastavi, po miliardach rokov sa zacne zmrstovat, az nakoniec dojde k ohromnemu kolapsu celeho vesmiru, zniceniu vsetkych fyzikalnych zakonov, a okamzite zas k dalsiemu Big Bangu a vzniku noveho vesmiru s novymi fyzikalnymi zakonmi ci prinajmensom konstantami. Tento model je matematicky velmi dobre definovatelny a je to presne to, co tvrdia mnohe nabozenske/filozoficke smery po svete. Nuz, uvidime ako dalej, doposial sa najdalej podarilo nahliadnut do obdobia 300 tisic rokov po Big Bangu (ak bol) - prave pomocou tejto sondy a reliktneho ziarenia. V tom clanku je reliktne ziarenie dost zavadzajuco popisane - v skutocnosti je to ziarenie, ktore sa uvolnilo ked sa vesmir dostatocne zriedil a ochladil, takze zrazu sa stal priesvitny pre svetlo - a toto svetlo bludi vesmirom doteraz, vola sa preto reliktne a nesie v sebe informacie o tom ako vesmir vyzeral ked mal len 300 000 rokov. Teoreticky najblizsie k velkemu tresku sa da nahliadnut pozorovanim reliktnych neutrin, ktore sa uvolnili nie 300 tisic rokov, ale zlomky sekundy po Big Bangu (kedze pre neutrina ako extremne prenikave castice sa vesmir stal priesvitnym ovela skor ako pre bezne fotony - kazdu sekundu cez vase telo preleti cca 30 miliard neutrin a ani jedno s vami neinteraguje). Ak by sa nam podaril takyto kusok, bol by to prevrat v nasom poznani vesmiru, pretoze take pozorovanie by nam dalo takmer istu odpoved na to, ci Big Bang naozaj existoval. To vsak je otazka dlhej doby, pretoze reliktne neutrina z Big bangu musia mat velmi nizku energiu, a zachytit nizkoenergeticke neutrina je absolutne nad sily sucasnej jadrovej a casticovej fyziky. Ale v buducnosti sa technika urcite vyvine do stadia ked to bude mozne a potom sa mozme tesit na posun nasich znalosti o pociatku vesmiru. a velmi dobre by sa v tom dal vyuzit Boinc, ci skor nejaky naslednik Boincu. ;) Pre tych, co by si mali tendenciu mysliet, ze Slavko so svojou otazkou ci vobec vesmir vznikol zartuje, mozem podotknut, ze nezartuje. :-) Existuje jedna teoria o vesmire, ktora tvrdi, ze vesmir nema pociatok, ze existuje odnepameti a nikdy nezanikne. Teoria sa vola Steady State, vznikla este pred druhou svetovou vojnou, mala ohromne problemy po zisteni, ze vesmir sa rozpina (vyriesila ich tak, ze tvrdi, ze vo vesmire neustale spontanne vznika hmota z vakua), a v sucasnosti stale nie je mrtva, i ked myslim, ze na to, aby vysvetlila experimentlane udaje je uz prilis pritiahnuta za vlasy a je to skor uz len nostalgia za starou teoriou. Ale clovek nikdy nevie...;) V kazdom pripade, este zaujimavejsie ako skumat vznik nasho vesmiru je skumat moznosti ako vytvorit novy - matematicky je mozne vytvorit novy vesmir extremnou deformaciou casopriestoru, ktora nielen vytvori ciernu dieru (cize nekonecne zakriveny casopriestorovy "lievik") ale po dodani dalsej energie sa tento lievik da aj oddelit od zvysku vesmiru - a teda vytvorit novy vesmir s vlastnym Big Bangom. Dostatocne vyspela civilizacia (uz som to tu niekde spominal) disponujuca ohromnymi energiami by mala byt schopna tento proces uskutocnit a ak by to zvladla dokonca riadene,

 tak si moze vytvorit vesmir podla svojich predstav, s vhodnymi fyzikalnymi konstantami. Absolutne sa neda vylucnit, ze aj nas vesmir je dielom nejakej supercivilizacie. A teda ze vesmir ma naozaj svojho stvoritela...

Tak s legendarnou sondou Pioneer 10 vypustenou v roku 1972 (kolko z vas uz bolo vtedy na svete? :-) sa mozme s najvacsou pravdepodobnostou rozlucit. Posledny pokus o nadviazanie spojenia na zaciatku tohto mesiaca nebol uspesny, sonda uz asi nema dostatok energie na vysielanie signalu. Naposledy sa uspesne podarilo nadviazat spojenie v roku 2002, ked bola 12 miliard km od Zeme. Bola to prva sonda, ktora kedy presla pasom asteroidov medzi Marsom a Jupiterom a prva sonda, ktora preletela okolo Jupitera a dostala sa za obeznu drahu Pluta. Zelam tomuto kusu historickeho zeleza vela stastia pri nemej puti hlbinami vesmiru, a za par milionov rokov prijemny prelet nedaleko hviezdy Aldebaran!

Medzinárodný tím astronómov objavil pri vzdialenej hviezde chladnú a ťažkú planétu podobnú väčšej verzii našej Zeme. Objav sa podaril pomocou metódy gravitačnej mikrošošovky, ktorá sľubuje nádej pre odhaľovanie vesmírnych svetov podobných tomu nášmu. Planéta má 13-krát vyššiu hmotnosť ako Zem a obieha hviezdu, ktorá je od nás vzdialená 9000 svetelných rokov. Avšak namiesto toho, aby obiehala svoju materskú hviezdu zblízka, ako Zem obieha Slnko, je táto "veľká Zem" vzdialená od svojej hviezdy asi ako Jupiter a Saturn od Slnka. Astronómovia označili novoobjavenú planétu ako "super-Zem", pretože sa domnievajú, že ide o kamenistú planétu zemského typu, hoci omnoho väčšiu a ťažšiu. Jej teplotu odhadli na mínus 201 stupňov Celzia, čím sa obežnica zaradila medzi najchladnejšie známe planéty mimo slnečnej sústavy. Planétu sa podarilo objaviť pomocou projektu nazvaného OGLE - čo je skratka pre Optical Gravitational Lensing Experiment (Experiment optickej gravitačnej šošovky), ktorý sleduje zmeny svetla prichádzajúceho zo vzdialených hviezd. Ak pred skúmanou hviezdou a ďalekohľadom na Zemi prejde iná hviezda, gravitácia prechádzajúcej hviezdy pôsobí ako šošovka a zväčší prichádzajúce svetlo. Keď okolo bližšej hviezdy obieha planéta, jej gravitácia môže pridať k prichádzajúcemu svetlu ďalšie špecifikum. Tento jav sa označuje ako metóda gravitačnej mikrošošovky a pomocou nej sa dajú odhaliť pri hviezdach aj menej hmotné planéty, ktoré iné metódy neodhalili. Projekt OGLE zaznamenal opísaný mikrogravitačný úkaz v apríli minulého roku 9000 svetelných rokov smerom k centru našej Galaxie. Následne 36 astronómov pracujúcich na projekte objavilo známky planéty. Objav má podľa profesora Andrewa Goulda z Ohio State University dva hlbšie dôsledky: "Prvým je, že táto ľadová super-Zem vládne oblasti okolo svojej hviezdy, ktorú v našej slnečnej sústave obývajú plynní obri Jupiter a Saturn. Nikdy sme takýto systém nevideli, pretože sme nikdy nemali možnosť nájsť ho." Druhou implikáciou podľa Goulda je skutočnosť, že ľadové planéty tohto typu sú vo vesmíre pomerne bežné. Vo svojom gravitačnom poli ich má zhruba 35 percent všetkých hviezd. Za posledné desaťročie vedci objavili pomocou rôznych techník a metód približne 170 extrasolárnych, teda mimoslnečných planét. Väčšinu z nich tvoria plynní obri typu Jupitera, na ktorých podľa našich dnešných poznatkov nie je možný typ života, aký poznáme na Zemi.

Zaujimavy clanok, popravde az sa divim, ze relativne podrobny a viac-menej odborny. Kazdopadne toto je podla mna len zaciatok ozajstnych objavov. Ak pojde tymto tempom veda a vyskum dalej, prip. sa este zrychli (v com verim), tak za par rokov to, co je dnes nemozne bude uplne bezne..

Prach z kométy, ktorý nazbierala americká sonda Stardust, zmení podľa vedcov doterajšie predstavy o vzniku a zložení týchto vesmírnych telies. Prach z kométy, ktorý nazbierala americká sonda Stardust, zmení podľa vedcov doterajšie predstavy o vzniku a zložení týchto vesmírnych telies. Drobné prachové častice kométy Wild 2 boli totiž najprv vystavené páľave mladého Slnka alebo inej hviezdy a až potom sa dostali k chladným hraniciam našej slnečnej sústavy, kde sa rodia kométy. Povedal to v pondelok v Houstone vedúci vedeckej časti projektu Don Brownlee. Zozbieraný prach obsahuje základné stavebné materiály, z ktorých vznikla pred 4,5 miliardami rokov slnečná sústava. "Zaujímavé je, že v najchladnejšej časti slnečnej sústavy sme našli vzorky, ktoré formovali extrémne vysoké teploty," uviedol Brownlee. Kométa Wild 2 má teda komplexnejšiu minulosť ako sa predpokladalo, a nie je iba špinavou snehovou guľou, ako sa kométy niekedy zjednodušené nazývajú. Podľa kurátora Michaela Zolenského sa zdá, že kométy sú v skutočnosti zmesou materiálov, ktoré boli vystavené všetkým možným teplotám v blízkosti Slnka a ďaleko od neho. Prekvapujúcim nálezom v prachu kométy Wild 2 je aj minerál olivín, obsahujúci okrem iného železo a horčík a vznikajúci pri vysokých teplotách. Olivín je najbežnejší kremičitan a horninotvorný materiál. Sonda Stardust priviezla cenné vzorky 15. januára. Asi dve desiatky z miliónov prachových zrniečok z chvosta kométy sú viditeľné voľným okom, iné majú veľkosť stotín milimetra. Za sedem rokov strávených vo vesmíre preletela sonda Stardust asi 4,6 miliardy kilometrov. Ku kométe sa dostala v januári 2004. Zachytila aj prachové častice, ktoré sa do našej slnečnej sústavy dostali z iných galaxií.

No je potesujuce, ze TASR zacina venovat cas aj vedeckym objavom, a ze Pravda to prebera. Dufam, ze budu pokracovat. Ta planeta nie je az taka prekvapujuca, v podstate je to ocakavany trend - objavy planet zemskeho typu sa zacnu "sypat z vreca" (skoda len, ze jedina moznost je zatial gravitacna mikrososovka, ta je totiz zalozena na nahode). Viac ma zaujala ta sprava o vysokych teplotach, ktorymi presli zlozky komety - doterajsie teorie totiz tvrdia, ze Slnko vzniklo gravitacnym zmrstenim povodne chladneho medzihviezdneho mracna, a komety vznikli z chladneho materialu v disku okolo rodiaceho sa Slnka.  Takze pritomnost olivinu a podobnych materialov je velmi zaujimava! Je mozne, ze vznik Sln. sustavy nebol az taky pokludny. Mozno je to ale len zvysok explozie blizkej supernovy, ktora je jednou z moznych pricin toho, ze sa medzihviezdne mracno zacalo vobec zmrstovat. Uvidime v dalsich spravach od StarDust teamu, kazdopadne uz aj tymto objavom sonda splnila svoj ucel a ukazala, ako vela toho este nevieme. O to viac sa mozme aj tesit na vysledky zo sodny New Horizons pri Plute - ved o Plute takisto zatial skoro nic nevieme!

Sonda Mars Reconnaissance Orbiter bola uspesne navedena na obeznu drahu okolo Marsu. Cesta k Marsu jej trvala 7 mesiacov. Mala by, okrem inych cinnosti, pomoct najst vhodne miesto na pristavanie inych sond a dufajme, ze v blizkej buducnosti aj ludskych posadok. Okrem nej su na obeznej drahe Marsu v sucasnosti tiez americke sondy Mars Global Surveyor a Mars Oddyssey a europska Mars Express.

Takisto dobra sprava. Este by som doplnil, ze sonda sice na obeznu drahu navedena bola, ale na velmi excentricku (elipticku) - a kedze dnesne sondy musia setrit, setri sa na palive, a v tomto pripade to inzinieri vymysleli tak, ze namiesto velkeho brzdenia motorom sa sonda dostane na normalnu (cize takmer kruhovu) drahu brzdenim o atmosferu - pri kazdom obehu sa dostane do hornych vrstiev martanskej atmosfery, co ju trocha pribrzdi a jej draha sa stane kruhovejsia. Musel by som sa pozriet, ale mam dojem, ze tento narocny manever bude trvat cca pol roka az rok, takze este stale drzme sonde palce, pretoze uplne zaparkovana este nie je...

S tym palivom je to sranda. Ono sa totizto neusetrilo na tom palive, co by sonda potrebovala na brzdenie. Hlavne sa usetrilo na palive, ktore by bolo treba na vynesenie "brzdiaceho paliva" do kozmu... Prave na to bude dobry ten vesmirny vytah... A kdesi som cital zaujimavu uvahu o lete cloveka na Mars: Na dopravenie jednej tony nakladu zo Zeme na Mars treba x (neviem kolko presne, povedzme 1000) ton paliva. Ale ked leti ludska posadka, treba ju aj dopravit nazad. Kolko paliva treba na dopravu 1 tony na Mars a spat? Ti, co si myslia ze 2x (2000 ton) sa skaredo mylia... Na dopravu 1 tony nazad  z Marsu treba x ton paliva, takze na dopravu kazdej z tych x ton na spiatocnu cestu treba... x ton paliva... tak to mame x na druhu (plus x na samotny naklad). Cize ak doprava 1 tony na Mars spotrebuje 1000 ton paliva, na cestu tam a spat by bolo treba 1 001 000 ton paliva!!! Kvoli tomu reaktivny pohon pri medziplanetarnych letoch nie je perspektivny... Samozrejme, len pri obojsmernych. Keby bola na Marse zakladna, to je samozrejme ina vec...

pekne si vystihol zakladny problem raketoveho pohonu - rakety su fajn na medziplanetarne a ine cestovanie (ked uz mame lod vo vesmire), ale na vynasanie na obeznu drahu je to babylonskej vezi asi druhe najnepraktickejsie riesenie. :-) Staci sa pozriet na tie ozrutne prve stupne rakiet a niekde na vrchu tretieho je maly naklad. Prave preto treba najst uplne novy sposob dopravy na obeznu drahu, napr. elektromagneticke delo alebo este lepsie vytah. Mimochodom,  uz aj jeden vysokopostaveny inzinier z NASA konstatoval, ze pri raketovych pohonoch sa teraz uz len za ohromne peniaze da dosiahnut parpercentne zefektivnenie prevadzky. A par percent na dobytie vesmiru nestaci...

LOS ANGELES - Vedci našli vodu v kvapalnom stave na mesiaci planéty Saturn Enceladus. Pomocou sondy Cassini, ktorá sa pohybuje v blízkosti prstencovej planéty sa im podarilo získať dôkaz, že vodu chŕlia gejzíry na mesiaci, ktorý je inak pokryý ľadom. Nový objav výrazne zvyšuje nádej, že na tomto vesmírnom telese by mohol existovať život, informoval americký vedecký časopis Science.

Prekvapujúci objav nadchol predovšetkým tých vedcov, ktorí už predtým tvrdili, že Enceladus by mohol patriť medzi málo miest v našej slnečnej sústave, kde by sa životu s veľkou pravdepodobnosťou darilo. Nové fotografie s vysokým rozlíšením, ktoré dodala sonda Cassini, zachytili erupcie ľadovej triešte a obrovských oblakov vodnej pary z gejzírov na južnom póle Encelada.

"Dymová pištoľ", ako vedci gejzír nazývajú, tak poskytuje dôkaz, že súputník Saturnu má vodu, vysvetľuje Carolyn Porcová z kozmologického inštitútu v Boulderu v americkom štáte Colorado. Ak je na Encelade aj život, pravdepodobne to bude vo forme mikróbov alebo iných primitívnych organismov schopných žiť v extrémnych podmienkach, tvrdia experti.

David Morrison z Astrobiologického inštitútu NASA ale varoval pred unáhlenými závermi. "Je to určite zaujímavé, ale to je podľa mňa tak všetko, čo môžeme povedať," oznámil. Vedci sa väčšinou zhodujú, že prostredie vhodné na život musí spĺňať niekoľko podmienok, medzi ktoré patrí aj prítomnosť vody, stály zdroj tepla a výskyt potrebných chemických látok. Podľa vedcov je vulkanická aktivita, ktorá pravdepodobne na Encelade trvá najmenej tisícky rokov, potenciálne stálym zdrojom práve vody a tepla.

Medzi ďalších kandidátov na niekdajšiu alebo stále prítomnú existenciu mimozemského života radia vedci ľadové mesiace planét Mars a Jupiter. Enceladus, ktorý naprieč meria 505 kilometrov, je najjagavejším objektom slnečnej sústavy. Astronómovia sa dlho domnievali, že ide o chladné a pokojné teleso. Teraz sa ale ukazuje, že sa na ňom odohrává geologická činnosť, ktorá sa sústreďuje prevažne okolo neobyčajne teplého južného pólu. Vedci sa domnievajú, že voda sa derie von trhlinami v povrchu. Americko-európska dvojsonda Cassini-Huygens bola do kozmu vynesená v roku 1997 a na obežnú dráhu okolo Saturnu doputovala v roku 2004. Od tej doby skúma prstence a mesiace Saturnu. Okolo Encelada preletela vlani trikrát a nabudúce by sa k nemu mala dostať len na vzdialenosť 354 kilometrov v roku 2008.

No a k tej vode - diky Heady za prispevok, je to velmi dobra novinka, pretoze sa tym zvacsuju sance na existenciu (aspon bakterialneho) zivota dokonca aj v nasej vlastnej Slnecnej sustave. Ten mesiac bol uz dlhsie podozrivy z pritomnosti vodnych sopiek, a som rad, ze sa to potvrdilo. Takze popri Marse, Jupiterovej Europe (a mozno Calliste a Ganymede) , Saturnovom Titane sa Enceladus stava dalsim kandidatom na mimozemsky zivot! Napriek vsetkemu - kedze vymena materialu medzi telesami v slnecnej sustave aktivne prebiehala a stale prebieha (spomenme si napr. martanske meteority na Zemi a pozemske meteority na Marse), tak nemozno ocakavat zeby to bol nejaky extremne odlisny zivot - bude to nanajvys nieco ako novy druh bakterii podobnych pozemskym. No ale to vonkoncom neznizuje vrusujucost takeho pripadneho objavu.    

A ked uz sme pri tej kozmonautike - dolezity, aj ked ovela menej vyznamny krok sa podaril Europskej kozmickej agenture - jej sonda Venuss Express (prva europska sonda k Venusi) bola uspesne navedena na obeznu drahu okolo planety. Tato planeta, ktora kedysi bola v obyvatelnej zone Slnka a mala s najvacsou pravdepodobnostou velmi podobne atmosfericke zlozenie ako nasa prvotna Zem, nam este ma vela co prezradit. Dnes na jej povrchu panuje extremny sklenikovy efekt, ktory sposobuje, ze teplota je nezavisle na rocnej a dennej dobe alebo polohe na planete cca 400 st. Celzia. V oblakoch prsi kyselina sirova, hustota atmosfery je taka, ze vanok o rychlosti par metrov za sekundu by vas zrazil na kolena, a vsade panuje nacervenale "pekelne" pritmie. Ziadna sonda tieto extremne podmienky nevydrzala dlhsie ako par desiatok minut. Btw, den na Venusi je dlhsi ako rok - sposobila t o pravdepodobne kozmicka zrazka v minulosti, ale mozno aj slapove sily, to zatial nie je jasne.

A je to konecne zatial najspolahlivejsi vysledok pre meranie velkosti "desiatej planety", ktoru pred casom objavil Mike Brown. Jeho team uskutocnil opticke meranie priemeru telesa na Hubblovom vesmirnom teleskope. Vysledkom je, ze priemer planet(k)y je 2400+-100 km, co je 105% velkosti Pluta. Je teda o nieco mensie ako sa predpokladalo na zaklade predchadzajucich menej presnych merani, avsak kazdopadne je vacsie ako Pluto. Zaujimavostou je, ze povrch telesa musi odrazat velmi vela svetla, je to druhe najodrazivejsie teleso v slnecnej sustave po Saturnovom mesiaci Enceladus. Vysvetlenim je pravdepodobne to, ze teleso je teraz v najvzdialenejsom bode svojej drahy okolo Slnka, a jeho atmosfera zlozena prevazne z dusika a metanu jednoducho zmrzla a vytvorila biely srien. Ten, ked sa planet(k)a dostane blizsie k Slnku, opat rozmrzne, vytvori riedku atmosferu, ta o par sto rokov opat vymrzne, atd atd. Kazdopadne, dalsi vyskum telesa sa chysta a mozme sa tesit na nove objavy v dalekych koncinach za Plutom...

Orbitalny infracerveny dalekohlad Spitzer v poslednej dobe robi mnozstvo velmi zaujimavych objavov. Medzi posledne patri objav disku hmoty okolo cerstvo vzniknuteho pulzaru (neutronovej hviezdy). Uz v roku 1992 boli objavene planety okolo ineho pulzaru, avsak nikto este nepozoroval proces vzniku planet v takychto extremnych podmienkach. Spitzerovi sa to teraz podarilo - vidime disk materialu, ktory zostal v sustave aj po gigantickej explozii supernovy pred 100 tisic rokmi, obieha okolo pulzaru vo vzdialenosti cca 1.6 miliona km a ma hmotnost cca 10 hmotnosti Zeme. Onedlho tam vzniknu planety - ovsem kedze pulzar produkuje brutalne vysokoenergeticke ziarenie, planety budu na kost spalene a mrtve.

Narazil som na zaujimavu pracu o zlucovani ciernych dier (tento proces je jednym z najintenzivnejsich zdrojov gravitacnych vln), kde autori pouzili znacne novatorsky matematicky pristup. Zistili, ze pri zluceni dvoch ciernych dier vznikne najskor akasi toroidna struktura casopriestoru pripominajuca spojenie dvoch kvapiek vody (no nie je to uzasne ako su si niektore prirodne ukazy podobne?), pricom deformacie casopriestoru prevysuju rychlost svetla. Nie je to vsak samozrejme v rozpore s teoriou relativity, znamena to vsak, ze pri zluceni dvoch ciernych dier sa nevymiena kompletne cela informacia medzi nimi (kedze podla teorie relativity javy mozu mat nadsvetelnu rychlost, avsak nie uz vymena informacie).

V Oak Ridge observatoriu v USA bol uvedeny do prevadzky prvy opticky dalekohlad urceny vyhradne na hladanie SETI. Bude scanovat oblohu hladajuc laserove signaly od ET civilizacii. Ja osobne vidim pravdpodobnost ako mizivu, ale mozno aj z motyky vystreli - radsej by som videl funkcny TPF, ktoremu Mr. Bush utal financovanie. Kazdopadne, pre fanusikov SETI je to vyznamny okamih, a ktovie, mozno na nas zeleni muzici predsa len zmurknu. :-)

Čierne diery sú najvýkonnejšími motormi vo vesmíre a navyše regulujú vznik nových hviezd i expanziu galaxií. Tvrdia to vedci z amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) na základe najnovších pozorovaní pomocou röntgenového teleskopu Chandra.Ak by sa výkonnosť čiernej diery prirovnala k autu, dokázalo by vozidlo poháňané takýmto motorom prejsť vyše 1,6 miliardy kilometrov pri spotrebe štyroch litrov benzínu.Čierne diery sú gigantické vesmírne "výlevky", ktoré pohlcujú všetko, čo sa dostane do ich gravitačného pôsobenia, vrátane svetla. Ich výkonnosť je 20-krát vyššia než výkonnosť jadrových reaktorov na Zemi.Väčšina takto pohltenej energie sa objavuje v podobe výtryskov vysokoenergetických častíc, ktoré chrlí objekt zo zmagnetizovaných diskov plynu. Výtrysky unikajú z čiernej diery rýchlosťou dosahujúcou 95 percent rýchlosti svetla (300,000 km/s) a vytvárajú v horúcom galaktickom plyne obrovské bubliny (dutiny) s priemerom stoviek až tisícov svetelných rokov.Astronómovia pomocou teleskopu Chandra nahliadli do vnútorných oblastí deviatich gigantických eliptických galaxií, kde sa nachádzajú masívne čierne diery. Získali tak predstavu, akým spôsobom čierne diery produkujú svoju nepredstaviteľnú energiu a koľko "paliva" majú k dispozícii, teda koľko hmoty si pritiahnu z okolia v podobe medzihviezdneho plynu, prachu a ďalšieho materiálu.Energia, ktorú čierna diera vyrobí mohutnými vysokoenergetickými výtryskami, predstavuje trilión trilión triliónov wattov. Palivové nádrže týchto vysokovýkonných motorov sú tak obrovské, že by dokázali udržať veci v chode stovky miliárd rokov - mnohonásobne dlhšie než je súčasný odhadovaný vek vesmíru (13,7 miliardy rokov).Tento jav môže byť bežný pre obrovské galaxie, akou bola napríklad pozorovaná skupina, no pravdepodobne nie pre našu Galaxiu. Obrovské galaxie sú 10-krát hmotnejšie než naša.Supermasívne čierne diery, ktoré sa nachádzajú v centre galaxií, taktiež obmedzujú tvorbu hviezd a expanziu galaxií. Teplo vyžarujúce z výtryskov čiernych dier zohrieva plyn v okolí galaktického centra, čo zabraňuje vzniku hviezd. Bez tohto zdroja tepla by plyn ochladol a vytvoril nové hviezdy.

Doteraz najväčšiu astrofyzikálnu počítačovú simuláciu vôbec uskutočnili vedci v NASA, keď simulovali zrážku dvoch čiernych dier podľa zákonov predpovedaných Einsteinovou všeobecnou teóriou relativity.

Simulácia sa uskutočnila na štvrtom najvýkonnejšom superpočítači sveta podľa posledného rebríčka, superpočítači Columbia od SGI s výkonom 51.87 teraflopov umiestnenom v NASA Ames Research Center. Doteraz sa takáto simulácia nemohla uskutočniť, keďže aj najvýkonnejšie superpočítače sveta ju kapacitne nezvládali a padali uprostred výpočtu. Vedci z NASA ale upravili teoretický model simulácie, čo uľahčilo jeho simuláciu počítačom. Superpočítaču Columbia s 10,240 procesormi Intel Itanium 2 usporiadanými v 20 blokoch po 512 procesorov trval výpočet 80 hodín. Pri kolízii dvoch čiernych dier sa uvoľní podľa Eisteinovej teórie väčšie množstvo energie, ako vyžarujú všetky hviezdy vo vesmíre spolu. Simulácia vypočítala charakteristiky vzniknutých gravitačných vĺn, ktoré sa v súčasnosti overujú reálnymi zachytenými meraniami z vesmíru a ktoré v prípade zhody potvrdia Einsteinovu všeobecnú teóriu relativity. Keďže gravitačné vlny minimálne interagujú s hmotou, pokiaľ bude teória potvrdená a budeme schopní podľa predpovedaného vzoru detekovať gravitačné vlny, budeme môcť pozorovať a lepšie skúmať aj niektoré časti vesmíru, ktoré doteraz neboli viditeľné pre pohlcovanie akéhokoľvek žiarenia napríklad hmlovinami a prachom.

No v NASA simulovali dve rovnako velke cierne diery, takze v takom pripade sa naozaj jedna o splynutie, nie o pohltenie. Pozri si ten obrazok spojenia ciernych dier pripominajuci spojenie dvoch kvapiek vody, ktory som tu dal par prispevkov dozadu. Pohltenim by sa to dalo nazvat az keby rozdiel hmotnosti ciernych dier bol velky. To sa deje len zriedkavo, napr. ked centralna supermasivna cierna diera v centrach galaxii (vacsinou o hmotnosti milionov az miliard hmotnosti Slnka) pohlti ine priblizujuce sa cierne diery hviezdnych velkosti. Astronomovia nedavno pozorovali supermasivnu ciernu dieru v centre jednej galaxie, ktora onedlho pohlti inu stredne velku ciernu dieru o hmotnosti niekolko tisic hmotnosti SLnka (tato mensia - i ked slovo "mensia" je pri takej opache dost relativne - cierna diera vznikla v strede tzv. hviezdokopy, co su male zoskupenia hviezd v ramci galaxie obsahujuce vacsinou stovky tisic az milionov hviezd). Vtedy by sa dalo hovorit o pohlteni, na druhej strane ale - ked sa spoja dve diery/trhliny v casopriestore, slovo "pohltenie" prilis nema zmysel, kedze proste ide len o zlucenie dvoch dier, za vzniku este vacsej diery. No ale to uz je skor otazka nazvoslovia ako vedy. Anyway, tu NASA simulaciu si mozete pozriet napr. tu, i ked pri zobrazeni sa sustredili najma na vyzarovanie gravitacnych vln (to su tie zavoje navokol), pricom samotne cierne diery privelmi nevidno (teda presnejsie ich horizonty udalosti, kedze ciernu dieru nevidno nikdy :). Takze podla mna ten vysledok nie je pre laika az tak zaujimavy...

Mam pre vas zaujimavu otazku - myslite si, ze moze clovek prezit pad do ciernej diery, pripadne ako dlho? [kedze tieto dni mam velmi malo casu, odpoved (zalozenu na prisnej matematike vseobecnej teorie relativity) napisem az zaciatkom buduceho tyzdna - ale dovtedy smelo povedzte svoj nazor]

Diky za reakie. Ano, clovek moze padnut do ciernej diery bez toho, zeby ho to zabilo.

Vysvetlenie - cierna diera je teleso zrutene do extremne maleho objemu (teoria relativity hovori, ze do nekonecneho, ale to je len preto, lebo sa nezaobera kvantovou urovnou, v skutocnosti je hustota a rozmer zrutenej hmoty ohraniceny Planckovou dlzkou, vdaka comu je hustota zrutenej hmoty cca 10 na 94 g/cm kubicky). Vdaka tomu samozrejme extremne zakrivuje priestorocas okolo seba. "Povrch" ciernej diery je oblast, z ktorej uz nemoze uniknut ani svetlo (pretoze zakrivenie priestorocasu je natolko velke, ze nepusti ani fotony). Ibaze fyzicky tato oblast pre padajuceho cloveka nic neznamena, nie je to ziadna pevna hranica ani hranica kde sa menia fyzikalne zakony. Polomer tohto tzv. horizontu udalosti je priamo umerny hmotnosti ciernej diery. Avsak gravitacna slapova sila je nepriamo umerna  druhej mocnine vzdialenosti od singularity - a teda presne ako pise azor666 (btw - vitaj na slovenskom fore :) ) ak mate dostatocne velku ciernu dieru, na jej povrchu vas gravitacia vobec neroztrha. Pri pade do takejto masivnej ciernej diery (ktore sa v prirode vyskytuju, najblizsia taka je v centre nasej Galaxie, ma hmotnost niekolko milionov hmotnosti SLnka) by ste si nic nevsimli - stale by ste padali, stale by ste videli okolity vesmir (kedze fotony z neho by padali do ciernej diery s vami -  i ked samozrejme by boli poriadne zdeformovane), a nic zvlastne by sa inak nedialo. Jediny rozdiel by bol ten, ze vonkajsi pozorovatelia by vas uz nevideli, a takisto - nikdy by ste sa uz nemohli vratit do vonkajsieho vesmiru (s vynimkou toho pripadu, zeby ste padali do cervej diery). Problem vsak je v tom, ze by sa zmenila struktura casopriestoru v ktorom by ste sa nachadzali - mali by ste jednu priestorovu suradnicu a tri casove. Nech by ste robili cokolvek, padli by ste (v pripade diery o hmotnosti miliardy hmotnosti Slnka by vam to trvalo asi stvrthodiny vasho casu) do singularity, v blizkosti ktorej by vas gravitacia znicila. Ibaze - toto plati len pre nerotujucu ciernu dieru. A take takmer neexistuju, pretoze cierne diery vzdy vznikaju z rotujucich telies.V pripade zeby ste padali do rotujucej ciernej diery, situacia by bola uplne ina. Rotujuca cierna diera ma totiz dva horizonty udalosti - jeden klasicky vonkajsi, a druhy vnutorny (tzv. Cauchyho). Vnutri Cauchyho horizontu udalosti sa casopriestor opat premeni do standardnej podoby - tri priestorove a jedna casova dimenzia! Navyse, rotacia ciernej diery sposobi, ze singularita v jej strede nema podobu bodu, ale prstenca (ci z kvantoveho pohladu skor disku). Do tohto prstenca mozte spadnut jedine vtedy, ak letite presne v jeho rovine - staci zapnut motory a vyhnut sa jeho rovine a prstenec na hmotu nachadzajucu sa mimo jeho roviny posobi antigravitacne! Je velmi jednoduche najst taku drahu, aby ste sa prstencu vyhli a nikdy do neho nepadli. Polomer prstenca je v pripade dostatocne rychlo rotujucej masivnej ciernej diery dostatocny na to, aby vas slapove gravitacne sily nikdy neroztrhali a teda ste boli schopny prezit v ciernej diere cely svoj zivot na stabilnej drahe - zatialco v okolitom vesmire prejdu miliardy rokov.Je tam vsak jeden problem -  pri Cauchyho horizonte ziskava hmota aj fotony obrovsku energiu - museli by ste teda najst velmi opustenu rotujuci ciernu dieru, do ktorej uz nepada takmer ziadna hmota a len malo svetla, a museli by ste mat velmi dobru kozmicku lod so silnym tienenim pred radiaciou, ktora by vas ochranila v okamihu prechodu cez Cauchyho horizont. Druha moznost je vytvorit si umelu ciernu dieru - s dostatkom energie to je mozne (napr. prinutit hviezdy v galaxii prist do centra - bude tam dostatok priestoru na to, aby ste sa este pred vznikom ciernej diery nachadzali vnutri Cauchyho horizontu (priemerna hustota masivnych ciernych dier je ovela mensia ako hustota vody)).Casopriestor vnutri Cauchyho horizontu udalosti ma zaujimave vlastnosti - v pripade jeho stabilizacie negativnou energiou (vdaka pozorovaniam druzice WMAP je iste, ze negativna/tmava energia tvori az 74% hmoty vesmiru - to je uz vedecky fakt) by sa dalo vyhnut  dozivotnemu uvazneniu v ciernej diere, a matematicky bez problemov moze existovat prepojenie dvoch ciernych dier do (v sci-fi takej oblubenej) cervej diery. Lenze ono to nie je sci-fi, ono to je cista science. Negativna energia dnes sposobuje neustale zrychlovanie rozpinania vesmiru v poslednych 7 miliardach rokoch, co je experimentalne potvrdeny fakt. Teraz este nemame sancu nieco take zvladnut, ale vyspela civilizacia ma. Ani Galileo Galilei svoje lietajuce stroje nikdy nemohol skontruovat, pretoze na to nemal dostatocne silny pohon/motory. Inak boli jeho navrhy funkcne. Cudoval by sa dnesnym jumbo-jetom. Rovnako aj myu teraz nemame sancu zvladnut negativnu energiu a stabilizovat Cauchyho horizont - avsak fyzika to umoznuje. A co fyzika umoznuje, to sa raz podari vyuzit...Dalo by sa takto cestovat nielen v priestore, ale aj case. Upozornujem, ze tu nehovorim nejake svoje naivne teorie, ale su to vysledky prace najprestiznejsich relativistickych vedcov, ako napr. Kip Thorn (pracuje momentalne v LIGO observatoriu), Gribbins a ini. Mnoho vedcov (napr. Stephen Hawking) namieta, ze aj ked to je matematicky mozne, vznikli by casove paradoxy (typu zabijete v minulosti svojho dedka), lenze aj na to je uz matematicka odpoved - casovy paradox nebude moct nastat, pretoze tomu zabrani tzv. princip najmensieho ucinku - priroda uskutocnuje iba javy, ktore vyzaduju minimalnu energiu ci cas - tento princip vyrazne rozvinul uz Richard Feynman, urcuje drahy fotonov v casopriestore atd. Teto pricnip zabrani tomu, aby ste boli schopni prist do kontaktu so "svojim dedkom", pretoze na to nebudete mat dostatocnu energiu, rovnako ako nedokazete prinutit foton aby letel inou drahou ako mu prikazuje princip najmensieho ucinku. Cestovat v case teda je mozne, a paradox nenastane!  Prave cervie diery po dostatocnej stabilizacii sa budu na cestovanie v case a priestore dat vyuzit.  V kazdom pripade, odpoved na moju povodnu otazku je - ano, je mozne, aby ste (v rotujucej a dostatocne masivnej a osamotenej) ciernej diere dokazali zit, a to az do konca zivota na stabilnej drahe. Pravdepodobne necakana odpoved, vsak? :-)

Nadhernu a fascinujucu snimku urobil opat Hubblov vesmirny teleskop. Poprvykrat sa mu podarilo najst patnasobny obraz toho isteho kvazaru sposobeneho gravitacnou sosovkou. Na vysvetlenie - kvazary su jedny z najsvietivejsich objektov vo vesmire a predpoklada sa, ze ide o supermasivne cierne diery v centrach galaxii, ked bol vesmir este mlady a ked tieto cierne diery brutalne nasavali hmotu z hostitelskych galaxii. Dnes uz ziadne kvazary neexistuju, vsetky pozorujeme len davno v minulosti (cize na okraji pozorovatelneho vesmiru). Postupom casu totiz vsetku dostupnu hmotu zlikvidovali, a dnes uz nemaju taky vykon, su to len "obycajne" supermasivne cierne diery. Gravitacna sosovka je zas ukaz, ked hmotne teleso sposobuje zakrivenie casopriestoru a teda aj zakrivenie drahy svetla prichadzajuceho k nam zo vzdialenejsich objektov. Vdaka tomu vidime pokrivene a castokrat aj viacnasobne obrazy toho isteho objektu. Na tomto obrazku vidite az pat obrazov jedneho kvazaru sposobeneho kopou galaxii vo vzdialenosti 7 miliard sv. rokov (asi polovica vzdialenosti k okraju viditelneho vesmiru).

Je vseobecne zname, ze slnecna sustava vznikla pred 4.56 miliardami rokmi. Menej znamy je uz ale fakt, ze po cca 700 milionoch rokoch (teda pred 3.8 mld rokmi) nastalo obdobie tazkeho bombardovania vnutornej slnecnej sustavy (vratane Mesiaca a Zeme), ktore trvalo asi 100 milionov rokov - nasledky bombardovania asteroidmi o priemeroch desiatok az stoviek kilometrov vidime na zjazvenej tvari nasho Mesiaca - tie farebne skvrny ("moria") su lavou vyplnene obrovske kratery, z ktorych najvacsi (ten ale prave nie je vidiet) sposobil takmer rozpad Mesiaca.  Ani vedcom vsak nebolo celkom jasne, preco zrazu po 700 mil. rokoch relativneho kludu toto bombardovanie nastalo. Nedavne pocitacove simulacie vsak pomohli odhalit pravdepodobnu pricinu - vyplyva z nich, ze na zaciatku bolo umiestnenie planet ine ako dnes, najma vonkajsie planety boli blizsie pri Slnku - napr. Neptun bol cca v takej vzdialenosti ako je dnes Uran. Avsak drahy dvoch najvacsich planetarnych obrov - Jupitera a Saturnu - sa postupom casu zosynchronizovali, a zacali sposobovat odsun Uranu a Neptunu na vzdialenejsie drahy. Pocas tohto odsunu boli destabilizovane drahy mnohych velkych asteroidov z toho, co dnes nazyvame Kuiperov pas  (jeho sucastou su Pluto aj najnovsie objavene teleso vacsie nez Pluto) - tieto zmrznute telesa potom castokrat ziskali drahu smerom blizsie k Slnku a sposobili ono bombardovanie. Avsak nemusime zufat - dovtedy bola Zem vyprahnuta planeta bez vody, a predpoklada sa, ze prave toto bombardovanie "snehovymi gulami" z vonkajsich oblasti slnecnej sustavy dopravilo na nasu Zem triliony ton vody - a vznikol ocean. Rovnako bola voda dopravena na Venusu aj Mars, avsak tam sa neudrzala tak dlho ako na Zemi. Takze pravdepodobne vacsia cast vody na Zemi pochadza z vonkajsich oblasti slnecnej sustavy, ktoru len teraz zaciname podrobne skumat. O to zaujimavejsou sa stane napr. aj misia sondy New Horizons, ktora ma za ulohu studovat prave tieto telesa. Ked si budete najblizsie teda pustat vodu z vodovodu, spomente si na to, odkial asi pochadza...

Objavy exoplanet (planet okolo inych hviezd) sa nam nadherne rozvijaju - najnovsie bola objavena sustava troch planet o velkosti Neptunu obiehajucich okolo hviezdy podobnej Slnku, pricom najvzdialenejsia z tychto planet obieha v zone zivota. Velmi pozitivny objav do buducnosti...

Cim dalej budu presnejsie metody a pristrojova technika tym bude takychto objavov viac a viac, az nas nebude prekvapovat najdenie niekolko 100 takychto planetarnych systemov podobnych slnecnej sustave za tyzden. Teoreticky su takychto planetarnych systemov miliony..

Presne tak, zijeme v uzasnej dobe, ktora sa vyrazne zacina blizit k sci-fi. Ale podcenil si to - len v nasej Galaxii totiz tych planetarnych systemov budu miliardy, a pravdepodobne este viac (pretoze to by musela mat len kazda 100. hviezda planetarny system).

No tusim posledne co som niekde zachytil tak dany autor pisal, ze min. kazda 1000 hviezda by mala mat velmi, velmi podobny planetarny system ako nasa slnecna sustava. Kazdopadne mi to vychadza na uzasne cislo!

Ach, prehliadol som, ze hovoris o velmi podobnych systemoch. V tom pripade naozaj nepojde o miliardy alebo skor o miliony (stale vsak obrovske cislo), i ked taketo odhady su zatial velmi spekulativne. Kazdopadne zivot (dokonca aj ten v pozemskej forme) je mozny aj v systemoch, ktore sa privelmi na ten nas nepodobaju - napr. na mesiacoch obrych planet a podobne. Posledne objavy skor naznacuju tendenciu, ze zivot je ovela prisposobivejsi ako sme si mysleli, a teda pravdepodobne sa nachadza aj tam, kde by sme ho nehladali... Anyway, mame sa na co tesit, zijeme vo velmi vzrusujucej dobe!

Vacsinou sa hviezdy popisuju ako velke plazmove gule. Aj nase Slnko na oblohe ma gulovy tvar, kedze je to z hladiska fyziky energeticky najvyhodnejsi tvar. Rotacia hviezdy vsak dokaze s nou urobit divy. Nase Slnko rotuje priblizne raz za  cca 24 dni. Avsak Regulus - najjasnejsia hviezda suhvezdia Leva - rotuje len za necelych 16 hodin, pricom vsak je patkrat vacsi ako Slnko. Vysledok? Poriadna deformacia, nejde o ziadnu gulu ale o riadny elipsoid. Hviezda rotuje 86% z rychlosti, ktora by ju uz roztrhala na kusy. Ak ma taka hviezda planetu, tak z jej povrchu by ste nevideli gulu

Čo ak sa Albert Einstein mýlil? Podľa jeho teórie pred Veľkým treskom nebolo nič. Nová teória tvrdí, že predtým existoval iný vesmír, ktorý sa na rozdiel od nášho zmenšoval. Podľa Einsteinovej všeobecnej teórie relativity tzv. veľký tresk predstavuje začiatok, v ktorom vznikla nielen hmota, ale aj priestor a čas. Klasické teórie nehovoria nič o tom, čo bolo pred veľkým treskom. Tím výskumníkov z Penn State University prišiel s vlastnou predstavou. "Všeobecnú teóriu relativity možno použiť na opísanie vesmíru až k veľkému tresku, kde sú už jej rovnice nepoužiteľné. Aby sme sa za tento bod mohli dostať, museli sme použiť kvantové gravitačné kalkulácie, ktoré Einstein k dispozícii nemal," uviedol Abhay Ashtekar, riaditeľ inštitútu pre gravitačnú fyziku a geometriu. Spojením kvantovej fyziky a všeobecnej teórie relativity sa Ashtekar s kolegami dopracovali cez veľký tresk do druhého, zmenšujúceho sa vesmíru.

V štúdii, ktorú publikovali v najnovšom čísle Physical Review Letters, vedci ukazujú, že pred veľkým treskom existoval zmenšujúci sa vesmír s podobnými fyzikálnymi zákonmi ako v našom, rozpínajúcom sa vesmíre. Gravitačné sily vtiahli bývalý vesmír až do bodu, ktorého kvantové vlastnosti boli skôr odpudivé ako príťažlivé. Tam sa zrodil vesmír, ktorý poznáme. Dá sa to prirovnať ku gumenej loptičke silno zovretej v dlani. Loptička sa bude stláčaním zmenšovať, jej tlak však bude rásť, až kým nebude taký silný, že ju dlaň neudrží. Potom sa prudko roztiahne do pôvodnej veľkosti. "Použitím kvantom upravených Einsteinových kozmologických rovníc sme ukázali, že namiesto veľkého tresku sa udial veľký kvantový skok," povedal Ashtekar. "Výsledok výpočtu nás tak prekvapil, že sme ho niekoľkokrát zopakovali. Jediné, čo sme zistili, je však to, že teória veľkého skoku je nezlomná." Hypotézu o veľkom skoku vymysleli vedci už dávnejšie. Teraz sa po prvý raz podarilo zostaviť jej matematický popis, ktorý systematicky potvrdzuje existenciu a odvodzuje vlastnosti priestoročasu iného, bývalého vesmíru.

Podla mna to nie je az taky prekvapujuci objav. Podla jedneho z Friemanovych modelov, ktory pravedpodobne uznava vacsina vedcov sa aj nas vesmir bude zmensovat. A teda aj nas by sa mal dostat do singularity, a kedze so singularity je mozne sa dostat (velky tresk, aj ked nemam sajn ze ako k tomu mohlo dojst), tak takyto kolobeh "vesmirov" to uz moze byt neskutocne dlho.

Ja osobne si neviem predstavit ziadne hranice takze povazujem tento kolobeh za nekonecny. Na druhej strane, ale nie som uplne presvedceny ani o tom ci vobec velky tresk bol. Ale kazdopabne ak takyto kolobeh existuje, tak by som to nenazyval inym vesmirom, podla mna je to vesmir ten isty ;-).

Myslienka cyklickeho vesmiru naozaj nie je nova, popri tom, ze sa objavuje uz odjakziva v roznych filozofiach ci naobozenstvach (budhizmus, Mayovia, Aztekovia...), aj fyzici sa nou zaoberaju uz odkedy sa zistilo, ze vesmir sa rozpina. Nas vesmir sa podla najnovsich vyskumov nikdy nezacne zmrstovat (vdaka temnej energii, ktora tvori az 74% hmotnosti vesmiru a posobi antigravitacne, ako najnovsie potvrdila aj druzica WMAP), naopak, z pozorovani supernov jasne vyplyva, ze rozpinanie sa zrychluje, ale predchadzajuci vesmir sa zmrstovat mohol. To, v com je ta praca vyznacna, nie je teda myslienka cyklickosti, ale matematicka realizacia vypoctu cez singularitu. Vsetci vedia, ze Einsteinova teoria nedokaze pracovat so singularitami. Lenze tie v skutocnosti neexistuju, je to len dosledok nedokonalosti Eins.teorie. V skutocnosti - ked je vesmir uz naozaj extremne maly - treba zaratat kvantove javy, "caspriestorovu penu", cize nerovnomernosti casopriestoru na velmi malych vzdialenostiach (toto teoria relativity vonkoncom nerobi). Nikto vsak nevie, ako takuto teoriu kvantovej  gravitacie realizovat. Tato praca urobila vcelku slusny pokrok prave v tomto smere. Vyuzila jednu podskupinu teorii (tzv. quantum loop cosmology), o ktorej sa uz dlhsie vie, ze sa dokaze vysporiadat so singularitami, a dokazala numericky priamo vypocitat prechod cez sungularitu a dokonca aj vlastnosti predchadzajuceho vesmiru. To je dolezita vec. Este ovela dolezitejsie je vsak to, ze matematicke predpoklady, ktore ta praca zavadza, sa daju experimentalne overit - a ak sa to overi, az to bude naozaj milnik. Teorie su totiz osemetna vec, teorie su velmi citlive, menia sa, maju kopec chybnych predpokladov a zjednoduseni atd. Poviem vam z vlastnej skusenosti - ked teoreticky fyzik nieco vypocita, je to ako pena na pive - velmi rychlo to cele moze splasnut. Pockajme si teda na experimentane overenie, a potom sa radujme. Zatial je to totiz len fyzikalna perlicka. :-) Btw, pre tych, co maju matematicky background z kvantovej mechaniky, tak originalna praca bude pre vas zaujimave citanie, pojmy ako "gravitational hamiltonian" vedia vo fyzikovi vyvolat zaujimave dojmy. ;)

Team vedcov pravdepdobne nasiel pricinu najvacsieho vymierania organizmov pred 250 milionmi rokmi (vyrazne vacsie ako to, co sposobilo vyhynutie klasickych dinosaurov). Z merania gravitacie pomocou satelitov NASA (pomerne casto pouzivana metoda) zistili, ze pod Antarktickym ladom sa skryva velky krater s priemerom cca 500 km - viac ako dvakrat vacsi nez "dinosauri" Chicxulub. Pre potvrdenie tohto objavu bude treba uskutocnit expediciu do Antarktidy, ale je vysokopravdepodobne, ze ide naozaj o impakt, ktory sposobilo teleso o velkosti cca 50 km (dinosaurov vyhubil asteroid o velkosti cca 10 km). Kedze vrtanie cez takmer dva kilometre ladu by bolo velmi drahe, uskutocni sa asi expedicia na pobrezie, kde zosuvajuci ladovec prinasa vzorky skal, ktore pocas svojej cesty vytrhne z podlozia. V kazdom pripade, je to velmi zaujimavy objav, okrem vymierania totiz tento impakt lezi presne na geologickom zlome medzi Antarktidou a Australiou, a teda pravdepodobne spobil vznik tejto trhliny, ktora zacala rozpad celeho superkontinentu Gondwana (pred 250 mil. rokmi boli vsetky kontinenty sustredene do Gondwany, ktora sa postupne zacala rozpadat na dnesne kontinenty, pricom tento proces neustale pokracuje a napr. Afrika sa o niekolko milinov rokov rozpadne na dva subkontinenty).

Sedemapolminutova velmi efektna pocitacova animacia toho, co by sa stalo, keby Zem zasiahol asteroid o priemere 230 km. Komentar je japonsky (aspon si vypocujete tu krasnu rec :-) ) - v strucnosti hovori o tom, ze asteroid dopadne 3000 km od Japonska, vytvori krater o priemere 4000 km, vyziva sa v tom, ako zanedlho po impakte Japonsko zmizne z povrchu (Japonci maju velmi radi taketo katastroficke scenare ala Godzilla :), znici Himalaje, za tri hodiny zmiznu amazonske pralesy, a za mesiac sa vyparia vsetky oceany a zostane len rozzeraveny povrch Zeme. Vsetko je to pravda, nastastie asteroid o priemere 230 km najblizsie stovky milonov rokov (a pravdepodobne uz nikdy) Zemi nehrozi. Asteroid, co vyhubil dinosaurov, mal priemer len cca 10 km. Kazdopadne, to video stoji za to si pozriet, je naozaj pekne, najma ak mate radi katastroficke filmy...

Taky asteroid by veru bo takmer uplny koniec zivota na Zemi, pravdepodobne by len na niektorych miestach prezili ostrovceky extremofilnych bakterii, co napr. dnes ziju v horucich pdmorskych pramenoch, ale inak nic ine. Nastastie taketo dopady sa diali len na pociatku vzniku Slnecnej sustavy (patamate na ten krater s priemerom cca 2500 km na Mesiaci co sme tu o nom nedavno pisali?). Odklonit taku masu by sme nemali ani najmensiu sancu za predpokladu, zeby sme to zistili len par rokov pred dopadom. Tak velky asteroid by bol ale znamy uz starocia pre dopadom, a aj malicka zmena v drahe by sa za syarocia natolko zvacsila, ze by sme mozno boli aj dnes schopni nieco s takym asteroidom ucinne spravittak, aby minul Zem. Ale aj tak by si to vyzadovalo obrovsku investiciu - najskor sondy, ktore by zistili strkturu a zlozenie asteroidu, a potom akcia (ci uz male jadrove naloze, natretie povrchu asteroidu tmavou/bledou alebo iny sposob).

Ano, lieta to okolo Zeme jedna radost ako na strelnici :-) Na druhej strane, 410-920 metrovy asteroid by bol oproti tomu japonskemu videu len uplny odvar (dinosaurov vyhubil desatkilometrovy asteroid), ktory by sposobil znicenie tak len par milionov km stvorcovych plus seriozne ochladenie zemskej klimy na niekolko rokov az desatroci, ale nejaka obzvlast zavazna katastrofa by to nebola. Takyto asteroid dopada na Zem v priemere raz za niekolko milionov rokov, od dinosaurov uz tu teda zopar takych bolo.

Co ma v tejto suvislosti v poslednej dobe zaujalo, je existencia tzv. B612 nadacie . Ide o skupinu byvalych astronautov NASA a astronomov, ktori sa snazia uskutocnit skusobny odklon drahy niektoreho z asteroidov (neohrozujucich Zem), aby ludstvo v buducnosti (ked sa nebezpecny asteroid naozaj objavi) malo s tym skusenost. Ich cielom je uskutocnit takyto manever okolo roku 2015.No a co sa tyka Apophisu - ak dobre pamatam, bude ho vidiet len z vychodnej Azie a Afriky, takze sup prestahovat sa. :-) 

Je potesujuce, ze milionari nemaju zaujem len o golf a akciove trhy - jednou z tych vynimiek je americky milionar Bigelow, ktory sa rozhodol, ze investuje niekolko sto milionov dolarov do kozmickej komercie - a podla vsetkeho sa mu to vdaka jeho skusenostiam z businessu a riadenia teamu ludi dari. Prave pred niekolkymi dnami vypustila jeho firma Bigelow Aerospace druzicu Genesis I - skusobny model nafukovacieho obytneho habitatu, ktory bol zatial vyrobeny v mierke 1:3. Uspesne bol dopraveny na obeznu drahu, naplneny dusikovou atmosferou a uz niekolko dni ma stabilnu vnutornu teplotu (26 st. Celzia) a tlak. Sluzi len na testovanie provadzkyschopnosti celeho dizajnu, ak sa nevyskytne problem ani v najblizsich dvoch mesiacoch, na jesen vypustia Genesis II, ktora bude uz v realnej mierke. Blizsie info najdete na , vratane predbeznych fotografii z kamier na palube. Drzme palce, nech sa konecne vesmir stane nielen domenou castokrat neefektivnych a predrazenych programov vlady (NASA). Btw, jeho firma spolupracuje aj priamo s ludmi z NASA, ktori mu pomahaju ako externi konzultanti, pretoze maju zaujem na vyuziti jeho nafukovacieho dizajnu pre misie na Mesiac a Mars. Mozno sa zacina nova era kozmickeho priemyslu, a mozno Bigelow Aerospace bude v buducnosti znama kozmicka korporacia.   

Este aby som dodal pre upresnenie - uvedena druzica sluzi ako test kozmickeho hotela, ktory sa bude skladat z viacerych podobnych modulov. Bigelow sa totiz rozhodol, ze najskor musi existovat ciel pre komercne lety, ktorym bude jeho hotel. To bude silnym impulzom pre ine firmy, aby vyvinuli dopravny prostriedok, ktory bude schopny dopravit pat turistov na jeho hotel. Vypisal sutaz, v ktorej odmena za uspesny test je 50 milionov dolarov.  Inspirovany je sutazou Xprice (10 milionov dolarov), ktora bola vypisana na prvy sukromny suborbitalny let, ktory sa nedavno aj podarilo uskutocnit.

Zdravim vas. Kedze moj volny cas dospel do stadia, kedy mi nezostava jeho dostatok na prispievanie, chcel by som oznamit, ze prestavam prispievat  do tohto threadu. Dufam, ze tych, ktori si to tu obcas citali, tu viacere veci zaujali, a ze ste sa ich dozvedeli prave odtialto. V tom pripade moje usilie nebolo zbytocne a prispel som aspon malickou mierou (aj ked to nebolo nic systematicke ani prepracovane) k popularizacii tak zaujimavej veci, akou je veda. Ak by vam nebodaj novinky so sveta vedy chybali, urcite najdete ine servery, kde sa tejto veci venuje viacero ludi a castokrat sa tym dokonca zivia, takze je to na dobrej urovni. Len namatkovo - medzi take servery patria , , a pre tych, ktorym nevyhovuje anglictina, tak napr. astro.cz, ci ian.cz . Dobrou vecou je aj "astronomicka snimka dna" na uvodnej stranke boinc.sk, kde najdete kazdy den do cestiny prelozeny jednoduchy text k castokrat zaujimavym a peknym fotografiam (vacsinou) vesmiru...Mal som radost s prispievania do tohto threadu, a ak budete mat nieco nove a zaujimave z oblasti vedy, urcite to sem nadalej davajte a podelte sa s ostatnymi, bola by skoda, keby to tu odumrelo bez mojich prispevkov... :-)

Zelam vsetkym co najviac potesenia z novych poznatkov vedy!

................
................

In order to avoid copyright disputes, this page is only a partial summary.

Google Online Preview   Download